LONDÝN - Katolícka cirkev prechádza „veľkou krízou“ viery a praxe, keďže čelí „novopohanstvu“ porovnateľnému s prvými storočiami cirkvi. A mnohí kňazi a biskupi tejto kríze aktívne napomáhajú, uviedol biskup Atanázius Schneider, pomocný biskup z Astany v Kazachstane, v interview poskytnutom počas cesty do Veľkej Británie.
Biskup povedal, že kríza sa osobitne prejavila v strácaní viery v Reálnu prítomnosť Ježiša Krista v Najsvätejšej Sviatosti. Hovorí, že toto má „kauzálnu spojitosť“ s odmietaním cirkevného učenia o sexualite a manželstve.
„Toto je najhlbšie zlo,“ hovorí Schneider, „aby sa človek, alebo klerik, dával do stredobodu, keď slávi liturgiu, a aby zmenili zjavenú pravdu Božiu, napríklad ohľadom šiesteho prikázania a ľudskej sexuality.“
Biskup poskytol interview pre Sáru Atkinsonovú, a to bolo publikované 6. júna v novinách Catholic Herald. Atkinsonová je takisto editorkou časopisu Omša vekov, publikovaného Spoločnosťou pre latinskú Omšu Anglicka a Walesu, kde tiež publikovali plný prepis interview.
„Žijeme v nekresťanskej spoločnosti, v novopohanstve,“ povedal Schneider pre Atkinsonovú. „Dnešným pokušením pre klérus je adaptovať sa novému svetu nového pohanstva a byť kolaborantami. Sme v podobnej situácii ako v prvých storočiach, keď väčšina spoločnosti bola pohanská a kresťanstvo samotné diskriminované.“
Varoval, že je pravdepodobné, že kresťania budú opäť čeliť takej voľbe apostázy, akú ponúkali tým v ranej cirkvi. Vložiť „jedno zrnko z kadidla do ohňa pred sochou cisára.“ Toto ultimátum môže byť dokonca podporené zvnútra cirkvi.
Je pravdepodobné, že katolíci, ktorí zostanú verní, „môžu byť istý čas prenasledovaní alebo diskriminovaní, dokonca v mene tých, ktorí [majú] moc v externých štruktúrach cirkvi,“ uviedol.
„Nanešťastie aj v prvom storočí sa našli členovia kléru, dokonca aj biskupi, ktorí dali zrnká kadidla pred sochu cisára alebo pohanského božstva, alebo doniesli knihy Svätého Písma, aby boli spálené.“
V našej dobe, povedal, sa od kňazov a biskupov nežiada páliť kadidlo pred cisárom, ale „kolaborovať s pohanským svetom dneška pri rozvrátení šiesteho prikázania a revízii spôsobu, akým Boh stvoril muža a ženu.“ Povedal, že takíto klerici budú „zradcami viery a v konečnom dôsledku sa budú účastniť pohanskej obety.“
Na otázku, či predpokladá „blížiace sa rozdelenie Cirkvi“, odpovedal: „Nanešťastie už niekoľko desaťročí niektorí členovia kléru akceptovali tieto svetské myšlienky. Teraz ich ale nasledujú verejne.“
„Keď budú tieto veci pokračovať, myslím si, že príde v Cirkvi k vnútornému oddeleniu tých, ktorí sú verní viere, ktorú prijali krstom a integrite katolíckej viery.“ Toto rozdelenie, povedal, bude medzi tými, ktorí sú verní „nemennej katolíckej pravde“ a tými, „ktorí prijali ducha tohto sveta a myslím, že to bude jasné rozdelenie.“
„Môžem predpokladať, že takéto oddelenie poznačí každú vrstvu katolíckeho ľudu a nevyhne sa ani vysokému kléru.“
Osobitne silné slová vyslovil biskup Schneider na adresu tých prelátov, ktorí podporujú návrh kardinála Waltera Kaspera, aby pripustili rozvedených a znovuzosobášených katolíkov k Prijímaniu „po dobe pokánia“. Títo „narábajú s falošným konceptom milosrdenstva“. Prirovnal to k doktorovi, ktorý by diabetikovi predpísal cukor „napriek tomu, že vie, že ho to zabije. A duša je oveľa dôležitejšia ako telo.“
„Ak biskupi pripustia rozvedených a znovuzosobášených k Svätému Prijímaniu, potom potvrdzujú svoje omyly pred zrakom Božím. Oni dokonca umlčia aj hlas svojho svedomia. Potlačia ich tým viac do neusporiadanej situácie iba pre osoh v tomto živote. Zabúdajúc, že po tomto živote nasleduje predsa súd Boží.“
„Dúfam, že väčšina biskupov [na synode] má stále dostatok katolíckeho ducha a viery, aby odmietli uvedený návrh a neprijali ho.“
„Myslím, že otázka prijímania Najsvätejšej Sviatosti pre znovu zosobášených ukáže skutočnú krízu v Cirkvi,“ povedal Schneider.
„Skutočnou krízou je antropocentrizmus a zabúdanie na Kristocentrizmus.“ Ten prichádza, „keď umiestnime nás samotných, vrátane kňazov, do stredobodu a Boha uložíme do kúta. To sa deje aj materiálne [nové kostoly so svätostánkami v rohu presbytéria, pozn. prekl.].“
„Našou prvou povinnosťou ako ľudských bytostí je uctievať Boha. Nie nás, ale Jeho. Nanešťastie, posledných štyridsať rokov bola liturgická prax veľmi antropocentrická,“ povedal.
„Dvere pekla, čiže herézy,“ povedal, budú nakoniec porazené „Najvyšším učiteľským úradom“ cirkvi, ktorý „zaiste vydá jednoznačné vieroučné vyhlásenie, ktoré odmietne akúkoľvek spoluprácu na novopohanských ideách zmeny napríklad šiesteho prikázania Božieho, zmyslu sexuality a rodiny.“ Tí, ktorí odporujú pravej náuke cirkvi, potom odídu a už sa nebudú nazývať katolíkmi, dodal.
Povedal tiež, že bol povzbudený „čistotou“ viery niektorých katolíckych študentov, ku ktorým prehovoril v prejave na Oxfordskej univerzite počas cesty. Nazval ich „maličkými“ Cirkvi, ktorí aj keď boli „ponižovaní a prehliadaní“, sú tými, ktorí majú „skutočnú moc,“ ktorú im udelil sám Kristus.
„Nebojím sa o budúcnosť,“ povedal. „Dušou cirkvi je Duch Svätý a On je mocný. Napriek tomu, že teraz prežívame hlbokú krízu v cirkvi, ako sa to stalo niekoľkokrát počas dvoch tisícov rokov.“
„Uvidíme, ako povstane obnovená cirkev,“ predpovedal. „To sa chystá už teraz. Potom sa tento liberálny klerikálny konštrukt zrúti, pretože nemá žiadne korene ani žiadne ovocie.“