Popredný vykonávateľ eutanázie v Belgicku, dr. Wim Distelmans, organizuje v októbri inštruktážnu cestu do Osvienčimu, nacistického vyhladzovacieho tábora. V pozvánke pre zdravotníckych pracovníkov popisuje Osvienčim ako „inšpirujúce“ miesto na „objasnenie zmätku obklopujúceho eutanáziu.“
Skutočne, cesta dr. Distelmansa pomôže vyjasniť niektoré záležitosti. Ukazuje ako blízko má belgická eutanázia z roku 2014 k nacistickým táborom smrti z roku 1944.
Spájať právo na smrť a nacistov je vo väčšine kruhov tabu. V skutočnosti zvyčajne protistrana prehrá spor v momente, keď spomenie slovo „nacista.“ Ale dych vyrážajúca iniciatíva doktora Distelmansa by toto pravidlo mohla zmeniť. Zorganizovať seminár o eutanázii vo vyhladzovacom tábore kde koncept „životov, nehodných žitia“ dosiahol svoju najextrémnejšiu podobu je prinajmenšom výstredné.
Dr. Distelmans sa často objavuje vo svetových titulkoch. Televízia zaznamenávala ako zabíja Nathana Verhelsta, ktorý trpel po neúspešnej chirurgickej zmene pohlavia. Vykonal prvú dvojnásobnú eutanáziu na svete, keď zabil bratov, dvojčatá Marca a Eddyho Verbessemovcov, ktorým belgické sociálne služby nedokázali pomôcť. Minimálne trikrát sa podieľal na eutanázii ľudí, ktorí boli v depresii.
Dr. Distelmans tiež predsedá, od roku 2000 kedy bola eutanázia legalizovaná, Belgickej komisii pre kontrolu a hodnotenie eutanázie [Belgium Euthanasia Control and Evaluation Commission] – komisii, ktorá neprešetrovala ani jedno úmrtie.
V brožúre rozposlanej záujemcom popisuje študijnú cestu nasledovne:
Belgicko je jedinou krajinou na svete so zákonmi, ktoré sa zaujímajú o dôstojný koniec života pre každého. Konkrétne sú to: zákon o právach pacienta, zákon o paliatívnej starostlivosti a zákon o eutanázii. V našej krajine máme - na rozdiel od iných krajín kontinentálnej Európy - za sebou už 25 rokov excelentnej profesionálnej paliatívnej starostlivosti a máme už viac ako desaťročnú skúsenosť s transparentnými žiadosťami o eutanáziu a rešpektovaním práv pacienta.
Pri riešení životných problémov je jednotlivec neustále konfronotovaný s existenciálnou bolesťou, otázkami o zmysle života, sebareflexii, nádeji, sebaurčení, smrteľnosti a obzvlášť (ne)dôstojnosti. Preto sa nám zdalo, že bude logickým krokom naplánovať nasledujúcu študijnú cestu na miesto, ktoré je významným symbolom nedôstojného ukončenia života. Konkrétne do Osvienčimu - vyhladzovacieho tábora nacistov v Poľsku. Toto miesto je inšpirujúce pre organizovanie seminára a pre uvažovanie o týchto otázkach, aby sme mohli zvážiť a vyjasniť nejasnosti.
Dr Distelmans zdá sa, trpí vážnym nedostatkom úsudku. Ak by, hypoteticky, Asociácia amerických popravcov v štátnych väzniciach [Association of American State Prisons Executioners] mala organizovať výlet do Osvienčimu spolu so svojimi manželkami a partnerkami, s pobytom v drahom hoteli a ukončením náročného dňa v jednej z najlepších reštaurácií v Krakove (tak ako plánuje dr. Distelmans a jeho spoločníci), nespôsobilo by to škandál? Akú skúsenosť by tam získali? Rýchlejšie spôsoby splyňovania väzňov? Efektívnejšie spôsoby podávania smrtiacich injekcií? Menej bolestivé metódy odopretia výživy a hydratácie? Bezpochyby aj ich priatelia a obdivovatelia by mali pochybnosti o ich dychtivosti „inšpirovať sa“ na mieste tak presýtenom hrôzou.
Je široko známe, že nacistický program eutanázie bol skúšobným kolom pred tábormi smrti. Začal v roku 1939 milosrdným zabitím vážne postihnutého dieťaťa. Do konca 2. svetovej vojny 5 000 chorých a „slabomyseľných“ detí zakúsilo požehnanie zabitia z milosti. Táto skúsenosť bola taká plodná, že prerástla do programu T4 na milosrdné zabíjanie chronicky chorých a postihnutých dospelých. Bolo ich tak veľa, že Hitlerovi technológovia milosrdného zabíjania vynašli plynové komory, ktoré sa tak osvedčili v Osvienčime.
Je pre nás potešujúce vidieť, že Dr. Distelmans dopĺňa prázdne miesta medzi eutanáziou v Bruseli a zverstvami Osvienčimu. Potvrdzuje nám to temnú budúcnosť belgickej legálnej eutanázie. Malo by to vydesiť všetkých chronicky chorých a postihnutých, ktorí tam žijú.
A predsa je prekvapujúce, že dr. Distelmans dovoľuje aby ho spájali s lekárskou fakultou Osvienčimskej univerzity, bratstvom, ktoré zahŕňa tak význačných výskumníkov ako bol dr. Josef Mengele, dr. Eduard Wirths, dr. Horst Schumann a dr. Carl Clauberg.
Ako vytrvalí kritici dr. Distelmansa, sme boli obvinení z očierňovania mena dobrého lekára. Ale hoci sú medzi nami nezhody nikdy sme ho ani náhodou nespájali so zverstvami, neľudskosťou a odpornými eufemizmami nacistickej éry. To urobil on, celkom sám.