65-ročná žena a jej syn z Chichesteru boli minulý rok zatknutí po tom, čo mala polícia podozrenie, že plánovali priviesť ženinho manžela na kliniku Dignitas v Švajčiarsku, aby tam schápal samovraždu, ako uviedli zdroje.
Penzistka a jej 25-ročný syn boli podozriví z podporovania samovraždy alebo asistovania pri nej.
Podrobnosti týkajúce sa stavu 71-ročného muža neboli odkryté a sussexská polícia nezverejnila ani mená rodinných príslušníkov.
Jednotka však potvrdila, že policajti dali posúdiť duševné schopnosti tohto ‚zraniteľného‘ muža, aby sa zistilo, do akej miery dokáže rozhodovať sám za seba.
Existujú náznaky, že muž mal počiatočné štádiá demencie. To by si aj podľa smerníc kliniky Dignitas vyžadovalo psychiatrické posúdenie duševných schopností pacienta pri jeho rozhodnutí ukončiť svoj život, a preto boli vyšetrené motívy dvojice. Doteraz sa udial len jeden prípad, kedy britská osoba s demenciou cestovala do Švajčiarska, aby ukončila svoj život, a to v máji roku 2013.
Žena i jej syn boli prepustení na kauciu do 8. októbra po tom, čo boli zatknutí 8. augusta.
Podľa zákona o samovraždách z roku 1961 (upraveným zákonom o súdnych lekároch a spravodlivosti z roku 2009) je podporovanie samovraždy alebo asistovanie pri nej priestupkom, za ktorý môže byť udelený trest väzenia do výšky 14 rokov.
Trestné stíhanie však môže prebiehať len mocou riaditeľa verejnej prokuratúry (DPP - Director of Public Prosecutions), ktorý musí na základe policajného vyšetrovania rozhodnúť, či existuje dostatok dôkazov na úspešné trestné stíhanie a či je vo verejnom záujme toto stíhanie viesť.
Riaditeľ verejnej prokuratúry vykonáva svoje rozhodnutie ohľadom druhej podmienky takéhoto trestného stíhania na základe dvadsiatich dvoch kritérií trestného stíhania. Tieto kritériá boli ustanovené v roku 2010 po verejných konzultáciách pri otvorení prípadu Debbie Purdyovej.
Ak sa posúdi, že asistovanie pri samovražde je ‚plne motivované súcitom‘, trestné stíhanie je nepravdepodobné. Rozhodnutie v tomto konkrétnom prípade bude závisieť od toho, ako riaditeľ posúdi fakty na základe svojich kritérií trestného stíhania.
Niekoľko verejne známych osobností, ako napríklad zástanca eutanázie Michael Irwin, televízna hviezda Melvyn Bragg či spisovateľ Terry Pratchett sa kontroverzne vyjadrovali za zmenu v zákone, ktorá by umožnila samovraždu ľuďom so začínajúcou demenciou.
Tento posledný prípad by mohol vyvolať ďalšie žiadosti o zmenu v zákone, preto je potrebné pripomenúť si, prečo je zákon taký, aký je a prečo nie je potrebné meniť ho.
Eutanázia (zabitie lekárom) a asistovaná samovražda (pomoc pri zabití sa) sú ilegálne z dobrého dôvodu.
Prvou povinnosťou parlamentu je chrániť svojich občanov a britské parlamenty od roku 2006 trikrát odmietli dekriminalizáciu eutanázie a asistovanej samovraždy, a to veľkou väčšinou v záujme verejnej bezpečnosti – v snemovni lordov v rokoch 2006 a 2009 (v jednotlivom pomere 148 ku 100 a 194 ku 141) a v škótskom parlamente v roku 2010 (v pomere 85 ku 16).
Prevažná väčšina britských lekárov legalizácii aj naďalej odporuje, a to spolu s Britskou asociáciou lekárov, Kráľovským kolégiom lekárov, Asociáciou paliatívnej medicíny a Britskou geriatrickou spoločnosťou.
Podobne aj hlavné organizácie zastávajúce práva postihnutých ľudí v Spojenom kráľovstve odolávali zmenám v zákone v presvedčení, že by mohli viesť k zvýšenej diskriminácii voči nim a k zvýšenému nátlaku ‚na vyhľadávanie pomoci k smrti.‘
Akákoľvek zmena v zákone, ktorá by povolila asistovanú samovraždu alebo eutanáziu, by vyvinula rafinovaný tlak na zraniteľných ľudí, aby ukončili svoj život zo strachu, že budú finančným, emocionálnym alebo opatrovateľským bremenom pre ostatných. Postihnutí, starí, chorí alebo deprimovaní ľudia by boli obzvlášť v ohrození. Právo zomrieť sa inými slovami môže ľahko stať povinnosťou zomrieť.
Týranie a zanedbávanie starých ľudí rodinami, opatrovateľmi a inštitúciami je skutočné a nebezpečné a zákon, ktorý by povolil aktívne ukončenie života za obmedzených podmienok, by sa veľmi ľahko mohol zneužiť. Preto je potrebné, aby sme mali silné zákony.
Vývoj situácie v zahraničí je znepokojivý. Za posledných 15 rokov stúpol počet asistovaných samovrážd v americkom štáte Oregon o 450% a v Švajčiarsku o 700%. V Holandsku sa počet eutanázií oproti roku 2006 takmer zdvojnásobil – z 1 923 na 3 695, teda s každoročným nárastom o 15-20%.
V Holandsku je príčinou jedného z ôsmych úmrtí ‚nepretržitá hlboká sedácia‘, pacienti s demenciou sú usmrcovaní eutanáziou, existujú tu mobilné kliniky na vykonávanie eutanázie a ‚Groningenov protokol‘ povoľuje eutanáziu postihnutých detí. V Belgicku sú pacientom, ktorí boli usmrtení eutanáziou, odoberané orgány a 32% všetkých eutanázií sa vykonáva ‚bez súhlasu‘.
Ak sa raz uzákoní ‚právo‘ na asistovanú samovraždu alebo eutanáziu pre obmedzené skupiny ľudí, nevyhnutne sa rozšíri aj medzi ostatných ľudí, a to prostredníctvom využitia označenia ‚ťažký prípad‘.
Náš súčasný zákon so svojím všeobecným zákazom nepotrebuje zmenu. Tresty, ktoré má v zálohe, slúžia ako silný odstrašujúci prostriedok pre tých, ktorí chcú mať zisk zo smrti druhého človeka. Takisto dáva prokurátorom a sudcom rozvážnosť zľutovať sa v skutočne ťažkých prípadoch.
A tento zákon je aj účinný. Počet Britov, ktorí cestovali za asistovanou samovraždou do zahraničia, je veľmi malý (okolo 200 prípadov za 10 rokov). No podľa prieskumu Snemovne lordov by sme mali s ‚oregonským‘ zákonom ročne 1 200 úmrtí a s ‚holandským‘ zákonom 13 000.
Neodbytné žiadosti o eutanáziu sú extrémne zriedkavé, ak je o ľudí poriadne postarané. Našou prioritou musí byť dobrá starostlivosť, zabíjanie bolesti bez zabitia pacienta, prístupná všetkým. Toto je najlepší spôsob, ako ochrániť zraniteľných ľudí a odpovedať na telesné, psychické, sociálne a duchovné potreby pacientov.