Rozhodnutie Najvyššieho súdu Spojených štátov, že modlitba pred začatím legislatívneho orgánu neporušuje americkú ústavu, je určite míľnikom. Toto rozhodnutie je víťazstvom ako pre ústavu, tak i pre zdravý rozum a čo i len diskusia o ňom poukazuje na hlboké kultúrne rozdelenie. Ide totiž o jeden zo základných princípov národa – o náboženskú slobodu.
Toto rozdelenie bolo viditeľné už na samotnom súde, keďže sudcovia sú rozdelení na liberálnych a konzervatívnych. Rozhodnutie 5 ku 4 je známkou toho, že tento prípad, mesto Greece v New Yorku vs. Galloway, stojí v epicentre kultúrneho konfliktu.
Prípad sa objavil po tom, čo dve ženy podali žalobu proti mestu Greece v New Yorku kvôli praxi, ktorú mesto udržiava, totiž že pri otváraní rokovania mestskej rady sa začína modlitbou, čo porušuje ich slobodu i Ústavu. Zo skutočností, ktoré boli uvedené v prípade, vyplynulo, že väčšina občanov, ktorí sa modlili, boli kresťania, a že ich modlitby boli obsahovo kresťanské. Tieto ženy napadli konanie s tým, že takáto prax porušila klauzulu ústavy o štátnom zriadení. Nepožadovali, aby prax modlitby pred schôdzou rady prestala, ale len že modlitby by mohli byť „inkluzívne a ekumenické“ a že všetky by mali odkazovať na „všeobecnejšieho boha“.
Súd rozhodol, že táto prax v skutočnosti neporušuje ústavu. Navyše rozhodnutie súdu zároveň jasné vyvrátilo samotný pojem „nesektárskej modlitby“ k „všeobecnejšiemu bohu“. Zhrnutie súdu hovorí:
Myslieť si, že vzývania musia byť nesektárske, donúti zákonodarcov k tomu, aby držali záštitu nad modlitbami a súdy by v týchto prípadoch pôsobili ako vedúci a cenzori náboženského prejavu. Tým by teda ovplyvňovali vládu v náboženských záležitostiach v ďaleko väčšej miere, než je tomu v súčasnej praxi tohto mesta; totiž, že neopravuje ani neschvaľuje modlitby dopredu, ako ich ani nekritizuje kvôli obsahu. Argumenty žalobcov sú nepresvedčivé. Je pochybné, že by sa vôbec nejaká zhoda dosiahla tým, čo oni kvalifikujú ako všeobecnejšiu alebo nesektársku modlitbu. Bolo by tiež nerozumné dôjsť k záveru, že možno prijať iba tie náboženské slová, ktoré sú pre väčšinu prípustné, pretože Prvý Odsek ústavy nie je o vláde väčšiny a vláda sa nemusí snažiť definovať prípustné kategórie náboženského prejavu. Odmietaním tvrdenia, že legislatívna modlitba musí byť nesektárska, však Súdny dvor netvrdí, že neexistujú žiadne obmedzenia, čo sa obsahu modlitby týka.
Podľa názoru väčšiny ponúkol sudca Anthony Kennedy zdôvodnenia, ktoré by mali informovať súd vo všetkých bodoch, a to najmä ohľadom sporných otázok náboženskej slobody. Sudca Kennedy jasne a odvážne vyhlásil, že dnešný výklad ústavy sa musí riadiť skutočnými praktikami jej zostavovateľov. Inými slovami - ústava sa nesmie čítať tak, akoby zakazovala to, čo autori dokumentu považovali nesporne za povolené.
V tejto otázke sú historické záznamy jasné. Keď právnici dvoch žien, navrhujúcich žalobu, priniesli dôkazy o tom, že kresťanskí pastori sa modlili výslovne kresťanským jazykom, sudca Kennedy namietal, že tvorcovia ústavy úplne to isté povolili a že Kongres Spojených štátov takéto modlitby umožňuje pri otvorení denných zasadnutí Snemovne poslancov a Senátu.
Sudca Kennedy však musel naďalej pod tlakom čeliť dvom veľmi nebezpečenstvám. Prvým z nich je tvrdenie, že jediné modlitby, ktoré by mali byť povolené, sú nesektárske. Uviedol, že akékoľvek „naliehanie, aby sa nesektárske modlitby stali jedinou, pevnou normou“ nie je v súlade s predchádzajúcimi rozhodnutiami Súdneho dvora. Hovorí: "Vráťme sa späť k ére zakladateľov - veď kresťanská povaha modlitby prednášaná zákonodarným orgánom, nesmie byť zamietnutá ako pozostatok z doby, keď náš národ bol menej pluralitný ako dnes.“
Druhý, veľmi dôležitý argument sudcu Kennedyho je ešte vnímavejší a v dlhodobom horizonte oveľa dôležitejší. Potvrdil, že vláda nemá podľa ústavy žiadnu právomoc hodnotiť modlitby z hľadiska obsahu. Konkrétne povedal, že klauzula o štátnom zriadení skôr bráni vláde stanovovať obsah akejkoľvek modlitby - najmä pokiaľ ide o určenie nejakého predpokladaného štandardu „nesektárskej“ modlitby.
Jednoducho povedané, vláda nemá právo vyhlásiť, že jediný Boh, ktorý je na verejnosti vítaný je „všeobecný boh“. Toto je nesmierne dôležitý ústavný argument. Pre kresťanov je to tiež hlboko dôležitá teologická argumentácia. My si nemyslíme, že nejaký „boh vo všeobecnosti“ existuje, ani nemôžeme dovoliť, aby sa nejaký odkaz na tohto „všeobecného boha“ chápal ako odkaz na Boha Biblie.
Sudkyňa Elena Kagan na začiatku svojho opozičného posudku napísala: „Keď občania tejto krajiny pristupujú k svojej vláde, robia tak len ako Američania, nie ako členovia takej alebo onakej viery.“ A toto je do oči bijúci príklad tvrdenia, aké sa dá vysvetliť iba úplne sekulárnym svetonázorom. V skutočnosti nikdy nemôžeme byť prítomní - v akomkoľvek kontexte – len ako občania, informovaní a nasmerovaní vďaka všeobecnému svetonázoru. Vždy sme prítomní ako všetko, čím sme, a to vrátane našich najzákladnejších presvedčení.
Rozhodnutie Súdneho dvora je dôležité na všetkých úrovniach - aj keď je veľmi poučná i diskusia o tejto otázke. Niektorí ľudia tvrdia, že problémom je modlitba v akejkoľvek forme, a že by jednoducho zakázali verejné modlitby pri akejkoľvek štátnej príležitosti. Iní, ako tieto ženy, ktoré priniesli tento prípad proti mestu Greece v New Yorku, by mohli tvrdiť, že modlitby môžu byť povolené, ale len vtedy, ak sú dostatočne nesektárske a prednášané k všeobecnému božstvu. Iní, vrátane sudcu Kennedyho a väčšiny Súdneho dvora, tvrdia, že národ má jasne povolené výslovne „sektárske“ modlitby, ktoré majú byť prednášané pri štátnych príležitostiach, a že sú súčasťou záväzku národa k pluralizmu a tak sa teda táto výzvu na modlitbu rozširuje na všetkých, bez ohľadu na vyznanie.
To nás nasmeruje na ďalšiu dôležitú časť tvrdenia sudcu Kennedyho: „Kongres pokračuje vo svojich ustanoveniach o povolení hosťujúcich vojenských kaplánov, čím tiež hovorí o náboženskom spôsobe vyjadrovania sa. Potvrdzuje našu rastúcu rozmanitosť, nie tým, že nepredpisuje sektársky obsah, ale tým, že víta služobníkov mnohých vyznaní.“
Toto posolstvo musia kresťania v Amerike potvrdiť bez akýchkoľvek výhrad. Náboženská sloboda pre kresťanov znamená náboženskú slobodu - plnú náboženskú slobodu - pre všetkých občanov. My nesmieme tento bod len akosi pripustiť, my musíme sami túto vec vytvárať. Nemôžeme sa cítiť protiústavne napadnutí, keď sa budhisti modlia pri začatí kongresu ako budhisti alebo keď moslimovia otvárajú zasadnutie mestskej rady moslimskými modlitbami alebo keď sa modlí rabín v súlade so svojou židovskou vierou.
V neposlednom rade si musíme uvedomiť, že jedným z hlavných účelov modlitby pred zhromaždenou vládou je i to, že všetkým prítomným pripomína, že vláda, aj keď dôležitá, nie je tým Najvyšším. Sudca Kennedy potvrdil takéto chápanie týmito slovami:
„Slávnostná modlitba je však rozpoznaním, že odkedy bol tento národ založený - a vôbec dodnes - mnohí Američania veria, že ich vlastná existencia musí byť nutne chápaná v súlade s prikázaniami, ktoré ďaleko prevyšujú vládnu moc. To ich potom mení a charakterizuje, a tak takáto ochotná účasť na občianskych veciach môže byť v súlade s krátkym potvrdením ich viery vo vyššiu moc, vždy s patričným ohľadom na tých, ktorí sa držia iných presvedčení. Modlitba v tomto prípade má prípustný ceremoniálny účel. To nie je protiústavné zavádzanie náboženstva.“
Teraz je možno skutočnou otázkou pre kresťanov toto: Je modlitba pred vládnym zhromaždením jediným, o čo sa zaujímame? Takmer nemá zmysel trvať na práve, aby sme sa modlili za našu vládu na verejnosti, ak tak nebudeme robiť v súkromí. Tak ako nariaďuje apoštol Pavol:
„Predovšetkým teda žiadam, aby sa konali prosby, modlitby a orodovania a vzdávali sa vďaky za všetkých ľudí, za kráľov i za všetkých, čo sú na vyšších miestach, aby sme mohli žiť tichým a pokojným životom vo všetkej nábožnosti a mravnej čistote. Toto je dobré a milé pred Bohom, naším Spasiteľom, ktorý chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu.“ (1 Tim 2, 1-4)
A celý Boží ľud povie: AMEN.