Októbrovej Synode biskupov predchádzal nepokoj v médiach, ktorý jej pripisoval väčšiu cirkevnú dôležitosť ako iba poradnému zhromaždeniu cirkvi. Niektorí sa sťažujú na teologickú vojnu, ktorú sľubuje Synoda, ale dejiny všetkých biskupských zhromaždení Cirkvi (taká je etymologická dôležitosť pojmu „synoda“ a jej synonymického pojmu „koncil“) sa skladajú z teologických konfliktov a štipľavých debát o omyloch či rozdeleniach, ktoré ohrozovali kresťanskú komunitu od jej začiatkov.
Dnešná téma prijímania pre rozvedených [a znovu zosobášených] je iba vektorom diskusie, ktorá sa zameriava skôr na komplexné doktrinálne koncepty, ako je ľudská prirodzenosť a prirodzený zákon. Zdá sa, že táto debata podsúva, na antropologickej úrovni, špekulácie o Trojici a Kristológii, ktoré otriasali Cirkvou od Nicejského koncilu (325) až po Chalcedónsky koncil (451). V tom čase sa konali diskusie, ktoré mali určiť povahu Najsvätejšej Trojice, Kto je jeden Boh v Troch Osobách a definovať Ježiša Krista, Človeka - Slovo, ktorý existuje v dvoch prirodzenostiach, Božskej a ľudskej. Nicejský koncil prijal grécky výraz homoousios, ktorý bol do latinčiny preložený ako consubstantialis, a potom Chalcedónsky koncil slovami „tej istej podstaty“ Božskej prirodzenosti potvrdil úplnú rovnosť Slova a Otca. Zanechali tak nezabudnuteľné dátumy v dejinách kresťanstva a uzatvorili éru dezorientácie, zmätku a drám svedomia, ktoré sú podobné tým, v ktorých sme [teraz] ponorení.
V tých rokoch bola cirkev rozdelená na „pravicu“ Sv. Atanáza a „ľavicu“ nasledovníkov Ária (táto definícia je od historika koncilov Karla Josepha von Hefele). Medzi týmito dvoma pólmi lavírovala tretia „strana“ semi-ariánov, ktorí boli sami rozdelení na viacero frakcií. Termín homoiousios, ktorý znamená „podobnej podstaty“ bol postavený proti nicejskému homoousios, čo znamená „tej istej podstaty.“ Toto nie je otázka puntičkárstva so slovami. V zdanlivo minimálnom rozdiele mezi týmito dvoma slovami, leží veľká priepasť. Na jednej strane Identita s Bohom, na druhej strane istá analógia alebo podobnosť, ktorá z Ježiša Krista robí iba obyčajného človeka.
Najlepšia historická štúdia tohto obdobia pochádza od kardinála Johna Henryho Newmana s titulom Ariáni štvrtého storočia (talianske vydanie Jaca Book, Milano 1981). Je to hĺbková štúdia, ktorá prináša na svetlo sveta previnenia kléru a odvahu „obyčajných ľudí“ pri zachovaní ortodoxie viery. Atanáz ako diakon a šampión ortodoxie, neskôr biskup, ktorý bol až päťkrát nútený opustiť vlastnú diecézu, aby kráčal cestou vyhnanstva.
V roku 357 ho pápež Libérius exkomunikoval a dva roky po Konciloch v Rimini a Seleukii, ktoré predstavovali istý druh veľkého ekumenického koncilu reprezentujúceho západ aj východ, zavrhol nicejský termin „tej istej podstaty (homoousios)“ a stanovil dvojznačnú strednú cestu medzi Atanázom a ariánmi. V tom čase sv. Hieronym razil výrok podľa, ktorého „celý svet stenal v bolestiach a bol prekvapený, že našiel seba ako ariána.“
Atanáz a obrancovia ortodoxnej viery boli obviňovaní, že tvrdohlavo lipnú na slovíčkach, a že sú hádaví a netolerantní. To sú tie isté obvinenia, ktoré dnes zaznievajú proti tým, ktorí sa zvnútra alebo zvonku Synodálnej haly postavili za nekompromisnú prísnosť pri obrane kresťanskej náuky o kresťanskom manželstve. Napríklad päť kardinálov (Burke, Brandmuller, Caffarra, De Paolis a Muller), ktorí po tom, čo sa vyjadrili k téme individuálne, zhrnuli svoje vyjadrenia v knihe, ktorá sa dnes stala manifestom: Zostať v Kristovej láske: Manželstvo a prijímanie v Katolíckej cirkvi, ktorú v taliančine nedávno publikovalo vydavateľstvo Cantagalli zo Sieny. Iný zásadný text má názov Rozvedení „znovu zosobášení,“ o praxi prvotnej cirkvi od jezuitu Henriho Couzela. Tiež vďačí za publikovanie vydavateľstvu Cantagalli.
Písatelia v „Corriere della Sera“ a „La Repubblica“ si trhali šaty ohľadom „teologickej roztržky,“ ktorá sa práve odohráva. Sám pápež František 8. septembra žiadal novo nominovaných biskupov, „aby nestrácali energiu na kontrastoch a rozporoch.“ Zabudol pri tom, že sám prebral zodpovednosť za rozpory, keď zveril úlohy otvorenia synodálnych „tancov“ kardinálovi Walterovi Kasperovi. Ako podotkol Sandro Magister, bol to vlastne Kasper, ktorý svojím príspevkom z 20. februára 2014 (bol zverejnený v „Il Foglio“) odštartoval nepriateľstvo, ktoré spustilo vieroučnú debatu. V rozpore so svojím úmyslom sa tým stal nositeľom štandardy svojej frakcie. Často opakovaný výrok nemeckého kardinála je: čo sa musí zmeniť nie je náuka o nerozlučnosti manželstva, ale pastoračná [prax] pre rozvedených a znovu zosobášených. To však má samo o sebe ohromnú dôležistosť a je vyjadreným teologického konceptu skazeného od koreňov.
Aby sme rozumeli Kasperovmu mysleniu, musíme sa vrátiť k jednej z jeho prvých prác, a možno najdôležitejšej, s názvom „Absolútno v dejinách v poslednej Filozofii od Schellinga.“ Publikovaná bola roku 1965 a preložená vydavateľstvom Jaca Book v roku 1986. Walter Kasper vlastne patrí do Tubingenskej školy, ktorá, ako píše vo svojej štúdii, „začala obnovu v teológii a v celom nemeckom katolicizme cez stretnutie so Schellingom a Hegelom“(s.53). Metafyzika je Schellingov (1775-1854) „osamelý gigant“(s.90), od ktorého gnostického a panteistického charakteru sa nemecký teológ márne snaží oslobodiť.Vo svojej poslednej práci, Philosophie der Offenbarung (Filozofia Zjavenia) z roku 1854, sa Schelling postavil proti historickému dogmatickému kresťanstvu. Kasper komentuje, že „Schelling nevidí vzťah medzi prirodzeným a nadprirodzeným v statickom, metafyzickom a mimo časovom poňatí, ale skôr v dynamickom a historickom. Nevyhnutnosťou kresťanského Zjavenia je naozaj toto – že je to história.“(s.206)
Pre Kaspera aj kresťanstvo nie je učenie, ale skôr história, alebo „prax.“ Vo svojej najznámejšej práci Ježiš – Kristus (Queriniana, Brescia 1974) rozvíja svoju kristológiu historickým kľúčom, ktorý je odvodený od Filozofie Zjavenia od nemeckého idealistu. Trojičný koncept u Schellinga je však typu sabeliánskej a modalistickej herézy, ktorá predchádzala arianizmu. Tri Božské osoby sú redukované na tri „módy bytia“ jednej osoby – prirodzenosti (modalizmus). Podstata Trojice je realizovaná v manifestácii „Seba“ do sveta. Kristus nie je prostredníkom medzi Bohom a človekom, ale historickou realizáciou Božstva v trinitárnom procese.
To sa zhoduje s kristológiou a ekleziológiou Kaspera. Cirkev je najskôr a predovšetkým „pneuma“ (duša), „sviatosť Ducha.“ Touto definíciou nemecký kardinál „opravuje“ právnu definíciu cirkvi v diele Mystici Corporis od pápeža Pia XII.(Cirkev, miesto Ducha. Queriniana, Brescia 1980, s.91) Pole pôsobnosti Svätého Ducha sa tým pádom nezhoduje, ako to tradícia vyjadruje, s Rímsko-katolíckou cirkvou, ale sa premieta do väčšej ekumenickej reality, „Cirkvi Kristovej,“ ktorej súčasťou je aj Katolícka cirkev.
Podľa Kaspera Dekrét Druhého vatikánskeho koncilu o ekumemizme nalieha na uznanie, že cirkev Kristova nie je obmedzená na Katolícku cirkev, ale je zdieľaná v rozličných cirkvách a cirkevných komunitách (tamže, s.94). Katolícka cirkev je „tam, kde nejestvuje selektívne evanjelium,“ ale všetko je rozšírené všetko zahŕňajúcim spôsobom, v čase a mieste (Katolícka cirkev. Podstata, realita, misia. Queriniana, Brescia 2012, s.289). Misiou Cirkvi je „vystúpiť zo seba,“ aby znovu získala dimenziu, ktorá ju urobí skutočne univerzálnou. Eugenio Scafalri, ktorý sa správa ako tretí pápež (popri pápežovi emeritnom a tom v úrade) aj keď je neznalý teológie, vkladá tú istú myšlienku do úst pápeža Františka, keď tvrdí, že podľa neho je misionárskou cirkvou tá, ktorá „musí vystúpiť zo seba a ísť do sveta“, takáto realizovala kresťanstvo v dejinách („La Repubblica”, 21. september 2014).
Táto teória sa odráža v Kasperovej morálnej teológii, podľa ktorej skúsenosť alebo stretnutie s Kristom ruší zákon, alebo skôr zákon je prekážkou, od ktorej sa človek musí oslobodiť, aby zažil milosrdenstvo Krista. Schelling vo svojej panteistickej filozofii absorbuje zlo do (domény, pp.) Boha. Kasper absorbuje zlo do mystéria Kríža, v ktrom vidí popretie tradičnej metafyziky a prirodzeného zákona, ktorý z nej vychádza. „Pre Schellinga je prechod od negatívnej filozofie k pozitívnej filozofii zároveň prechodom od zákona k Evanjeliu“ (Absolútno v dejinách, s. 178), píše nemecký kardinál, ktorý zase vidí v prechode od zákona k Evanjeliu primát pastoračnej praxe pred abstraktnou náukou.
Z tohto uhla pohľadu je Kasperova morálna náuka aspoň implicitne antinomianistická. Antinomianizmus bol termín, ktorý razil Luther proti svojmu ľavicovému protivníkovi Johannovi Agricolovi (1494-1568). Jeho pôvod je však až v antických a stredovekých herézach, ktoré smerovali k odmietnutiu Starého Zákona a jeho ustanovení, [o ktorých] si mysleli, že sú obyčajnými zákazmi a obmedzeniami v rozpore s Novým Zákonom, čiže novým poriadkom milosti a slobody. Vo všeobecnosti antinomianizmus znamená odmietanie prirodzeného morálneho zákona, ktorý má svoje korene v odmietaní pojmu prirodzenosti. Pre kresťanských antinomianistov neexistuje zákon, pretože neexistuje univerzálna objektívna ľudská prirodzenosť. V dôsledku toho mizne cit pre hriech, nastupujú popieranie objektívnej morálky a sexuálna revolúcia vnútri cirkvi.
V tejto perspektíve môžeme rozumieť motívom novej knihy kardinála Kaspera s názvom Milosrdenstvo. Fundamentálny koncept Evanjelia – Kľúč k životu. Objavila sa v Nemecku v roku 2012 a do taliančiny bola preložená pre učencov v Queriniane v roku 2013. Môžeme rozumieť prečo navrhuje pretrhnutie tradičnej rovnováhy medzi spravodlivosťou a milosrdenstvom a robí tým z milosrdenstva (čo je proti tradícii) principiálny atribút Boha. Ako už ale napísal otec Serafino Lanzetta vo svojej vynikajúcej analýze jeho knihy (publikovanej na stránke chiesa.repubblica.it alebo anglicky na Rorate Caeli) „milosrdenstvo zdokonaľuje a dovršuje spravodlivosť, ale ju neanuluje. Predpokladá ju, inak by nebol žiadny dôvod, aby existovalo.“ Zmiznutie spravodlivosti a zákona robí koncept hriechu a mystérium zla nepochopiteľným, okrem prípadov ich reintegrície do teozofických a gnostických postojov.
Tento omyl nachádzame opät v luteránskom postuláte „iba milosť.“ Keďže vo svojom uvažovaní zrušili prostredníctvom rozumu a prirodzenosti, jediný spôsob, akým Luther mohol vystúpiť k Bohu. A to cez „dôverujúcu vieru,“ ktorá však nemá svoj pôvod v racionálnej metafyzike, od ktorej musí byť totálne oslobodená, ale od sentimentu hlbokého zúfalstva, ktoré má zase svoj typický cieľ v „milosti“ Božej, namiesto v pravdách, ktoré On odhaľuje. Ako to demonštroval Silvana Seidel Menchi vo svojej knihe Erazmus v Taliansku 1520-1580 (Bollati Boringhieri, Turin 1987), tento princíp je v heretickej literatúre 16. storočia rozvíjaný aj vďaka vplyvu Erazmovej práce, De immense Dei misericordia (O nesmiernom Božom milosrdenstve, 1524), ktorá otvorila brány neba „ľuďom dobrej vôle“ (tamže, s.143-167). V sektách vzniknutých z (učenia, pp.) Erazma a Luthera, ktoré vytvorili extrémnu ľavicu protestantskej reformácie sa potom znovu objavili proti-Trojičné omyly zo štvrtého storočia: arianizmus, modalizmus, sabelianizmus. [Všetky] sú založené na odmietaní alebo narušení pojmu prirodzenosti.
Jedinou kajúcnou cestou, ktorou zažijeme objatie Božieho milosrdenstva, je odmietnutie hriechu, v ktorom sme ponorení, a uznanie Nadprirodzeného zákona rešpektovať a milovať. Tento zákon je zakorenený v ľudskej povahe a vpísaný do srdca každého človeka „prstom Samého Stvoriteľa“ (Rm 2, 14-15). Predstavuje najvyšší súd každého činu a ľudských príbehov v ich úplnosti, čiže v dejinách.
Pojem prirodzenosť nie je abstraktný. Ľudská prirodzenosť je podstatou človeka, to je čím bol predtým, ako sa stal osobou. Človek je osoba, držiteľ neodcudziteľných práv, pretože má dušu. A má dušu za predpokladu, že na rozdiel od akýchkoľvek iných stvorení, má rozumnú povahu. Prirodzené nie je to, čo vychádza z inštiktov a túžob človeka, ale čo sa zhoduje s pravidlami rozumu, ktoré musia obratom sami podliehať objektívnemu poriadku a nezmeniteľným princípom. Prirodzený zákon je rozumný a nezmeniteľný, [a] pretože je tak nezmeniteľný ako je duchovný, je prirodzenosťou človeka. Všetci jedinci tej istej povahy konajú alebo by mali konať rovnakým spôsobom, keďže prirodzený zákon je vpísaný nie v prirodzenosti tohto alebo tamtoho človeka, ale v ľudskej povahe branej ako celok, v jej nemenlivosti a stabilite.
Kardinál Kasper neverí v univerzálny a absolútny prirodzený zákon. V instrumentum laboris, oficiálnom vatikánskom dokumente, ktorý mal pripraviť pôdu pre októbrovu Synodu, je toto odmietanie prirodzeného zákona jasne viditeľné, aj keď je prezentované cez sociologický kľúč skôr ako cez teologický. „Koncept prirodzeného zákona sa dnes zdá byť, v rozličných kultúrnych kontextoch, vysoko problematický, ak nie úplne nezrozumiteľný“ (čl. 21), hovorí a tiež „Dnes nielen na Západe, ale v rastúcej miere v každej časti sveta, vedecký výskum predstavuje závažnú výzvu pre koncept prirodzenosti. Evolúcia, biológia a neuroveda pri konfrontácii s tradičnou predstavou prirodzeného zákona robia závery, že nie je ‚vedecká.‘“ Podľa Kasperovho programu duch Evanjelia, ktorého hodnoty potrebujú byť komunikované „zrozumiteľným spôsobom pre človeka dneška,“ je v rozpore s prirodzeným zákonom. Na základe čoho považuje za nevyhnutné, „že sa bude klásť viac dôrazu na Slovo Božie ako privilegovaný nástroj pri koncepcii života v manželstve a rodine a odporúčame viac odkazov na Bibliu, jej jazyk a príbehy. V tomto ohľade respondenti navrhujú, aby sa táto záležitosť dostala na verejnú diskusiu a rozvinul sa pojem biblickej inšpirácie a ‚poriadku tvorstva,‘ ktorý by dovolil znovu prečítať koncept prirodzeného zákona zmysluplnejším spôsobom pre dnešný svet. … Odporúčanie bolo tiež, aby sme priamo na týchto veciach zaangažovali mladých ľudí.“
Nebyhnutné dôsledky tohto nového poňatia morálnosti, o ktorých budú synodálni otcovia musieť diskutovať, načrtol Vito Mancuso v „La Repubblica“ 18. septembra. Prirodzený zákon „je príliš ťažké bremeno, aby sme ho niesli, musíme sa preto zamerať na hlbokú cestu obnovy v záležitostiach sexuálnej etiky,“ kotá by mala vyústiť „následnú nevyhnutnú otvorenosť: áno pre antikoncepciu, áno pre predmanželské vzťahy, áno pre uznávanie homosexuálnych párov.“
Prečo sa tvárou v tvár tomuto katastrofickému scenáru vedúcemu k nemorálnosti divíme, že päť kardinálov publikovalo knihu obraňujúcu tradičnú morálku a ďalší kardináli, biskupi a teológovia ich v tomto postoji podporili? Na adresu tých, čo volajú za nový doktrinálny a pastoračny poriadok napísal kardinál Pell, že „neprekonateľná bariéra“ sa postavila proti ním, založená na „takmer úplnej jednomyseľnosti v tejto záležitosti, ktorou katolícke dejiny podávali dôkaz počas dvoch tisícov rokov“ (Predhovor, Juan Pérez-Soba, Stephen Kampowski : Oltre la proposta di Kasper(Za Kasperovým návrhom). Cantagalli, Siena 2014, s. 7).
Ostáva nám dúfať, že to bude slobodné a otvorené stretnutie, bez stanovenia pravidiel zhora, ktoré sfalzifikujú to, čo je v stávke. V stávke totiž nie je jednoducho iba rozdielnosť v názoroch, ale vyjasnenie misie cirkvi. Ostáva nám takisto dúfať, že verní preláti Tradície nebudú zastrašení a budú schopní trpezlivo niesť útoky masmédií, rovnako ako aj nespravodlivú a intenzívnú vnútrocirkevnú cenzúru, ktorú budú musieť vydržať.
„Najlepšia pesnička je stále tá naša (tamže, s.8) píše kadinál Pell, a Atanáz je stále vzorom pre naše časy a pre všetkých tých, čo neustúpia zo spravodlivého boja za obranu pravdy.