Kým Jezebel hovorí ženám, aby divoko bojovali proti tomu, aby platili za dezodorant viac ako muži a HuffPo sa znepokojuje nad tým, prečo si ženy „naozaj“ holia nohy, skutočné feministky (tie, ktoré sa starajú o všetky ženy a všetkých mužov, od počatia až po prirodzenú smrť) majú na pamäti, že dievčatá v Číne nie sú na tom o nič lepšie, než tomu bolo počas drastických rokov komunizmu.
Dievčatá sú opustené: na staniciach, v „detských liahňach“, v detských domovoch alebo sú jednoducho zanechávané na ulici. Ak je dievča choré, šanca že ju opustia, stúpa. Byť ženou je jednoducho riziko. Dievča v Číne zomrie počas 1. roku života s dvakrát vyššou pravdepodobnosťou než chlapec. Ak sa dožije svojich prvých narodenín, šanca že zomrie sa strojnásobí.
Jedno štrnásťročné dievča, Chen Shuzhenová, z provincie Hubei opustili po pozitívnom teste na leukémiu.
Chen hovorí, že chápe, prečo ju jej matka opustila. Dúfa však, že keď raz zomrie, budú sa dať jej rohovky použiť tak, aby pomohli inému dieťaťu.
V správe CCTV z roku 2013 sa hovorí, že v Číne je každoročne opustených viac ako 10 000 detí. Podľa Xi Yiqun, viceprezidenta Detskej nemocnice v Šanghaji, každý rok uviazne v jeho nemocnici viac než 1000 detí.
Ďalší nepríjemný zvrat udalostí v živote dievčaťa? Ak sa rodič znovu zosobáši a chce mať dieťa s novým manželským partnerom, môže sa stať, že staršie dievča už nebude „chcieť“.
Jeden lekár sa rozhodol využiť strach rodičov z chorôb. Povedal im, že ich deti majú nevyliečiteľné ochorenia a naznačil, aby rodičia jednoducho deti opustili. On potom deti predal obchodníkom s ľuďmi.
Politika jedného dieťaťa viedla k vzniku čierneho trhu s minimálne 70 000 deťmi ročne, čo zahŕňa opustené i unesené deti. Chlapci, ktorí sú unesení, sú často predávaní párom, ktoré chlapca mať nemôžu.
„Mali sme tu 17-ročné dievča, ktoré porodilo zdravé dieťa. Okamžite odišla, a to bez toho, aby sa čo i len pozrela na dieťa,“ hovorí Dr. Feng, pediater Pekingskej nemocnice Tongren. „Zdá sa, že Pekingská detská nemocnica má takýchto prípadov viac než iné nemocnice podobné tej našej. Rodičia si myslia, že o ich deti sa postará niekto iný.“
To je zbožné želanie zo strany rodičov. Po právnej stránke však tieto deti nemajú žiadne postavenie a oficiálne sa o ne nikto starať nemusí. Existuje hnutie snažiace sa zmeniť zákony tak, aby vyžadovali starostlivosť o deti, starších i chorých, ale vo vidieckych oblastiach veľkého čínskeho národa je len málo spôsobov, ako takéto zákony presadiť. Či už preto, že Čína adopciu nepodporuje, alebo kvôli obave z obchodovania s ľuďmi.
Kým „feministické“ stránky môžu bľabotať o dezodorante a ochlpení na podpazuší, my ostatní môžeme obrátiť svoj zrak a srdce na deti v Číne a nájsť spôsoby, ako tlačiť na tamojšiu vládu, aby uznala základnú hodnotu všetkých detí: chlapcov, dievčat, zdravých detí, i tých chorých či zmrzačených.