Vyžaduje si odvahu ozvať sa proti hrozbe islamu v dnešnom svete. A odvahu si vyžaduje obrániť tých, ktorí majú odvahu ozvať sa.
Pred ôsmimi rokmi mal pápež Benedikt XVI. kontroverzný príhovor v Regensburgu. Väčšina európskych komentátorov bola príliš nesmelá vo svojich reakciách. Odmietla vytŕčať z davu a uprednostnila zbabelú možnosť nereagovať vôbec. Vo svetle pretrvávajúceho ticha ohľadom islamu je načase si pripomenúť nepríjemnú tvár islamského fundamentalizmu.
V zatemnenom srdci radikálneho islamu je to, čo biskup Nazir-Ali, bývalý anglikánsky biskup Rochestru, nazval „duálnou psychológiou…, ale tiež túžbou po dominancii“. Aj v mojej domovine vyrástli nové mešity, mnohé z nich sú obsadené fundamentalistickými klerikmi. Zdá sa, že takýto extrémizmus prekvitá v pluralistickej klíme tzv. multikulturalizmu a prispieva tak k odcudzeniu mnohých mladých moslimov od spoločnosti, v ktorej väčšina z nich prežila svoj život.
Odcudzenie funguje v oboch smeroch, keďže sa veľa Britov cíti izolovane od svojich moslimských susedov, ktorí sa sami uzavreli do geta. V nedávnom prieskume každý piaty Brit vyjadril názor, že „veľká časť britských moslimov nemá žiadny zmysel pre lojalitu voči krajine a sú pripravení schváliť alebo dokonca vykonať teroristický čin“. Polovica respondentov považovala islam za hrozbu. Tieto desivé čísla viedli historika Nialla Fergusona k úprimnému záveru, že teroristický čin by mohol byť „spúšťačom pre ďalšiu anglickú občiansku vojnu“. A keďže má Ferguson podozrenie, že teroristický čin „sa zdá byť istý... skôr či neskôr,“ v konečnom dôsledku potvrdil, že Anglicku mieri na hlavu odistená zbraň.
Rozdelenie britskej spoločnosti na vzájomne si protirečiace časti prinútilo aj zarytých pluralistov pripustiť, že multikulturalizmus skončil hrozným a zničujúcim neúspechom. Ruth Kellyová, bývalá vysokopostavená členka kabinetu Tonyho Blaira (1997-2007), pred svojím odchodom z politickej arény do sveta bankovníctva povedala, že multikultúrny experiment „možno vyústil do viac rozdrobenej spoločnosti“. Tak vyslovila pravdu, ktorá by sa až donedávna považovala za nevysloviteľné rúhanie v kruhoch britskej labouristickej strany. (Keďže je pani Kellyová ako členka Opus Dei tradične orientovaná katolíčka, bol jej vzostup v labouristickej strane presýtenej feministkami vždy pre mňa záhadou. Možno jej zdravý úsudok ohľadom vyvrátenia dlhoročnej dogmy strany má dočinenia s hlbšou vierou, ku ktorej sa hlási.) Kellyová bola predzvesťou revolučného obratu v myslení vlády. Volala po „úprimnej debate o integrácii a súdržnosti: Presunuli sme sa z obdobia takmer jednohlasného súhlasu s multikulturalizmom k obdobiu, kedy môžeme vyvolať debatu na túto tému otázkou, či multikulturalizmus náhodou nepodporuje separovanie sa.“ To nám už pripomína dvojznačnosť Orwella: Multikulturalizmus - bojový pokrik proti-rasistických rovnostárov - sa zrazu vníma ako apartheid (systém rasovej diskriminácie proti farebnému obyvateľstvu, pozn. prekl.). Súdruhovia musia byť zmätení z politických sált, ktoré majú robiť.
Multikulturalizmus nie je jediná dlhodobá dogma labouristickej strany, ktorú pani Kellyová napadla. Keď sa pustila do tŕnistej témy masovej imigrácie, argumentovala, že diskusia neznamená rasizmus. Bolo to veľké prekvapenie pre väčšinu jej kolegov, nie preto, že labouristická strana úspešne udusila všetky debaty o imigrácii počas posledného polstoročia. Dôvodom bolo, že diskutovať o zmysle rozsiahlej imigrácie sa považovalo za „rasistické“. Koľko revolučných odhalení dokážu ešte súdruhovia prehltnúť?
Ešte zvláštnejší ako pohľad na labouristov prichádzajúcich k vlastným zmyslom je pohľad na hollywoodske hviezdy, ktoré vyslovujú slová proroctva. John Rhys-Davies, herec, ktorý hrá škriatka Gimliho vo filmovej adaptácii Tolkienovho románu Pán prsteňov, povedal s hrozivou pôsobivosťou o hlbšom zmysle Tolkienových príbehov: „Podľa mňa Tolkien hovorí o tom, že isté generácie budú skúšané a ak na veľkosť skúšky nedorastú, stratia vlastnú civilizáciu.“ „Aplikovateľnosť“ sám Tolkien označil za spôsob, akým sa majú čítať jeho diela vo vzťahu k udalostiam vo svete. Rhys-Davies sa dopracoval k triezvym názorom. Rovnako ako civilizácia ľudí v Stredozemi aj naša západná civilizácia je v „neistom“ stave kvôli „kolapsu“ obyvateľstva. „Európania na Západe už vôbec nemajú deti,“ povzdychol si.
„V Európe sa práve odvíja demografická katastrofa, o ktorej nikto nechce hovoriť,“ pokračoval. „Nikto sa to neodváži vytiahnuť, pretože sme takí opatrní, aby sme ľudí rasovo neurazili. A právom by sme mali byť opatrní. Ale ide tu tiež o kultúrnu záležitosť... Do roku 2020 bude v Holandsku 50 percent detí do 18 rokov moslimského pôvodu. Táto kombinácia klesajúcej európskej pôrodnosti a rozsiahlej moslimskej imigrácie nepredstavuje rasovú hrozbu, ale hrozbu západnej kultúre,“ zakončil.
„Dejú sa zmeny v celkovej povahe západnej civilizácie v Európe, o ktorých by sme mali prinajmenšom aspoň premýšľať a hovoriť,“ povedal. „Ak by to znamelo iba nahradenie jedného genetického druhu iným genetickým druhom, to by tak nevadilo. Ale ak sa to týka nahradenia západnej civilizácie rozdielnou civilizáciou s rozdielnymi kultúrnymi hodnotami, potom ide o niečo, o čom by sme skutočne mali diskutovať... Pravá demokracia vychádza z nášho západného grécko judo-kresťanského dedičstva. Ak to stratíme, bude to katastrofa pre celý svet.“
Poučiť sa môžeme z racionálnej kritiky iracionálnej povahy islamu, ktorú nám ponúkol Benedikt XVI. v Regensburgskom príhovore, na ktorý moslimovia v zápätí prudko reagovali. Posmeliť nás môžu aj slová herca Rhys-Daviesa, ktorý je skutočným obrom v šatách škriatka.
Európa dostala lekciu tvrdou cestou a je neisté, či sa niekedy spamätá. Európa sa čoskoro môže stať Euroarábiou, pokiaľ sa jej opäť neprinesie evanjelium kresťanskej kultúry. Ak sa podobnému osudu chce USA vyhnúť, musí predísť tvrdým lekciám a chybám multikulturalizmu. Musí zabrániť akejkoľvek masovej migrácii nekresťanov do Severnej Ameriky. Boli sme varovaní. Videli sme arabské písmo na našej stene.
Knihy na tému tejto eseje nájdete tu: The Imaginative Conservative Bookstore.
Joseph Pearce