V roku 2001 sa Holandsko stalo prvou krajinou na svete, ktorá uzákonila eutanáziu a spolu s ňou aj asistovanú samovraždu. Boli zavedené rôzne ochranné podmienky, ktoré mali ukazovať, kto spĺňa kritériá a lekári konajúci v súlade s týmito ochrannými podmienkami nemohli byť stíhaní. Pretože každý prípad je jedinečný, bolo zriadených päť regionálnych revíznych výborov, ktoré mali každý prípad posúdiť a rozhodnúť, či je v súlade so zákonom. Po piatich rokoch účinnosti tohto zákona ostával počet prípadov lekársky vyvolaných úmrtí na rovnakej úrovi, v niektorých rokoch nastal dokonca pokles. V roku 2007 som napísal, že v otázke eutanázie nemusí dôjsť k tzv. klzkému svahu. Dobrý zákon o eutanázii v spojení s procesom posúdenia každej eutanázie poskytuje záruku stabilného a relatívne nízkeho počtu prípadov eutanázie. Väčšina mojich kolegov došla k rovnakému záveru.
No mýlili sme sa – vlastne sme sa strašne mýlili. Pri pohľade späť vidíme, že stabilizácia v počtoch bola len dočasnou prestávkou. Od roku 2008 počet takýchto úmrtí vykazuje ročný nárast o 15% a to rok po roku. Výročná správa výborov za rok 2012 zaznamenala 4 188 prípadov (v porovnaní s počtom 1 882 prípadov v roku 2002). V roku 2013 sa v tomto trende pokračovalo a očakávam, že tento alebo budúci rok sa prekročí hranica 6 000 prípadov. Eutanázia je na ceste stať sa pre pacientov s rakovinou ‚zvyčajným‘ spôsobom umierania.
Popri stupňovaní tejto situácie došlo zároveň i k ďalšiemu rozvoju a to pod názvom ‚klinika Koniec života‘ [End of Life Clinic, pozn. prekl.], ktorú založila Holandská spoločnosť pre dobrovoľnú eutanáziu [The Dutch Right to Die Society NVVE, pozn. prekl.]. Vznikla tak sieť mobilných lekárov vykonávajúcich eutanáziu. Zatiaľ čo zákon predpokladá (avšak nevyžaduje) vybudovaný vzťah lekár–pacient, v ktorom by smrť mohla byť ukončením doby liečby a spolupráce, lekári z kliniky Koniec života majú len dve možnosti: podať lieky na ukončenie života alebo poslať pacienta preč. V priemere sa títo lekári stretnú s pacientom trikrát predtým, ako mu podajú lieky na ukončenie života. Klinikou Koniec života boli vykonané stovky prípadov eutanázie. Spoločnosť NVVE nepreukazuje známky spokojnosti ani s takýmto vývojom situácie. Nezastavia sa, kým smrtiaca tabletka nebude dostupná každému človeku nad 70 rokov, ktorý si želá zomrieť. Niektoré svahy sú skutočne klzké.
Ďalší vývoj zahŕňa zmenu v type pacientov, ktorí podstupujú takéto zaobchádzanie. Zatiaľ čo v prvých rokoch po roku 2002 sa na záznamoch neobjavujú takmer žiadni pacienti s psychiatrickými chorobami alebo demenciou, ich počet teraz prudko stúpa. Boli zaznamenané prípady, v ktorých veľká časť utrpenia ľudí, ktorým bola vykonaná eutanázia alebo asistovaná samovražda, spočívala v tom, že títo ľudia boli starí, opustení alebo pozostalí. Niektorí z týchto pacientov mohli žiť ešte roky alebo desaťročia.
Aj keď podľa zákona je asistovaná samovražda a eutanázia výnimkou, verejná mienka sa posúva a uvažuje o nich ako o právach pacienta, pričom to má dopad aj na lekárov, a síce, že lekári si majú vykonávať prináležiace povinnosti. Zákon, ktorý sa práve tvorí, zaväzuje lekárov, ktorí odmietnu vykonať eutanáziu, aby poslali svojich pacientov k ‚ochotnému‘ kolegovi. Tlak na lekárov vyhovieť požiadavkám pacientov (a v niektorých prípadoch ich príbuzným) môže byť silný. Tlak zo strany príbuzných v spojení s obavou pacienta o zdravie a duševnú pohodu svojich drahých, je v niektorých prípadoch tým rozhodujúcim faktorom, ktorý stojí za žiadosťou o eutanáziu. Dokonca ani revíznym výborom sa napriek ich tvrdej a svedomitej práci nepodarilo tento vývoj zastaviť.
Kedysi som túto legislatívu podporoval. No teraz mám o svojej dvanásťročnej skúsenosti iný názor. Prinajmenšom si počkajte na poctivú a intelektuálne uspokojivú analýzu dôvodov, ktoré stoja za prudkým nárastom čísel. Je to preto, že by mal zákon mať lepšie ochranné podmienky? Alebo je to preto, že samotná existencia takéhoto zákona je výzvou chápať asistovanú samovraždu a eutanáziu ako normálnu vec namiesto poslednej možnosti? Predtým, ako budú tieto otázky zodpovedané, nezahrávajte sa s touto myšlienkou. Keď raz džin vyjde z lampy von, už sa tam sotva niekedy vráti.
Theo Boer je profesor etiky na univerzite Protestant Theological University v Groningen. Deväť rokov bol členom regionálneho revízneho výboru. Päť takýchto výborov spolupracuje s holandskou vládou. Ich úlohou je posúdiť, či bola eutanázia vykonaná v súlade so zákonom. Stanoviská vyjadrené v tomto článku nepredstavujú stanoviská žiadnej inštitúcie, ale pohľady Dr. Boera ako odborníka v oblasti etiky. Tento článok bol prvýkrát uverejnený na blogu Koalície na prevenciu eutanázie a tu je publikovaný s povolením Dr. Boera.