Takzvaná „predbežná“ správa Synody je vonku, ale prosím pamätajte, že je to len hrubý náčrt a záverečná správa môže v skutočnosti vypadať úplne inak. Úprimne povedané, nie som si vlastne celkom istý, prečo nám vôbec bolo dovolené nahliadnuť na predbežný návrh. Nech je to už akokoľvek, predpokladám, že nám pápež s plnou vážnosťou otvára možnosť diskusie, a preto mi dovoľte zamyslieť sa nad niektorými aspektmi a podrobnosťami tejto správy.
Riadiaci princíp, ktorý bol, ako sa zdá, obsiahnutý v úvahách tejto správy, niektorí označujú ako „gradualizmus“ [z angl. gradual – postupný, pozn. prekl.] Ako pastoračná stratégia môže byť gradualizmus účinný, dokonca i nevyhnutný postup ako ľudí priviesť hlbšie k morálnemu a duchovnému životu Cirkvi. No ako pri každej pastoračnej stratégii, aj tu sa objavujú isté vážne obavy a nebezpečenstvá, ktorým sa treba vyhnúť.
Čo je gradualizmus? Aj keď ja osobne by som tento jav týmto slovom nikdy nenazval, gradualizmus je spôsob, s ktorým sa stretávame s ľuďmi v pozícii, v akej sa nachádzajú a postupne sa ich snažíme vtiahnuť hlbšie do pravého života kresťana. Všetci, ktorí kráčame ku Kristovi, si uvedomujeme, že nie vždy sme boli tam, kde sme dnes a že budúci rast je nevyhnutný. Rast zvyčajne prebieha v štádiách a stupňoch, ideálne tak, že nás vedie hlbšie ku Kristovi.
Možno nám pomôže, keď to prirovnáme k lekárovi a pacientovi. Predstavme si, že sa lekár stretne s mužom, pokročilým päťdesiatnikom, ktorý za ním príde s veľkým množstvom zdravotných problémov. Má naozaj veľa problémov (obezitu, vysoký krvný tlak, sklony k cukrovke, problémy s pľúcami, so srdcom, atď.). Na zhoršujúcom sa zdraví tohto muža sa môže podieľať mnoho faktorov jeho životného štýlu (nadmerné pitie a jedenie, zlá strava, fajčenie, žiadne cvičenie, atď.). Len zriedka by dal lekár takémuto pacientovi zoznam 25 vecí, ktoré má okamžite začať robiť. Takýto „recept“ môže pacienta iba odradiť a je málo pravdepodobné, že ho bude „užívať“. Väčšina lekárov preto zvolí postupné odstraňovanie problému. Aké malé zmeny dokáže pacient rozumným spôsobom nasledujúci mesiac uskutočniť? Môže to byť napríklad, že začne chodiť na krátke prechádzky alebo urobí malé zmeny vo svojom stravovaní. A tak lekár začne s tým, čo si myslí, že je rozumné a dosiahnuteľné hneď a potom pacienta postupne privedie k zdravšiemu životnému štýlu a k lepšiemu zdraviu. Malé zmeny tak môžu napokon viesť k veľkému pokroku.
V pastoračnej činnosti sa často používajú podobné stratégie a niekedy majú dobrý účinok. Ľudia, ktorí zaklopú na farské dvere (alebo prídu na naše krstné či predmanželské náuky) často prídu v stave rozsiahleho duchovnom rozkladu. Sú u nich zjavné mnohé nezdravé a hriešne morálne problémy a nepravidelné duchovné návyky. Mnohí z nich tiež boli ovplyvnení omylmi a zlými informáciami dnešnej doby. V mnohých prípadoch je pre kňaza najlepším miestom, kde začať, rozhovor. Ten položí základy dôvery, ktorá človeku pomôže opäť prijať za svoju pravdu evanjelium. Počas týchto rozhovorov kňaz môže vyjasniť pochybnosti a omyly, ukázať pozorné uvažovanie na základe Sv. písma a vysvetliť, prečo učíme určité veci. Takýto prístup môže motivovať k oľutovaniu hriešnych návykov či vzorcov správania.
Kňazi alebo aj iní pastorační vedúci tento proces využívajú často, aj keď nepoužívame pojem „gradualizmus“. Nie každý je pripravený ísť hneď na sv. spoveď. Väčšina ľudí sa musí dôkladne pripraviť a priviesť späť k pravde. Je zrejmé, že ide o proces, ktorý sa značne líši od človeka k človeku v závislosti od jeho alebo jej potrieb.
No ako s každou inou pastoračnou stratégiou, aj tu sú nebezpečenstvá, ktorým sa musíme vyhýbať. Tu sú niektoré obavy, ktoré môže praktizovanie tzv. gradualizmu podnietiť:
1. Gradualizmus funguje najlepšie, keď ten, kto ho využíva, má po celý čas pred očami celkový proces a nesnaží sa týmto spôsobom iba vyhnúť náročnej práci uzdravovania ľudí. A tak napríklad aj lekár, ktorý začne malými krôčikmi, aby človeku pomohol zlepšiť zdravie, si musí byť hlboko vedomý toho, akým vážnym problémom je ochorenie srdca či pľúc. Vysoko kvalifikovaní lekári musia mať správny zmysel pre naliehavosť, s akou musia pracovať pre konečný cieľ, ktorým je uzdravenie. Nie je však isté, či by sme dnes u laikov, radových členov Cirkvi, alebo dokonca predpokladám, že i u niektorých biskupov, našli podobnú naliehavosť.
Avšak rozšírenie „univerzalizmu“ (nebiblického pohľadu, ktorý hovorí, že všetci ľudia napokon budú spasení) v Cirkvi viedlo k hlbokému nedostatku naliehavosti. Veľmi málo ľudí, ktorí dnes plnia úlohy pastoračného vedenia, silno cíti obavy ohľadom toho, že tak veľa ľudí je zmätených, blúdi v tme a žije vo vážnom a zarytom hriechu. Počas veľkej mravnej krízy ostávajú mnohé kazateľnice zvláštnym spôsobom ticho a zdá sa, že mnohé farnosti sa viac sústredia na pripravovanie najbližšej spoločnej farskej večere alebo charitatívnej zbierky, než na to, ako vystrieť ruku k tým, čo žijú v tme.
Je to veľmi znepokojujúce – akoby lekár zrazu povedal: „Pozrite sa, ochorenie srdca, rakovina, atď. nie je v skutočnosti nič vážne, takže napokon v skutočnosti až tak veľmi nezáleží na tom, či niečo s tým spravíme alebo nie.“ A práve týmto spôsobom dnes mnohí v Cirkvi hovoria, aj keď možno nie priamo. Zdá sa, že mnohí neberú veľmi vážne to, že ľudia žijú vo veľkom morálnom zmätku, alebo že veľa ľudí nechodí na sv. omšu, nepristupuje k sviatostiam a nevyznáva otvorene Krista, alebo že mnohí smilnia, rozvádzajú sa a podieľajú sa na homosexuálnych činoch alebo ich oslavujú. Ak univerzalizmus tvrdí, že každý bude nakoniec spasený, koho naozaj tak veľmi trápi, že ľudia páchajú tieto veci?
Tento dosť rozšírený postoj v pastorácii spôsobil, že mnohí v Cirkvi nemajú primeraný zmysel pre naliehavosť, aby vystreli ruku k ľuďom, ktorí sú naozaj stratení.
V takomto ovzduší gradualizmus nemôže veľmi dobre fungovať, pretože vlastne neexistuje nevyhnutný cieľ, ku ktorému musíme s naliehavosťou priviesť tých, ktorých vedieme. V ovzduší, kde je len veľmi málo naliehavosti, sa dôraz kladie viac na to, ako sa ľudia cítia. A aj keď je v určitom bode použitý gradualizmus, aj v ňom je potrebné povedať isté náročné veci a ohlásiť neobľúbené pravdy. Bez tejto naliehavosti je ťažké predstaviť si, že prístup gradualizmu naozaj nejakým spôsobom pohne veci k lepšiemu.
Gradualizmus môže priniesť potrebné ovocie iba vtedy, keď je kňaz alebo pastoračný vedúci hlboko oddaný pravde a je si vedomý naliehavej nevyhnutnosti toho, aby ľudia túto pravdu žili. Existujú takíto vedúci? Existujú, ale je diskutabilné, koľko ich dnes v Cirkvi je, tak je totiž nakazená univerzalizmom.
2. Ako stratégia je gradualizmus v Svätom písme zastúpený len málo, pretože normou je tu skôr naliehavá výzva k obráteniu a pokániu. Biblické dôkazy vykresľujú obraz prorockej naliehavosti a stratégie, ktorá silno, dokonca až tvrdo vyhlasuje jasný rozpor s hriešnym svetom. Výzva na opustenie svetského zmýšľania je úplne jasná a má byť prednesená mimoriadnym spôsobom a bez mnohých predostretých opatrných krokov.
Pán Ježiš napríklad hovorí: Ak vás svet nenávidí, vedzte, že mňa nenávidel prv ako vás. Keby ste boli zo sveta, svet by miloval, čo je jeho, ale preto, že nie ste zo sveta, že som si vás ja vyvolil zo sveta, svet vás nenávidí. Spomeňte si na slovo, ktoré som vám povedal: Sluha nie je väčší ako jeho pán. Ak mňa prenasledovali, budú prenasledovať aj vás; ak zachovávali moje slovo, budú zachovávať aj vaše. Ale to všetko vám budú robiť pre moje meno, lebo nepoznajú toho, ktorý ma poslal (Jn 15, 18-21). A Pavol nás napomína: A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovou zmýšľania, aby ste vedeli rozoznať, čo je Božia vôľa, čo je dobré, milé a dokonalé (Rim 12, 2).
Niektorí môžu argumentovať, že Ježiš i sv. Pavol mali len málo času a museli preto pracovať naliehavo a týmto spôsobom. No dobre, ale Sväté písmo nemôžeme úplne odložiť bokom ako model pre evanjelizáciu. A aj keď naša kultúra možno uprednostňuje „milší a jemnejší“ prístup a gradualizmus má v nej svoje miesto, musí byť vyvážený aj inými pastoračnými stratégiami, ktoré zdôrazňujú rozpor a naliehavosť.
3. Gradualizmus je osobná, a nie globálna pastoračná stratégia. Myslím tým, že je určená pre konkrétnu osobu. Skúsený pastoračný vedúci túto stratégiu prispôsobí vzhľadom na konkrétne potreby rôznych ľudí. Gradualizmus je veľmi komplikovanou vecou na to, aby mohol uspieť v rámci skupiny.
V nedeľu sa kňaz pozerá na zhromaždenie ľudí v rozličných štádiách duchovného a morálneho rastu. Nie je možné, aby jeho homília bola pripravená tak dokonale, že by každého postupne, po štádiách privádzala bližšie k pravde. Bude musieť hovoriť o jednotlivých témach všeobecne, ale tiež veľmi jasne.
Sv. Ján Vianney povedal, že kňaz by mal byť prísny v kazateľnici a jemnejší v spovednici. To do určitej miery vykresľuje problém s gradualizmom, keď sa používa v rámci veľkej, rozmanitej skupiny, akou je napríklad typické katolícke zhromaždenie. Je účinnejší, keď sa používa ako osobná stratégia, ktorou spovedník alebo pastoračný vedúci môže človeku pomôcť popracovať na konkrétnych oblastiach s cieľom pripraviť pôdu pre prácu v ďalších oblastiach. No je to veľmi osobné a rôzne od človeka k človeku.
A to nás vedie k ďalšiemu bodu.
4. Kultúrne ovzdušie takisto predstavuje výzvy pre rozšírené používanie gradualizmu. Vo všeobecnosti je v dnešnom rapídnom kultúrnom kolapse a hlbokom cynizme ohľadom biblickej morálky tichý, nepatrný a veľmi jemný prístup skôr považovaný za dôkaz skrytého súhlasu. Mnohí dnes povedia: „Pozrite, išiel som do tejto farnosti alebo k tomuto spovedníkovi a nikto mi nehovoril nič o tom, čo robím; nikoho to nezaujíma. A tak si myslím, že to je v poriadku.“ Týmto spôsobom si ľudia mýlia jemnosť so súhlasom.
Predbežná správa Synody obsahovala veľa nejasnej reči o „prijatí“ a nájdení toho, čo je krásne v netradičných prejavoch rodiny a sexuality. Áno, chápem to; aj pokazené hodiny dvakrát do dňa ukazujú správny čas. A za určitých osobných okolností si môžeme s ľuďmi sadnúť a nájsť oblasti, v ktorých sa zhodneme. No keď sa gradualistické názory vypustia do širokého, neveriaceho a skeptického sveta, takéto názory budú predmetom tisícok interpretácií. Niektorí to môžu dokonca považovať za signál toho, že Cirkev sa „pohla“ vo svojom dogmatickom stanovisku. Gradualizmus musí byť preto vyjadrený s väčšou opatrnosťou. Naznačovať takýto prístup bez poriadneho rozlišovania zastiera viac, ako objasňuje a zahmlieva Cirkev a jej učenie.
Keď teda dokument hovoril o homosexuáloch a o otvorenosti voči darom, ktoré majú, o kom to vlastne hovoril? O homosexuáloch, ktorí žijú celibátnym spôsobom života? Alebo o tých, ktorí otvorene žijú vo zväzkoch a podieľajú sa na aktivite, ktorú Cirkev nazýva vážne narušenú a hriešnu? Môžeme jasne vidieť, že homosexuáli hrdinsky žijúci v sexuálnej abstinencii a čistote v tomto pomätenom svete by naozaj mohli okrem iných darov ponúknuť dar hrdinského svedectva. Som si však menej istý, či by akékoľvek dary, ktoré by otvorene praktizujúci homosexuál ponúkol, neboli zatienené škandálom a zmätkom spôsobených touto jeho otvorenou činnosťou.
Keď dokument hovoril o „akceptovaní reality civilného sobáša a tiež partnerského súžitia...“, a keď ďalej skôr všeobecným spôsobom tvrdil, že mnohé takéto „zväzky“ „dosiahli pozoruhodný stupeň stability vo verejnom zväzku ... ktorý je charakterizovaný hlbokou láskou, zodpovednosťou voči potomstvu ...“, človek sa môže pýtať, či je „gradualizmus“ vôbec potrebný v tak zdanlivo krásnej veci. Znie to, akoby Synoda zastierala skutočnosť ohľadom pravého manželstva a nespočetných zriadení tohto sveta, ktoré sa jasne líšia od Božieho plánu.
Viem si predstaviť kňaza, ktorý v pokoji pracuje s nezosobášeným a spoločne žijúcim párom a vyzýva ich k tomu, aby svoj zväzok potvrdili a dokonca im povie, že ich vzťah vypadá byť krásny a silný a s požehnaním Cirkvi bude ešte lepší. No keď takýto všeobecný a potvrdzujúci jazyk použije cirkevný dokument, ktorý je adresovaný nešpecifikovanému publiku, otvára tak priestor pre pohľad, že láska sa rovná súhlas.
Naša moderná kultúra zvyčajne takéto „prejavy pomoci“ nebude chápať ako pozvanie prísť ku Kristovi, ale ako to, že sa Cirkev vzdáva svojho súčasného stavu. Tento jemný prístup gradualizmu nie je dobre uplatniť v kultúre, ktorá spraví kilometrový krok, keď jej Cirkev ponúka iba centimeter.
Lepší prístup je ten, ktorým je známy sv. Ján Vianney: Cirkev by mala byť jasná z kazateľnice a pracovať ticho a postupne s ľuďmi, ktorí majú problémy s normami (čo sme napokon my všetci). Nech sú normy a učenie Cirkvi jasné. Nechajme miestnych pastoračných vedúcich a duchovenstvo pracovať opatrne v súlade so zásadami, aby vyriešili problémy, používať cirkevne uznávané prostriedky a privádzať ľudí (postupne) cez kázanie a učenie k hlbšiemu priľnutiu k pravému a jasnému učeniu Krista a Jeho Cirkvi.
Gradualizmus má svoje miesto: ako lokálna stratégia prispôsobená osobným potrebám riadená cirkevnými normami. Nemyslím si, že môže fungovať ako celosvetová pastoračná stratégia, pretože určite bude zle pochopená a pravdepodobne aj zneužitá.