MELBOURNE, AUSTRÁLIA – Radikálna feministická rodová teoretička presadzuje teóriu, že transsexualita je „hrozne škodlivý fenomén.“ Ale nie z dôvodov, ktoré by ste možno čakali.
Americká psychiatrická asociácia definuje pohlavnú disfóriu (transsexualitu) ako „výraznú nesúrodosť medzi pociťovaným/prejavovaným rodom a určeným rodom.“ Klasifikuje ju ako duševnú nemoc a štúdie ukazujú, že 41 % ľudí, ktorí ňou trpia, sa v nejakom bode svojho života pokúsia o samovraždu. Mnohí ľudia trpiaci touto poruchou majú telá zmrzačené chirurgmi z pokusov podobať sa viac opačnému pohlaviu. Závislosť na drogách, alkohole alebo liekoch a rizikové správanie u takýchto ľudí prekvitajú.
Ale Sheila Jeffreysová, profesorka sexuálnej politiky na Univerzite v Melbourne, vo svojej novej knihe Rod bolí argumentuje, že transgenderizmus je škodlivý. Ale nie preto, že by to bola devastujúca duševná choroba, aj keď pripúšta, že stav „sa konštantne rodí z vážnej psychologickej tiesne.“ Škodlivý je preto, že uznať existenciu transsexuality znamená v prvom rade pripustiť, že taká vec ako rod vôbec existuje. Profesorku Jeffreysovú takýto prístup uráža.
„Jeden z ústredných problémov transsexuality je, že je založená na zastaralom ponímaní rodu,“ menovite, že existujú iba dva rody, mužský a ženský, povedala Jeffreysová pre internetový zdravotný magazín MedicalXpress . „Bez rodu by transsexualita nemohla existovať. Keď sa práva transsexuálov dostanú do zákonov a sú inštitucionálne prijaté, propagujú myšlienky škodlivé pre rovnosť žien.“
„Radikálny feminizmus považuje rod za triediaci systém pre mužskú dominanciu, niečo, čo zabezpečuje ‚mreže klietky,‘ ktoré uväzňujú ženy v ich každodennom živote.“
Vo svojej knihe Jeffreysová čistí žalúdky „queer [sexuálna preferencia odlišujúca sa od prirodzenej sexuality, pozn. prekl.] teoretikom,“ ktorí argumentujú, že rod je stav mysle oddelený od biologického pohlavia.
„Postmoderní a queer teoretici zdieľajú spolu s teoretikmi transsexuality myšlienku, že ‚rod‘ je prenosný pôžitok, do ktorého možno vstupovať a vystupovať, vymieňať a tak ďalej,“ píše Jeffreysová. „Používaním termínu rod v tomto zmysle mizne fixácia pohlavia, biologický základ, ktorý tvorí základ pre vypovedanie žien do ich pohlavnej kasty. Ženské bábätká sú biologicky identifikované pri pôrode a umiestnené do ženskej pohlavnej kasty, ktorá im vymedzuje doživotný podradný status.“
Jeffreysová, na rozdiel od nich, argumentuje, že rod má hlboké korene v biológii a ak muž tvrdí, že sa identifikuje ako žena, alebo naopak, to je konanie, ktoré odvádza od skutočnej diskriminácie, ktorej ženy čelia po celom svete. To je napríklad genocída na základe pohlavia v krajinách ako Čína a India, kde sú dievčatá bežne vystavované potratu, vražde po narodení alebo opustené iba preto, že majú ženské pohlavné orgány.
„Ženy sa nerozhodujú v nejakom období dospelosti, že by chceli, aby ich iní ľudia vnímali ako ženy, pretože byť ženou nie je ‚identita,‘“ píše Jeffreysová. „Skúsenosti žien sa vôbec nepodobajú tým, ktoré majú muži, ktorí prijali ‚rodovú identitu‘ ženy alebo bytia ženou v akomkoľvek ohľade. Pri idee ‚rodovej identity‘ sa vytráca biológia a všetky skúsenosti, ktoré majú bytosti so ženskou fyziológiou, ktoré boli vychované v kastovom systéme založenom na pohlaví.“