Freigburská arcidiecéza (Nemecko) nedávno signalizovala ochotu povoliť rozvedeným osobám, ktoré sa znova zosobášili, pristupovať k svätému prijímaniu. Tento krok má síce od revolučnosti ďaleko, no odráža túžbu zmeniť doktrínu, ktorá bola dlho považovaná za vzdialenú od reality.
Nie je to prvýkrát, čo vo Freiburgu vzišla takáto trúfalá iniciatíva. Cirkvení predstavitelia v pastierskom liste z roku 1993 spochybnili univerzálnu validitu práva rímskokatolíckej cirkvi.
V liste sa biskupi zmieňovali o odopretí sviatostí členom kresťanského spoločenstva, ktorí sa po rozvode druhýkrát zosobášili.
Biskupi napísali, že vedenie cirkvi by malo diskutovať o tom, „či sa to, čo sa uplatňuje ako všeobecné pravidlo, vzťahuje tiež na konkrétne okolnosti.“
Tí, ktorí sa rozvedú - po tom, ako boli zosobášení v kostole - a druhýkrát sa zosobášia, nie sú v cirkvi rovnakými členmi ako ostatní. Nie je im dovolené zastávať funkcie v cirkevných úradoch a tiež nemôžu prijímať sviatosti – krst a sväté prijímanie – hoci mnoho kňazov tieto pravidlá porušuje.
List mal rýchlu odozvu. Kongregácia pre náuku viery, vatikánska polícia dogmy, povedala, že biskupi Nemecka boli „v opozícii učeniu cirkvi.“ Inými slovami: ťažké hriechy sú ťažkými hriechmi a sviatosti im nesmú byť prístupné bez ohľadu na „konkrétne okolnosti.“
Hlavou Kongregácie pre náuku viery bol v tom čase Joseph Ratzinger a cirkev odvtedy neurobila nič podstatné pre zmenu svojho zaobchádzania so znova zosobášenými. Táto situácia zahŕňa aj obdobie Ratzingerovho zvolenia za pápeža Benedikta XVI. a jeho následnú návštevu Nemecka v roku 2011, kde ho privítal vtedajší nemecký prezident Christian Wulff, rozvedený katolík, ktorý sa znova oženil.
„Sú súčasťou cirkvi“
Katolícki laici dlho tlačili na cirkev, aby prehodnotila svoje učenie v prípade niektorých záležitostí, na zozname ktorých bolo znovu zosobášenie často prioritou číslo jeden. Dialóg s predstaviteľmi cirkvi bol vítaný na oboch stranách, ale v časoch pápeža Benedikta XVI. a pod vedením nemeckého katolicizmu, v ktorom dominovali konzervatívni predstavitelia, nebola šanca na skutočnú reformu.
Tento krát sa však za odlišných podmienok chystá vo Freiburgu ďalšia diskusia. Nový pápež varoval pred pochovaním skutočných veriacich pod vrchom nesúrodých pravidiel. Odlišný tón Františka roznietil novú sebaistotu mnohých Nemcov, ktorí si mysleli, že Cirkev popustí niektoré hranice modernizácii.
Robert Zollitsch, freiburský arcibiskup a predseda Konferencie biskupov Nemecka, opakovane preukazoval otvorenosť voči novému postoju, posledný krát koncom septembra. „Sú súčasťou cirkvi,“ povedal o členoch kresťanského spoločenstva, ktorí sa druhýkrát zosobášili na stretnutí Konferencie v jeseni. Duchovenstvo musí „nájsť riešenia, ktoré budú aplikovateľné v celej cirkvi.“
V tom čase musel vedieť, že takéto riešenie už bolo predložené v jeho vlastnej diecéze, a to dokument nazvaný „Odporúčania pre úrad pastorácie,“ publikovaný freiburským Úradom pastoračnej starostlivosti.
Opatrní vo vyjadrovaní
Autori predstavujú v úvode dokument „ako orientáciu pre pastoračnú prax v nasledujúcich rokoch.“ To, čo nasleduje potom, má však ďaleko od povzbudzovania rozvedených katolíkov k tomu, aby sa znova zosobášili. Hovorí, že sviatosť manželstva by mala byť stála, neotrasiteľná. A ak manželia zlyhajú, predstavitelia cirkvi by mali „stáť pri tých, ktorí nevstúpia do nového partnerstva a podporovať ich.“
Dokument je však tiež odporúčaním pre tých, ktorí sa druhýkrát zosobášili a otvára dvere, ktoré boli doteraz zatvorené. Dočítame sa tam, že „nasledujúc rozhodnutie urobené zodpovedne a podľa svedomia, môže tiež vzrásť možnosť – za konkrétnymch okolností – prijímania sviatosti krstu, svätého prijímania, birmovky, spovede a pomazania chorých, pričom nevyhnutnou podmienkou je predispozícia prítomnosti viery.“
Andreas Möhrle, hlava freiburského Úradu pastoračnej starostlivosti, vysvetľuje: „V kontakte s rozvedenými a civilne zosobášenými členmi spoločenstva môžeme zakúšať prívetivosť a úctivosť samotného Ježiša...vernosť a milosrdenstvo Boha sa vzťahuje aj na tých, ktorých životné plány zlyhali.“
Dokument je zreteľnou formuláciou toho, čo znamená „rozhodnutie urobené zodpovedne a podľa svedomia.“ Rozvedení členovia spoločenstva by mali byť poučení a mali by byť schopní dôveryhodne preukázať, „že návrat k prvému partnerovi reálne nie je možný a že prvé manželstvo pochopiteľne nemôže byť znova žité.“ Mali by ľutovať vinu, ktorú nesú za rozvod a tiež by mali s novým partnerom prijať „novú morálnu zodpovednosť.“ Keď sú všetky tieto podmienky splnené, prijímanie sviatostí môže byť povolené. Ak však nie sú, sviatosti im musia byť odopreté.
Žiadna revolúcia
„Odporúčania pre úrad pastorácie“ nie sú revolučné, ale nikto revolúciu od katolíckej cirkvi nečaká. Je to krok v ústrety rozpoznávaniu spoločenskej reality a pokus o zosúladenie učenia katolíckej cirkvi so životmi jej veriacich.
Nasledujúce mesiace a roky odhalia, či aj ostatné diecézy budú žiadosť nasledovať a ako sa na to rozhodne reagovať Vatikán . Ešte aj dnes, 20 rokov po pastierskom liste, je Kongregácia pre náuku viery stále pod vedením Nemcov a jej prefekt Gerhard Ludwig Müller, podobne ako jeho predchodca Joseph Ratzinger, nie je preslávený progresívnym myslením.
Krátko pred tým, ako sa Ratzinger v roku 2012 ujal funkcie pápeža, vystúpil proti skupine pro-reformne orientovaných kňazov, ktorí chceli porušiť cirkevné právo a poskytnúť sväté prijímanie tým členom spoločenstva, ktorí sa druhýkrát zosobášili. Tento krok, ako povedal Müller, „sa nezhodoval s kresťanskou vierou.“