Pritom však Cirkev zotrváva vo svojej doterajšej praxi, založenej na Svätom písme, že nepripúšťa k eucharistickému prijímaniu tých veriacich, ktorí sa po rozvode znova zosobášili. Sami totiž bránia tomu, aby boli pripustení, nakoľko ich stav a životné okolnosti sú v objektívnom rozpore s tým zväzkom lásky medzi Kristom a Cirkvou, ktorý sa práve v Eucharistii naznačuje a uskutočňuje. Okrem toho je tu aj iný osobitný pastoračný dôvod: keby sa takéto osoby pripustili k Eucharistii, veriacich by to uviedlo do pochybností a neistoty ohľadom učenia Cirkvi o nerozlučiteľnosti manželstva.
Zmierenie vo sviatosti pokánia, ktoré otvára cestu k Eucharistii, sa môže udeliť len tým, čo ľutujú, že porušili znamenie zmluvy a vernosti s Kristom a sú ochotní viesť taký život, ktorý nie je v rozpore s nerozlučiteľnosťou manželstva. V skutočnosti sa tým však vyžaduje, aby sa muž a žena, ktorí z vážnych príčin ako je napríklad výchova detí, nemôžu splniť požiadavku vzájomného rozchodu, „zaviazali, že budú žiť v úplnej zdržanlivosti, čiže zdržia sa aktov, ktoré sú manželstvu vlastné.“ (Familiaris Consortio, 84)
Nezaujíma ich, že ten istý pápež toto učenie umiestnil do Katechizmu Katolíckej Cirkvi (n. 1650), berúc do úvahy jeho dvestisícročnú obhajobu Cirkvou.
Dnes je v mnohých krajinách veľký počet katolíkov, ktorí sa uchyľujú k rozvodu podľa občianskych zákonov a civilne uzatvárajú nový zväzok. Cirkev, verná slovám Ježiša Krista - „Každý, kto prepustí svoju manželku a vezme si inú, dopúšťa sa voči nej cudzoložstva. A ak ona prepustí svojho muža a vydá sa za iného, cudzoloží.“ (Mk 10,11-12) - je presvedčená, že nemôže uznať nový zväzok za platný, ak je platné prvé manželstvo. Ak sa rozvedení zosobášili civilne, nachádzajú sa v situácii, ktorá objektívne porušuje Boží zákon. Preto nemôžu pristupovať k prijímaniu Eucharistie, kým táto situácia trvá. Z toho istého dôvodu nemôžu vykonávať v Cirkvi isté zodpovedné funkcie. Zmierenie sviatosťou pokánia sa môže udeliť len tým, čo ľutujú, že porušili znak zmluvy a vernosti Kristovi, a zaväzujú sa žiť v úplnej zdržanlivosti.
Odporcov nezaujíma ani to, že, potom, ako si v roku 2005 opätovne vynútili otvorenie tejto záležitosť na Synode o Eucharistii, pápež Benedikt XVI. s konečnou platnosťou zamietol tento návrh pripomínajúc, že on sám potvrdil „prax Cirkvi, založenú na Svätom písme (porov. Mk 10, 2 – 12), nepripúšťať k sviatostiam rozvedených, ktorí uzavreli nový zväzok, nakoľko ich stav a životné podmienky objektívne protirečia tej jednote lásky medzi Kristom a Cirkvou, ktorá sa vyjadruje a uskutočňuje práve v Eucharistii.“ (Sacramentum Caritatis, 29)
Prof. Roberto de Mattei, okrem iného pripomínajúc vyjadrenie o. Lombardiho, hovorcu Svätej stolice, v deň prednesenia tohto príhovoru o slovách pápeža a kardinála Kaspera, že sú „in grande sintonia“ (vo veľkej harmónii), predkladajúc v závere analýzu vážnych rizík, ktoré hrozia, píše:
Stanovisko Cirkvi je jednoznačné. Prijímanie pre znovuzosobášených rozvedených je zakázané, pretože manželstvo je nerozlučiteľné a žiadny z dôvodov uvedených kardinálom Kasperom neumožňuje vyslúženie nového manželstva alebo požehnanie pseudo-manželského zväzku. Cirkev to nepovolila Henrichovi VIII, radšej stratila Anglické kráľovstvo, a nikdy to nepovolí ako to 16. marca 1946 pripomenul kňazom rímskej farnosti Pius XII: „Manželstvo medzi pokrstenými, platne uzavreté a konzumované, nemôže byť zrušené žiadnou mocou na zemi, ani najvyššou cirkevou autoritou.“ To znamená ani pápežom, a už vôbec nie kardinálom Kasperom. [Aktualizácia: plné znenie textu Roberta de Matteiho, kde vyvracia Kasperove argumenty, je dostupné tu.]
Nech svätý Ján Fisher a Tomáš Mórus, a svätí kartuziánski mučeníci, ktorí svoje životy nepoložili zbytočne za dogmu o nerozlučiteľnosti manželstva a všetky jej sviatostné dôsledky, a Najvyššia autorita rímskeho pontifika, prosia za Pánovu Cirkev v týchto veľmi vážnych časoch, aby skala ostala pevná a nezdolateľná.
_______________________
Aktualizácia: Hlavné časti kľúčového príhovoru kardinála Kaspera pápežovi a kardinálom.
[...] Nestačí zvážiť tento problém len z pohľadu a z perspektívy Cirkvi ako sviatostnej inštitúcie. Potrebujeme zmenu paradigmy a musíme - tak ako dobrý Samaritán - zvážiť situáciu aj z pohľadu tých, ktorí trpia a prosia o pomoc.
Každý vie, že otázka manželstiev rozvedených a znovuzosobášených osôb je komplexný a chúlostivý problém. [...] Čo môže Cirkev robiť v takých situáciách? Nemôže navrhovať riešenie, ktoré je odlišné alebo protirečí Ježišovým slovám. Nerozlučiteľnosť sviatostného manželstva a nemožnosť nového manželstva počas života druhého partnera je súčasťou tradície cirkevne záväznej viery, ktorá nemôže byť opustená alebo odstránená apelovaním na povrchné chápanie znehodnoteného milosrdenstva. [...] Otázkou preto je, ako môže Cirkev reflektovať toto nerozlučiteľné spojenie vernosti a milosti Božej vo svojich pastoračných aktivitách týkajúcich sa rozvedených, ktorí sú opätovne zosobášení v civilnom zväzku. [...]
Nachádzame sa v podobnej situácii ako počas posledného koncilu. V tom čase tiež existovali, napríklad v otázke ekumenizmu alebo náboženskej slobody, encykliky a rozhodnutia Svätého úradu, ktoré akoby vylučovali iné spôsobym no napriek tomu im koncil otvoril dvere aj bez porušenia platných dogmatických tradícií. Môžeme sa sami seba pýtať: nie je predsa len možné, že by mohol nastať ďalší vývoj aj v tejto otázke? [...]
Podrobne sa sústredím len na dve situácie, pre ktoré už boli spomenuté riešenia v niektorých oficiálnych dokumentoch. Rád by som však položil otázky, ktoré iba naznačia smer možných odpovedí, pretože zodpovedať ich, bude úlohou synody v súlade s pápežom.
PRVÁ SITUÁCIA
“Familiaris Consortio” potvrdzuje, že niektorí rozvedení a znovuzosobášení sú vo svedomí subjektívne presvedčení, že ich nenapraviteľne rozbité predchádzajúce manželstvo nebolo nikdy platné. [...] Podľa kánonického práva, zhodnotenie takéhoto stavu je na cirkevných súdoch. Keďže tieto nie sú „iure divino,“ ale vyvinuli sa počas histórie, občas sa sami seba pýtame, či súdna cesta má byť jedinou na vyriešenie tohto problému, alebo či by boli možné aj iné, viac pastoračné a duchovné procedúry.
Ako o alternatíve by bolo možné uvažovať o možnosti, že by biskup mohol poveriť touto úlohou kňaza s duchovnou a pastoračnou skúsenosťou ako vikára pre kajúcnikov alebo biskupského vikára.
Okrem odpovede, ktorú je potrebné dať na túto otázku, je hodno pripomenúť si príhovor pápeža Františka prednesený 24. januára 2014 vedúcim predstaviteľom tribunálu rímskej kúrie, v ktorom potvrdzuje, že súdna a pastoračná dimenzia nie sú v opozícii. [...] Pastoračná starostlivosť a milosť nestoja proti spravodlivosti, ale sú takpovediac vyššou spravodlivosťou, lebo za každou žalobou vidia nie len prípad, ktorý je potrebné preskúmať s pomocou všeobecných pravidiel, ale aj ľudskú bytosť, ktorá ako taká nikdy nemôže predstavovať prípad a vždy má jedinečnú dôstojnosť. [...] Je naozaj možné, že o dobre a zle osôb môže byť rozhodnuté na druhom a treťom vypočutí výlučne na základe procesných postupov, znamenajúcich papierovanie, ale bez poznania osoby a jej situácie?
DRUHÁ SITUÁCIA
Bolo by chybou hľadať riešenie tohto problému iba vo veľkorysom rozšírení procedúry nulity manželstva. To by vytvorilo nebezpečný dojem, že Cirkev postupuje nečestným spôsobom pri udeľovaní v podstate rozvodov. [...] Preto musíme vziať do úvahy ešte zložitejšiu otázku manželstva, ktoré je ratifikované a konzumované medzi pokrstenými, v ktorom je spoločenstvo manželského života nenapraviteľne rozbité a jeden alebo obaja partneri uzavreli druhé civilné manželstvo.
Kongregácia pre náuku viery nám v roku 1994 už poskytla jedno vyhlásenie, a pápež Benedikt XVI ho počas Svetového stretnutia rodín v Miláne v roku 2012 potvrdil, že síce rozvedení a znovuzosobášení nemôžu dostávať sviatostné prijímanie, ale môžu dostávať duchovné prijímanie. [...]
Mnohí budú vďační za túto odpoveď, ktorá je prejavom skutočnej otvorenosti, ale prináša tiež množstvo otázok. Skutočne, ak niekto dostáva duchovné prijímanie, zjednocuje sa s Ježišom Kristom. [...] Prečo potom nemôže dostávať aj sviatostné prijímanie? [...] Niektorí sa domnievajú, že nepodieľanie sa na prijímaní ako takom je znakom posvätnosti sviatosti. Otázka, ktorú možno položiť ako odpoveď, znie: nie je to náhodou využívaním osoby, ktorá trpí a žiada o pomoc, ak z nej robíme znamenie a varovanie pre iných? Necháme ho zomrieť sviatostne od hladu, aby ostatní mohli žiť?
Prvotná Cirkev nám dáva návrh, ktorý nám môže slúžiť ako prostriedok na zbavenie sa tejto dilemy, na ktorý sa profesor Joseph Ratzinger odvolal v roku 1972. [...] V jednotlivých miestnych Cirkvách existovalo zvykové pravidlo, na základe ktorého kresťania, - ktorí, aj keď ich prvý partner bol stále nažive, žili v druhom vzťahu - mali po období pokánia možnosť [...] nie druhého manželstva, ale skôr účasti na prijímaní zo stola spásy. [...]
Nastoľuje sa teda otáza: Je táto cesta, ktorá prekračuje rigoróznosť a laxnosť, cesta konverzie, ktorá prichádza vo sviatosti milosti, sviatosti pokánia, je toto cesta, ktorou by sme mohli v danej otázke kráčať?
Rozvedená a znovuzosobášená osoba: 1. ak ľutuje svoje zlyhanie v prvom manželstve, 2. ak si vyjasnila záväzky z prvého manželstva, ak je definitívne vylúčené, že by sa mohla vrátiť späť, 3. ak nemôže bez ďalších škôd opustiť zodpovednosti, ktoré prijala v novom civilnom manželstve, 4. ak však sa zo všetkých síl snaží využiť všetky možnosti druhého manželstva na základe viery a vychovávať svoje deti vo viere, 5. ak má túžbu po sviatostiach ako zdroji sily vo svojej situácii, mali by sme alebo môžeme jej po čase kráčania novým smerom, čase „metanoie,“ odmietnuť sviatosť pokánia a sväté prijímanie?
Táto možná cesta by nebola všeobecným riešením. Nie je to široká cesta más, ale skôr úzky chodníček pre tých, ktorí tvoria zrejme menšiu časť rozvedených a znovuzosobášených, tí, ktorí majú skutočný záujem o sviatosti. Nemalo by sa najhoršiemu zabrániť práve tu? V skutočnosti, keď deti rozvedených a znovuzosobášených nevidia svojich rodičov pristupovať ku sviatostiam, tiež zvyčajne nenájdu svoju cestu ku spovedi a prijímaniu. Nemali by sme vziať do úvahy tiež fakt, že takto môžeme stratiť ďalšiu generáciu a možno ešte aj tú, čo bude nasledovať po nej? Neukazuje sa naša dlho ustanovená prax ako kontraproduktívna? [...]
PRAX PRVOTNEJ CIRKVI
Podľa Nového zákona sú cudzoložstvo a smilstvo v podstatnom rozpore s kresťanským životom. Preto boli v starovekej Cirkvi spolu s odpadlíctvom a vraždou medzi hlavnými hriechmi, ktoré vylučujú človeka z nej. [...] Existuje obsiahla literatúra a rôzne výklady o súvisiacich exegetických a historických otázkach, v ktorej je takmer nemožné sa zorientovať. Je totiž možné na jednej strane citovať napríklad G. Ceretiho a jeho „Divorzio, nuove nozze e penitenza nella Chiesa primitiva“ (Bologna 1977, 2013), no na strane druhej H. Crouzela „L’Eglise primitive face au divorce,“ (Paris 1971) a J. Ratzingera […] z roku 1972 [opätovne vydané] v „L’Osservatore Romano“ (30. novembra 2011).
Avšak nemôže byť žiadna pochybnosť o skutočnosti, že v prvotnej Cirkvi existovala v rámci zvykového práva po čase pokánia prax pastoračnej tolerancie, zhovievavosti a odpustenia.
Na pozadí tejto praxe sa musí chápať aj prax kánonu 8 Nicejského koncilu (325), ktorý je namierený proti rigoróznosti Novaciána. O tomto zvykovom zákone jednoznačne diskutuje Origenes, ktorý usúdil, že nie je nezmyselný. Bazil Veľký, Gregor Naziánsky a niektorí ďalší sa naň tiež odvolávajú. Vysvetľujú posúdenie ako „nie bez zmyslu“ v rámci pastoračného zámeru „vyhnúť sa najhoršiemu.“ V rímskej Cirkvi bola táto prax vďaka Augustínovej autorite opustená v prospech striktnejšej praxe. Avšak aj Augustín v jednej stati hovorí o odpustiteľnom hriechu. Preto, zdá sa, od začiatku nevylúčil všetky pastoračné riešenia.
[POZNÁMKA VYDAVATEĽA: Nie, táto odvolávka na Nicejský koncil je plná intenzívneho klamstva a ohavnej nepravdy -- ako vysvetlil Dr. John Lamont v článku uverejnenom vo februári. Neexistujú žiadne dôkazy, že by sa táto prax rímskej Cirkvi niekedy zmenila od čias príchodu svätých Petra a Pavla.]
Dokonca aj potom západná Cirkev v ťažkých situáciách stále hľadala a dokonca našla cez rozhodnutia synod a podobne, konkrétne riešenia. Tridentský koncil [...] odsúdil Lutherovo stanovisko, ale nie prax východnej Cirkvi. [...]
Ortodoxné cirkvi si v súlade s pastoračným hľadiskom tradície prvotnej Cirkvi, zachovali platný (pre nich) princíp oikonomie. Avšak začiatkom šiesteho storočia odvolávajúc sa na zákony Byzantskej ríše, zašli ešte ďalej, až za pozície pastoračnej tolerancie, zhovievavosti a odpustenia, uznajúc spolu s klauzulou o cudzoložstve aj iné dôvody na rozvod, ktoré sú založené na morálnej a nie len fyzickej smrti manželského puta.
Západná Cirkev sa pobrala inou cestou. Vylučuje zánik uzavretého a konzumovaného sviatostného manželstva medzi pokrstenými, ale uznáva rozvod nekonzumovaného manželstva, a tiež, podľa Petrovského a Pavlovského privilégia, nesviatostných manželstiev. Spolu s tým existujú vyhlásenia nulity pre vady vo forme; v tomto ohľade sa však sami seba môžeme pýtať, či to, čo prinášame do popredia jednostranným spôsobom, nie sú právnické názory, ktoré historicky prichádzajú veľmi neskoro.
J. Ratzinger navrhol, že by Bazilovo stanovisko malo byť opäť prijaté novým spôsobom. Zdalo by sa, že je to vhodné riešenie, také, čo je tiež v súlade s týmito mojimi úvahami. Nemôžeme sa odvolávať na túto alebo tamtú historickú interpretáciu, ktorá je stále kontroverzná, a tiež nemôžeme jednoducho zopakovať riešenia prvotnej Cirkvi v našej situácii, ktorá je úplne odlišná. V súčasnej zmenenej situácii však môžeme obnoviť základné koncepty a hľadať možnosti ich realizácie spôsobom, ktorý je spravodlivý a férový vo svetle evanjelia.