Torontské rádio NewsTalk 1010 vysielalo nedávno program, kde moderátori predstavili tému výrokom: „Rozprávame sa o tom, či by fotografie potratených plodov mali byť zakázané v literatúre a na pohľadniciach, ktoré sa rozdávajú do schránok.“
Po tom, ako som počula svojho kolegu Jonathona Van Marena jednoznačne obraňovať to, čo robíme, mi napadlo, že by možno bolo lepšie hovoriť o tom, či by v Kanade nemohli byť potraty zakázané rovno zakázané. Vtom zavolala do programu Amanda, ktorej príspevok ma zaujal.
Moderátor začal otázkou „Ako by ste vyjadrili svoje pocity k tejto problematike?“
Napadlo mi kritizovať to, že otázkou týkajúcou sa pocitov obmedzil definovanie tohto skutku na dobrý alebo zlý, ale v dnešnej dobe je to asi normálne. Amanda sa nevyjadrila hneď ku svojim pocitom, ale k svojmu názoru:
„Ja som v podstate za život,“ začala.
Ako pro-life poslucháčka som bola Amandiným postojom povzbudená. Vyzerá to, že na linke máme priateľského človeka. Počúvam ju ďalej. Hovorí, že čaká už štvrté dieťa.
To je úžasné! IDEŠ, AMANDA!
Vyzerá to dobre. Moderátor, mysliac ako každý iný rozumný človek, keď sa volajúca označí ako zástankyňa života, sa pýta: „Takže sa stotožňujete so správou, ktorú táto skupina podáva?“
„Nie,“ odpovedá Amanda.
Nie?
No moment. Pred chvíľou povedala, že je pro-life. A že má štyri deti. Nesúhlasí s tým, čo robíme? Možno bolo toto jej odhalenie niečo medzi priznaním jej postoja a priznaním životného stavu, v ktorom sa nachádza: „Nie je to názor, ktorý by som ľuďom vnucovala.“
Je to typická veta, ktorá je v našom svete relativizmu používaná opakovane – že my druhým svoje názory „nevnucujeme.“ Ale v skutočnosti to do istej miery robíme, nie? Keď máme zákony proti znásilneniam a krádežiam, nevyjadrujeme tak svoj názor na tých, ktorí tieto zločiny uskutočňujú? Nie je to znakom spoločnosti, ktorá má úctu k druhému človeku? Nejde v tejto problematike viac o to, čo presadzujeme než o to, že niečo presadzujeme?
Mlčím. Amanda pokračuje a ďalej vysvetľuje, prečo je proti zobrazovaniu potratených plodov na verejnosti; niektorí poslucháči z toho môžu vyvodiť, že ide o jej osobnú skúsenosť: Amanda rozpráva o tom, ako prišla o dieťa – prirodzeným potratom. Hoci nemôžem pochopiť jej stratu, keďže sama som o dieťa neprišla, viem si predstaviť ten pocit, že ste niekoho stratili – prišla som takto o súrodenca – a je to hrozný pocit.
Amanda hovorí, ako tie fotografie vyvolali jej traumu po tom, ako potratila: „Keď som videla tie plagáty, musela som vlastne zísť autom z cesty, pretože mi bolo na zvracanie. Bola som z toho mimo celý deň...pre ľudí, ktorí prišli o dieťa...je to bolestivé.“
Nemožno popierať, že Amanda touto stratou utrpela naozaj nesmiernu bolesť. Už dávnejšie som písala o tom, ako fotografie usmrtených detí vyvolávajú traumy; to však neznamená, že zo spoločnosti odstránime všetko, čo ich vyvoláva. Okrem tho je veľký rozdiel v tom, či matka potratí dieťa prirodzene alebo je odstránené zámerne. Keď človek smúti nad prirodzenou smrťou človeka, nemal by ešte viac predchádzať zámernému odoberaniu života? Ako to, že niekto ako moja mama, ktorá zažila prirodzený potrat, verí, že tieto fotky – fotky zámerne usmrtených detí – by mali byť zverejňované, kým Amanda si myslí opak?
Myslím si, že odpoveď možno násjť v pokračovaní Amandinej výpovede: „Mám známe, ktoré boli na potrate a ja som ich v tom podporila.“
Amanda nemusela zapríčiniť smrť svojho vlastného dieťaťa, ale podporila v tom svoje známe, a tak prispela k smrti iných detí. A naše pohľadnice jej to budú pripomínať. Vysvetľuje to teda Amandine námietky voči fotografiám. Tiché výkriky nenarodených detí jej známych nikdy nikto nepočul, ale im podobne zničené telíčka detí upozorňujú tých ľudí, ktorí ich mohli zachrániť, no neurobili to. Tieto fotky nenarodených detí „prenasledujú“ v podstate nás všetkých. Prenikajú naše srdcia silnejšie, ako by to dokázali slová a nútia nás premýšľať, prečo sme mlčali, keď sme mali prehovoriť. Alebo prečo sme neodmietli odviesť známu na potrat.
Keď sa ľudia sťažujú na fotografie nenarodených detí, možno by sme sa nemali zamerať na to, či protestujú, ale prečo to robia? Možno by sa tak temnejšie stránky našej minulosti dostali na povrch a riešili by sa, než sa potláčali a racionalizovali. Ako raz povedal Dr. Martin Luther King: „Tak ako vyrážka nemôže byť uzdravená, kým je uzavretá, ale musí byť otvorená so všetkou svojou nečistotou a vystavená prírodnej medicíne, akým je vzduch a svetlo, aj krivda musí musí byť odkrytá svetlu ľudského citu pre morálku a ovzdušiu názoru národa so všetkým tlakom, ktorý toto odkrytie prináša, aby mohla byť napravená.“
Dúfam, že Amanda si nechala naladené rádio, aby mohla počuť toho, kto volal hneď po nej - Dávida, ktorý povedal: „Podporujem letáčiky.“ Ale dôvod, ktorý povedal, bol dôležitejší, ako jeho priznanie podpory. Vysvetlil, že jeho mama bola nevydatou tínedžerkou a že „jeho život zachránila skupina ľudí v deň, keď bola jeho mama vystavená tlaku ísť na potrat.“
Keď roznášame pohľadnice, tiež sme skupinou ľudí, ktorí to robia kvôli nenarodeným deťom. Pomáhame týmto obetiam robiť to, čo oni počas svojho života nemohli – rozprávať ich príbehy, aby sme zachránili bezbranných, akým bol aj Dávid.