TALIN – Zatiaľ čo vláda v Estónsku pripúšťa, že krajina čelí kritickému nedostatku detí, ministerstvo zdravotníctva sa snaží znížiť vekovú hranicu pre dobrovoľnú chirurgickú sterilizáciu. Ingrid Ots - Väikeová z odboru zdravotníctva Ministerstva práce a sociálnych vecí uviedla, že ministerstvo zvažuje návrh zmeny zákona na zníženie vekovej hranice z 35 na 26 rokov.
„Prípravy prebiehajú už dlhšiu dobu, pretože zodpovedajúce zmeny v návrhu je potrebné vykonať i v rade ďalších zákonov a vziať do úvahy veľa faktorov,“ povedala.
Súčasný zákon z roku 1998 O ukončení tehotenstva a sterilizácií pripúšťa dobrovoľnú sterilizáciu len ženám starším ako 35 rokov, ktoré majú aspoň tri deti. Je tiež dovolená, keď „tehotenstvo ohrozuje zdravie ženy“, alebo sú iné antikoncepčné prostriedky medicínsky kontraindikačné, alebo je „v ohrození“ duševné či fyzické zdravie ženy alebo ak by choroba alebo zdravotný problém bránila danej osoba vychovávať dieťa.
Estónske noviny Postimees citovali vedúcu ženskej klinike v Tartu University Hospital, Helle Karrovú, ktorá povedala, že je potrebné uvoľniť tieto obmedzenia na princípe absolútneho práva „kompetentných dospelých osôb“ na „výber“ antikoncepčnej sterilizácie.
„Etický kódex Svetovej asociácie gynekológov hovorí, že ženy, ktoré sú právne spôsobilé a dospelé by mali mať možnosť zvoliť si sterilizáciu s cieľom zabrániť tehotenstvu bez obmedzenia. Samozrejme, je potrebné predchádzajúce poradenstvo a čas na rozmyslenie. Podľa zákona musí uplynúť najmenej mesiac medzi spísaním rozhodnutia a operáciou a súhlas môže byť kedykoľvek odvolaný. Toto nie je procedúra, ktorá by mohla byť vynútená jedinou myšlienkou,“ povedal Karrová.
Karrová dodala, že videla prípady, keď si mladé ženy rozmysleli sterilizáciu po tejto udalosti. „Ale to je len veľmi málo prípadov,“ povedala.
„Dôvody sú rôzne, [ale] často to súvisí s tým, že vzťah končí a ďalší, nový začína. A ten znovu vzbudí túžbu mať deti.“
Nedávno sa estónsky prezident Toomas Hendrik Ilves vo svojom prejave na 96. výročie založenia Estónskej republiky vysmial predstave veľkej rodiny.
„Európa ako celok čelí starnutiu, problému populačného zmenšovania sa. Naše skúsenosti s týmto javom sú výraznejšie, než u väčších národov,“ povedal Ilves.
„Čo môžete urobiť? Aj keby sa v Estónsku narodilo viac detí, čo sa nestane, nevideli by sme výsledky až do začiatku 40-tych rokov 21. storočia. Do tej doby by i tak klesal počet ľudí, ktorých práca a dane pomáhajú podporovať rastúci počet nepracujúcich ľudí.“
„Do každej estónskej rodiny sa nebude rodiť štyri alebo päť detí. Estónske ženy ako ich sestry vo zvyšku Európy sa nechcú vrátiť k modelu z 19. storočia „Kinder, Küche, Kirche“ (deti, kuchyňa, kostol).“
Varro Vooglaid, šéf Nadácie pre obranu tradície a rodiny, reagoval hovoriac, že srdcom estónskeho problému 21. storočia je, že kultúra, ktorá „nás dostala sem, nám nepomôže dostať sa ďalej.“
Povedal, že prejav prezidenta upozornil síce na skutočnosť, že „Estónsko čelí demografickej kríze“, vo svojom príhovore sa však „Ilves zriekol akejkoľvek výzvy k morálnemu ozdraveniu a národnému rastu – t.j. oženiť sa, byť si navzájom voči sebe verní a [pripravení] podržať jeden druhého v dobrom i zlom, mať viac detí a vytvoriť veľké, silné rodiny.“
„Naopak, Ilves vyzval [Estóncov], aby zvážili zmeny v štruktúre rodiny a s úsmevom poznamenal, že úbytok našej už i tak malej populácie je nevyhnutný. Musíme to jednoducho prijať, pretože estónske ženy sa nikdy nevrátia k modelu 19. storočia - deti, kuchyňa, kostol“.
Vooglaid sa pýta: „Prečo by sme nemohli dosiahnuť cieľ: estónske rodiny s priemerne tromi a viac deťmi? Je to naozaj nemožné? Prečo by sa nemohla politická debata zamerať na otázku, ako vytvoriť podmienky, ktoré by podporovali mladé rodiny a umožnili im vysporiadať sa s veľkými rodinami tak, aby rástli a prosperovali?“
Kým miera potratov v Estónsku výrazne klesla odvtedy, ako získalo nezávislosť od Sovietskeho zväzu, stále zostáva jednou z najvyšších v západnom svete s zhruba 40% zo všetkých tehotenstiev. V roku 1990, kedy Estónsko spolu s väčšinou krajín bývalého sovietskeho bloku získalo nezávislosť, počet úmrtí presiahol počet živo narodených detí.
Až do roku 1990 mala krajina celkovú plodnosť niečo málo nad 2 narodené deti na jednu ženu – t.j. presný počet, ktorý demografi považujú za minimálny na udržanie stabilnej populácie. Od tej doby až do roku 1998 [miera pôrodnosti] klesla na minimum 1,28 dieťaťa na jednu ženu. Počet v posledných pätnástich rokoch mierne vzrástol. Vláda teraz odhaduje [tento počet] asi na 1,45 dieťaťa narodeného na jednu ženu a stredný vek ženy na 44 rokov.