Štúdia, ktorú vykonala Univerzita v Zürichu zistila, že počas posledných piatich rokov sa „cestovný ruch za samovraždami“ vďaka notoricky známej spoločnosti Dignitas zdvojnásobil. Pričom každý piaty klient spoločnosti Dignitas je z Veľkej Británie.
Štúdia, ktorú zverejnil British Medical Journal (Britský lekársky denník) v Journal of Medical Ethics (Denník lekárskej etiky) zistila, že vo Švajčiarsku bolo v roku 2009 až 86 prípadov „samovražednej turistiky“. Ich počet sa v roku 2012 zvýšil na 172.
Celkovo prišlo do Švajčiarska v rokoch 2008 - 2012 spáchať samovraždu 611 nešvajčiarskych obyvateľov. Z tohto celkového počtu 268 z nich bolo občanmi Nemecka a 126 z nich bolo občanmi Spojeného kráľovstva.
„Švajčiarski lekársko-právni odborníci sú s takýmito prípadmi konfrontovaní takmer denne,“uvádzajú vedci a dodávajú:„Zvyšuje sa počet samovražedných turistov s neterminálnymi stavmi, ako sú neurologické a reumatické ochorenia.“
Zatiaľ čo všetci okrem štyroch nešvajčiarskych klientov šli do zariadenia Dignitas, ktoré je najznámejšou spoločnosťou, štúdia uvádza, že vo Švajčiarsku existuje „šesť organizácií s „právom na smrť“, z ktorých štyri majú štátne povolenie na to, aby ich služby využívali aj obyvatelia iných krajín.“
Ostatné krajiny zaznamenali prudký nárast počtu samovražedných klientov v takomto zastúpení: počet Talianov, ktorí využili toto švajčiarske zariadenie, stúpol zo 4 z roku 2009 na 22 v roku 2012. Počet francúzskych občanov, ktorí cestujú do Švajčiarska, aby spáchali samovraždu sa zvýšil za rovnaké obdobie zo 7 na 19. Výskumníci zistili, že krajiny, ktoré boli v štúdii najviac zastúpené - teda Francúzsko, Nemecko a Veľká Británia - zvažujú legislatívu, ktorá by legalizovala asistovanú samovraždu alebo aspoň o tejto veci diskutujú.
Ako zdravotný stav, ktorý klientov motivuje k samovražde najčastejšie uviedli „ochrnutie, choroby pohybových neurónov, Parkinsonovu chorobu a sklerózu multiplex“. Medzi ostatnými chorobami bola rakovina a „reumatické ochorenie“. Priemerný vek klientov žiadajúcich o samovraždu bol 69 rokov a 58,5 % z nich boli ženy.
Počet klientov z Veľkej Británie vyvolal medzi pro-life skupinami tejto krajiny poplach. Tí protestujú proti návrhu zákona, ktorý by legalizoval asistovanú samovraždu. Aktivisti uviedli, že vládou financovaný zdravotný systém v Británii (rovnako ako vo väčšine európskych krajín) vedie k zvýšenému tlaku na spáchanie samovraždy. Tá je totiž vnímaná ako lacnejší variant ku financovaniu dlhodobej alebo paliatívnej starostlivosti.
Sám Lord Falconer, ktorý je za britským návrhom zákona o asistovanej samovražde, v zdôvodnení návrhu zákona poukázal na problém cestujúcich Britov do Švajčiarska s tým, že podobné ustanovenie musí byť vykonané i vo Veľkej Británii.
V reakcii na Zürichskú štúdiu Falconer povedal: „Súčasná situácia ponecháva možnosť ísť do Švajčiarska len bohatým, pričom zvyšná väčšina sa musí spoliehať na amatérsku asistenciu, [pričom] sa potom s týmito súcitnými ľuďmi zaobchádza ako so zločincami.“
Avšak otvorený list skupinovej kampane Zdravotné sestry proti eutanázii (Nurses Opposed to Euthanasia), čo je projekt Spoločnosti na ochranu nenarodených detí (Society for the Protection of Unborn Children – skr. SPUC), sa vyjadril, že keby bola asistovaná samovražda v Británii zlegalizovaná, mnoho sestier by sa jej odmietlo zúčastniť.
„Počas mojej odbornej praxe som sa stretla s tým, že pacienti pozerajú na svojich opatrovateľov s nádejou, že ich uistia o živote a nie že im ponúknu smrť ako porazeneckú, lacnú a jednoduchú možnosť,“napísala vedúca organizácie Teresa Lynch pre Catholic Herald.
Dodala, že sa ukázalo, že tam, kde je táto prax legálna, motiváciou ku samovražde nebola ani tak bolesť ako skôr „strach z toho, že sa [táto osoba] stane príťažou“.
„Najhoršia bolesť,“povedal Lynch, „je strach, že človeka opustia tí, ktorí sa oňho starajú. Máme teraz znásobiť tento strach tým, že ponúkneme odstránenie tejto záťaže utrpenia spolu s [odstránením] života pacienta – teda to, čo možno v súčasnosti vidieť v čoraz väčšom počte v iných európskych krajinách?“
Medzitým Sarah Wooton, výkonná riaditeľka spoločnosti Dignity in Dying (Dôstojnosť umierania), nedávno obhajovala Falconerov zákon s tvrdením, že je určený na vytvorenie „bezpečnej voľby“.
„Otázkou je tiež bezpečnosť pacienta,“povedala Wooton pre noviny Guardian. „Nemáme žiadnu kontrolu nad zákonom vo Švajčiarsku, ale môžeme a mali by sme regulovať a chrániť asistované umieranie v tejto krajine.“
Dignitas, z právneho hľadiska nezisková organizácia, vyžaduje za svoje služby náklady pohybujúce sa medzi 4 000 – 7 000 €. Tieto zahŕňajú užitie smrtiaceho kokteilu sedatív v súkromnom byte.
V roku 2007 sťažnosti susedov spôsobili, že spoločnosť bola vysťahovaná z bytu, kde fungovala predchádzajúcich deväť rokov. Organizácia, ktorá prevádzkuje toto zariadenie, v roku 2011 odhadovala, že tam svoj život ukončilo najmenej 1000 ľudí.
Vtedajšia správa v Süddeutsche Zeitung uvádzala, že ostatní obyvatelia [miesto] popisovali ako „dom hrôzy“, z ktorého ustavične vychádzal prúd igelitových vriec.
V roku 2006 švajčiarska vláda odmietla žiadosť prijať zákony obmedzujúce praktiky „turizmu smrti“. Tvrdila, že súčasné predpisy Švajčiarskej akadémie lekárskych vied slúžia na ochranu verejnosti. Referendum v Zürichskom kantóne v máji 2011 drvivou väčšinou odmietlo návrh na zákaz asistovanej samovraždy ako aj návrh na zákaz používania tohto zariadenia nešvajčiarskymi obyvateľmi.