Súvisiac s tým, že sa naše kultúrne vyjadrovanie stáva čoraz sekulárnejším, častejšie dochádza k tomu, že kresťania sú vykresľovaní ako bigotní, diskriminujúci a posudzovační. Napísal som článok, kde som volal po dialógu o „manželstve“ rovnakého pohlavia a v jednej odpovedi som bol nazvaný „pokryteckým bigotom, ktorý iba predstiera, že chce dialóg“ (hoci väčšina ľudí reagovala zdvorilo a s úctou). Takéto obvinenia ničomu nepomôžu, iba zraňujú, ale sú správne? Môžeme hovoriť o veciach, ako je „manželstvo“ homosexuálov, potraty a iné bez toho, aby sme neboli nenávistní a nesúdili tých, ktorí sa zúčastňujú týkéhoto správania?
Časť z toho, čo pociťujeme pri konfliktoch, ku ktorým dochádza pri vyjadrovaní našich kresťanských názorov na verejnosti, sa týka nesprávneho pochopenia významu slova „súdiť“. „Súdiť“ nie je nevyhnutne dobré alebo zlé. Správna definícia tohto slova je „vytvoriť si názor alebo mienku o niečom.“ Rozdiel medzi spravením si nevyhnutného úsudku (súdu) a „byť posudzovačným“ sa týka osoby, konania alebo situácie.
V jednej zo známejších pasáži Biblie Kristus hovorí: „Nesúďte, aby ste neboli súdení“ (Matúš, 7:1). Potom pokračuje vo vysvetlení, že by sme nemali byť pokrytcami a poukazovať na smietku v očiach iných ľudí skôr, ako neodstránime brvno z nášho oka.
Podobne sa aj pápež František sa dostal na titulky novín celého sveta, keď sa pokúsil načrtnúť rozdiel medzi niekým, kto sa identifikuje ako homosexuálne cítiaci a niekým, kto je súčasťou homosexuálnej lobby. Ohľadom osoby, ktorá sa identifikuje ako homosexuálne cítiaca, pápež František povedal: „Ak je osoba homosexuálne cítiaca a hľadá Boha a má dobrú vôľu, kto som ja, aby som ju súdil?“ Všimnite si, že pápež František nepovedal, že homosexuálne skutky nie sú hriešne. Podobne ako Kristus hovoril o súdení človeka, v tomto prípade človeka dobrej vôle, ktorý hľadá Boha.
Komentár Novej americkej Biblie ohľadom Kristovho prikázania „Nesúďte“ hovorí následovné: „Toto nie je zákaz všímať si chyby iných, čo by bolo ťažko zlúčiteľné s Mt 7,5, ale namierené proti odsudzovaniu v arogantnom duchu, zabúdajúc na svoje vlastné chyby.“ (V pasáži u Mt 7,5 sa ďalej hovorí, že môžeme pomôcť bratovi vybrať smietku po tom, ako sme vybrali brvno zo svojho oka). Inými slovami, nie je protirečením vyhnúť sa posudzovaniu niekoho konkrétneho, no zároveň treba máť stále napamäti, že existujú veci, ktoré sú objektívne nezriadené a mimo prirodzeného zákona, ako aj nadprirodzeného Božieho zámeru.
Talianský kňaz Monsignor Luigi Giussani píše vo svojej základnej práci Zmysel pre Boha o (od)súdení toto: „Upozorňujem na nevyhnutnosť nepripisovať dôležitejšiu úlohu schéme, ktorú už máme v hlave, ale skôr pestovať úplnú, vrelú a nástojčivú schopnosť pozorovať skutočnú udalosť, skutočný fakt“ (Kapitola 4). Súdenie, ako predpokladá Giussani, sa týka uznania existencie reality, prirodzeného zákona, z ktorých sa dá odvodiť rozoznateľná morálna štruktúra.
Giussani je kritický k tomu, čo nazýva „všeobecnou mentalitou,“ ktorá sa objavuje na základe vládnuceho sociálneho poriadku, založenom na určitej politickej agende alebo konsenze. Zaiste všeobecnou mentalitou dnešnej kultúry je, že homosexuálne „manželstvo“ je prijateľné, potrat je legitímnou voľbou a antikoncepcia nutnosť. Ktokoľvek sa nepridŕža týchto názorov, je považovaný za odsudzovača. Prekrútiac Kristove slová a slová pápeža Františka nás mnohí napádajú: „Nie ste vy kresťania povolaní nesúdiť?“
Čo však títo kritici ignorujú, je potreba súdiť činy a situácie nie na základe všeobecnej mentality alebo individuálnych túžob, ale na badateľnej skutočnosti. Monsignor Giussani píše: „Sme si istí, že je to prirodzenosť, a nie nejaké iné dôvody, ktoré umožňujú tento potenciál súdiť podľa všeobecných ideálov spravodlivosti, pravdy a radosti“ (Zmysel pre Boha, 10. kap). Sme určení na to, aby sme používali rozum a vlastnú skúsenosť na rozoznávanie pravdy. Keď hovoríme, že potrat je zabitie nevinného dieťaťa, neodsudzujeme matku, ale „súdime,“ že potrat je objektívne isté definovateľné konanie. Potom nie je nerozumné ďalej argumentovať, že to je priestupok proti poriadku života ustanoveného v prírode. Podobne, keď súdime, že deti sú určené na to, aby mali matku a otca, tak iba dedukujeme biologický fakt, že každý človek je potomok jedného muža a jednej ženy a že existuje poriadok, ktorý vyplýva z tejto skutočnosti. Súdiť, v tomto kontexte, je hovoriť pravdu o konaní a situáciách, nie odsudzovať.
Posudzovať realitu, a zároveň nebyť sudcom svedomia iných, je veľký rozdiel. Bolo by oveľa jednoduchšie poddať sa, aby sme boli považovaní za milujúcich a tolerantných zo strany zvyšku spoločnosti. Giussani to dosvedčuje, keď hovorí: „Je nepohodlné a osobne veľmi náročné čeliť iným, ísť proti prúdu a zvažovať celý súhrn faktorov, ako si to vyžaduje pravdivé zhodnotenie skutočnosti. Radšej by sme sa pozreli iba na dôkaz potvrdzujúci schému, ktorú už máme vo svojej mysli“ (Zmysel pre Boha, 4. kap. )
Práve preto nie je vždy jednoduché či obľúbené nasledovať Krista. Ako hovorí porekadlo „milujte hriešnika, nie hriech.“ Kristus je naším hlavným vzorom pri súdení bez toho, aby bol posudzovačný. Spomeňte si, že čelil rozhnevanému davu obkľučujúcemu cudzoložnicu a povedal im, že ktokoľvek spomedzi nich je bez hriechu, nech prvý hodí kameňom. Keď sa dav rozptýlil bez toho, aby vôbec padol nejaký kameň, povedal obvinenej, že ani On ju neodsudzuje. Ale rovnako povedal: „Choď a už viac nehreš“ (Jn 8). Kristus miloval človeka, ktorého mal pred sebou, ale to mu nezabránilo hovoriť Pravdu, že je potrebné vyhýbať sa hriechu. Sme povolaní, aby sme robili podobne.