V mojej poslednej eseji som opísal ako elity vlád, obchodu, vzdelávania, sociálnych služieb a medicíny podporujú tzv. „porušovanie zákona“, t.j. tvrdohlavé prekračovanie hraníc. Tiež som ukázal, že Biblia opisuje Boží čin stvorenia ako uloženie hraníc: „Potiaľto pôjdeš, nie však ďalej - tu tvoje pyšné vlny zostanú,“ hovorí Pán rozvíreným vlnám mora. To znamená, že na túžbe prelomiť prirodzené hranice - len aby sme ich porušili - je niečo rúhavé: napadnúť teplé útočisko v lone, aby človek zabil; znetvoriť telo v hanbe za niečie pohlavie; zbúrať hradby, ktoré sme vybudovali okolo nevinnosti detí; jednať s ústavným zákonom, ako by to bola len tvárna hmota; hrať sa na Boha.
Výsledkom je chaos. Nemám na mysli len spleť atómov v prázdne, bez formy a významu, či dedinu, na ktorú zostupuje horda Hunov a je ponechaná ich fakliam a mečom. Používam toto slovo v jeho starovekom gréckom význame.
Pre Grékov bol chaos pravým opakom vesmíru, t.j. poriadku: mali silný a zdravý zmysel pre to, že niečo, čo má svoj poriadok, musí byť naozaj krásne. Keď Odyseus vidí krásnu dievčinu Nausicu, hovorí vo verši, ktorý je uhladený a rytmický, že jej pôvab mu pripomína palmu, ktorú raz videl - štíhlu a vzpriamenú so zelenými listami, ktoré boli plné a perfektne vyvážené; kozmos. Keď mladí muži tancovali pred Phaeaciom mužský tanec a dodržiavali načasovanie, skákali a hádzali loptu vysoko a nízko, sem a tam a späť k sebe, Odyseus hovorí, že brali dych: kozmos.
A takisto je to i s morálnou krásou. Odyseus zas sedí doma v chatrči v Itake so svojim lojálnym pastierom svíň Eumaeom. Je prestrojený za žobráka. Jeho syn Telemachus, ktorého nevidel od doby, kedy bol dieťaťom, vstúpi do chyže. Strážne psi sa k nemu priplazili a zavrteli chvostmi. Telemachovi sa nepáči psie privítanie, ktoré práve preukázali Odyseovi, ktorého nikdy nepoznali! Odyseus sa dvíha, ale chlapec hovorí: „Nie, to nie je potrebné, starý priateľu; Eumaeus mi nájde miesto na sedenie.“ Rešpekt k veku a úcta k chudákovi je presne to pravé. Je to viac než zdvorilosť. Je vyjadrením krásy a poriadku chlapcovej duše.
Vráťme sa do nášho sveta. Predpokladám, že ani jeden vodič zo sto by bez varovania svojvoľne neprešiel za krajnicu. A to nielen preto, že by riadenie bolo oveľa nebezpečnejšie. Bolo by to takmer nemožné. Predpokladám že žiaden bankár by nedal vaše peniaze do lotérie. To by neurobilo bankovníctvo bezpečnejším. Zničilo by to samotnú myšlienku banky.
„Práve preto máme zákony,“ môžete povedať, „aby nás uchránili od tohto chaosu. Takže, čo sa staráte?“ Na to existujú dve odpovede. Prvou z nich je, že ak sa zrušia ústavné zákony alebo ak sú z rozmaru politikov prevrátené, potom nie je v bezpečí žiadny zákon, pretože ste pojem práva zabili už v samom zárodku. Ale druhá je, že zákon je tupý nástroj s obmedzeným využitím. Zvodidlá nerobia jazdu bezpečnou. To, že prinútite deti, aby deväť mesiacov navštevovali triedu v budove, ešte nezaistí aby sa tam naučili niečo užitočné.
Aká je miera ľudskej slobody? Starí pohania a kresťania o tom hovorili zhodne - jadrom ľudskej morálky je kozmos duše. Mohli by sme to vyjadriť takto. Sloboda sa nemá merať podľa toho, na koľko záležitostí ľudia alebo ich zástupcovia vytvorili zákony, ale podľa toho, na koľko záležitosti netreba právne predpisy, pretože ľudia udržujú poriadok vo svojich dušiach, vo svojich domácnostiach, školách, vo svojich dedinách a vo svojich regiónoch. Títo nepotrebujú štát a jeho obušky.
Dovoľte mi uviesť príklad. Pred niekoľkými rokmi som navštívil Patrick Henry College, novú univerzitu vo Virgínii, ktorú založili ľudia, ktorí svoje deti vyučujú doma. Študenti sú kresťania, každé ráno chodia do kaplnky, sú bystrejší ako ich kolegovia z Harvardu, sú šťastnejší a ďaleko sčítanejší. Tiež majú veľký podiel na starostlivosti o svoj priestranný areál - sú kuchármi, údržbármi, chyžnými a správcami ihrísk a parkov. Pracujú tiež ako bezpečnostná služba. Začal som teda rozhovor s jedným z tejto vysokoškolskej stráže.
„Čo robíte,“ opýtal som sa, „keď sa niektorý z vašich spolužiakov snaží preniesť súdok piva na akademickú pôdu?“
Pozrel sa na ostatných študentov a všetci sa začali smiať: „Ja neviem,“ povedal a pokrčil ramenami, „to sa nikdy nestalo!“
Teraz sa obráťme na svetské univerzity po celom meste, kde som študoval. Slobodný muž a žena zotrvávali niekoľko mesiacov v smilstve. Prestali a zdržiavali sa toho, a pritom sa stále navzájom volali „priateľmi“. Raz v noci sa opití vracali z večierku. On dáva návrhy. Od tohto okamihu sa ich príbehy rozchádzajú, hoci sa obaja zhodli že sa vrátia do jeho izby. Vyzliekli sa a mali pohlavný styk. O dva dni neskôr ho ona obviní zo znásilnenia. On hovorí, že začala ona. Ona hovorí, že sa cítila pod tlakom, aby tak urobila. Ona hovorí, že ju držal pod krkom – zvyšok si môžete vyplniť skazenými detailmi. Jeho rodičia mu prišli na pomoc s tým, že ich syna ohovárajú; že ho vychovali tak, aby bol dobrým mužom a feministom ako jeho otec. On rešpektuje ženy, áno, on áno.
Úplný chaos. V tejto ságe smútku, ľahostajnosti, pôžitkárstva a praktického ateizmu nie je ani jedna zdravá osoba. Všetci zošaleli. A preto títo šialení samci a šialené samice kúpajúci sa v stoke musia „zasiahnuť“ rušivejšími, rozsiahlejšími a šialenejšími opatreniami na „ochranu“ džungle žien pred džungľou mužov. Každý vie, že slušní ľudia takéto opatrenia nepotrebujú. Oni totiž nezmenili svoje parky na džungle, svoje kliniky na márnice a svoje školy na nevestince.
Človek neznesie veľa chaosu. Platón to poznamenal už dávno; demokracia degeneruje do hrôzovlády vášne, do výkrikov bezvedomého davu. Potom prichádza tyran, ktorý tento neporiadok zo zákulisia podnecoval a povie: „Verte mi.“ On ich potom môže nechať ísť za svojimi hlúpymi potešeniami ešte viac; on totiž z chaosu žije.