Začiatkom júla 2013 sa v Berlíne zišli oficiálni predstavitelia, aby položili základy pamätníka venovaného ľuďom zabitým počas nacistického programu „eutanázie.“
Miesto nového pamätníka bolo vybraté symbolicky, a síce na Tiergartenstrasse 4 (na obrázku), na mieste ústredia pôvodného projektu. Táto vystavba a bude venovaná obetiam programu „eutanázie“ s kódovým označením „T4,“ ktorý využívali nacisti na označenie ľudí s telesnými alebo duševnými poruchami.
Novopostavený pamätník sa bude nachádzať neďaleko ďalších dvoch pamätníkov postavených obetiam holokaustu. Prvý, ktorý bol dostavaný v roku 2005, je venovaný šiestim miliónom židovských obetí holokaustu a druhý, sprístupnený v roku 2012, pol miliónu rómskych obetí nacizmu.
V programe T4 bolo od januára 1940 do augusta 1941 usmrtených asi sedemdesiattisíc ľudí. Niektorí boli poslaní do plynovej komory, iní dostali smrteľnú injekciu.
Program bol zdanlivo ukončený v roku 1941, čiastočne kvôli cirkevným protestom, no neskôr pokračoval v tajnosti. Historici odhadujú, že celkovo bolo usmrtených takmer tristotisíc psychiatrických pacientov a fyzicky postihnutých ľudí.
Plánovaný pamätnik bude mať tvar dlhej modrej sklenenej steny. Ide o návrh architektov Ursula Wilms a Heinz W. Hallman spoločne s umelcom Nikolausom Koliusisom. Vláda Spolkovej republiky plánuje na jeho výstavbu prispieť päťstotisíc eur.
Otvorenie a sprístupenie pamätníka verejnosti je zatiaľ naplánovené na druhú polovicu tohto roku.
Mnohí si však stále neuvedomujú, akú závažnú úlohu zohrali lekári už pri samotnom vzniku holokaustu. To, čo štyridsiatych rokoch minulého storočia vrcholilo v plynových komorách Osvienčimu, Dachau a Treblinky, malo oveľa skromnejšie počiatky v programoch počas tridsiatych rokov v domovoch dôchodcov, geriatrických nemocniciach a psychiatrických inštitúciach po celom Nemecku.
Keď prišli nacisti k moci, lekársky stav bol pripravený a čakajúci.
Medicínski a iní zdravotní pracovníci z programu T4 a počiatočných centier zabíjania v nemocniciach boli neskôr znovu použití pri zabíjaní Židov, Rómov, Poliakov, Rusov a nelojálnych Nemcov. Pred rokom 1943 fungovalo 24 hlavných táborov smrti (a 350 menších).
Vo všetkých fázach tohto procesu boli zahrnutí lekári. Počas hlásenia, selekcie, schvaľovania, popravy, overovania a výskumu. Nebolo im to nariadané, ale skôr umožnené zúčastniť sa.
Leo Alexander, psychiater a poradný orgán pre vojnové zločiny v Norimbergu, opísal tento proces v článku „Diktatúra a lekárska veda,“ ktorý uverejnil New England Medical Journal v júli 1949.
„Spočiatku išlo len o jemné zmeny s dôrazom na základný prístup lekárov k životu. Začalo sa to základným prístupom hnutia eutanázie, že existuje čosi ako život, ktorý nie je hodný žitia. Tento prístup sa vo svojich počiatočných štádiach zameriaval na chronicky a ťažko chorých. Postupne sa okruh tých, ktorí mali byť zaradení do tejto kategórie, rozšíril tak, aby obsiahol spoločensky neproduktívnych, ideologicky a rasovo nechcených až napokon všetkých neárijcov.“
Tribunál pre vojnové zločiny zaznamenal, že „časť lekárskej profesie spolupracovala vedome a dokonca dobrovoľne“ pri „masovom zabíjaní chorých Nemcov.“
Vďaka výhode možnosti spätného nazerania na historické udalosti sme pochopiteľne prekvapení, že nemecký ľud a osobitne nemecká lekárska profesia bola určite oklamaná, aby čosi také akceptovala. Rozsudok Tribunálu pre vojnové zločiny z roku 1949 ohľadom toho, nakoľko boli oklamaní, však bol nasledovný:
„Ak by sa profesia dôrazne postavila proti masovému zabíjaniu chorých Nemcov pred vojnou, je predstaviteľné, že by sa celá idea a technika továrne smrti na genocídy nikdy nematerializovala... ale boli by militantne opozičný voči nacistickému štátu. Časť lekárskej obce však vedome a dokonca dobrovoľne spolupracovala s nacistami, pričom zvyšok sa v tichosti podvolil. Preto náš ľútostivý, ale nevyhnutný rozsudok musí byť, že zodpovednosť za neľudské zverstvá Dr. Brandta ... a iných ostáva vo veľkej miere na prevažnej časti lekárskej profesie. Pretože táto profesia bez energického protestu dovolila svoje ovládnutie takýmito mužmi.“ (Tribunál pre vojnové zločiny. ‚Lekári bez hanby.‘ 1948.)
Britská Kampaň čierneho trojuholníka, ktorá vznikla za účelom odboja proti diskriminácii postihnutých ľudí, si za svoj symbol zvolila„čierny trojuholník,“ ktorý nacisti vnucovali ľuďom s duševnými a inými poruchami, aby ich nosili vo vyhladzovacích táboroch počas holokaustu.
Spoločné označenie, ktoré im pripisovali, bolo „arbeitsscheu“, čo doslova znamená „strániaci sa práce.“
Ponaučenie z histórie je jasné. Holokaust mal skromné počiatky, postupoval v sérii malých nevnímateľných krokov. Lekárska profesia akceptovala jeho základné premisy (ako to, že existuje niečo ako „život nehodný bytia“ a že zabíjanie takýchto ľudi je „skutkom milosrdenstva“) a neprotestovala, pričom malá skupina ľudí sa na týchto zločinoch podieľala svojou aktívnou účasťou .
Kráľovské kolégium všeobecných lekárov (RCGP, profesionálny zväz britských, ale aj zahraničných lekárov) by si túto lekciu malo zobrať k srdcu pri zvažovaní o zmene svojho oficiálneho nesúhlasu k zmene zákona, ktorá by dovolila lekárom podielať sa na asistovaných samovraždách svojich pracientov.