Vo svojej knihe „nePlánovaný“ píšem o Cirkvi, ktorá ma vyhodila, pretože pracujem na klinike Planned Parenthood [Plánované rodičovstvo, pozn. prekl.]. Častokrát sa ma ľudia pýtajú, či si stále naozaj myslím, že Cirkev urobila nesprávne rozhodnutie. Mojou odpoveďou je rozhodné ÁNO.
Snažím sa nerozmýšľať veľmi nad možnosťami „čo keby“. Neprináša to žiadne ovocie, len sa potom cítite nanič. Ale kvôli tomuto článku to teraz urobím.
Čo keby sa mi snažili pomôcť namiesto vyhostenia? Ako by sa zmenil môj život? Nuž, možno by som si uvedomila, že potrat je vlastne v rozpore s Božím slovom. Možno by som sa so svojimi rodičmi konečne úprimne porozprávala o tom, v čo veria. Možnože by som sa naozaj spojila so skupinou pro-life žien, ktoré mi mohli v tom období nájsť cestu. A možnože by som odišla. Možno by som nikdy nebola riaditeľkou kliniky vykonávajúcej potraty. Možno by som nebola zodpovedná za smrť viac ako 20 000 detičiek. Čo keby…
Ak cirkev nepreukáže službu hriešnikom, kto to potom urobí? A hádajte čo; každá cirkev na tejto planéte je plná hriešnikov… každá jedna z nich. Viem, je to šokujúce. Všetci hrešíme. A všetci sa môžeme zmeniť. V Kristovi môžeme byť všetci znovuzrodení. Ale cirkev vo svojom poslaní zlyhala.
Pridajme ešte nejaké „čo keby...“
Čo keby veriaci ľudia stáli pred tou klinikou, kde som bola v roku 2000 na prvom potrate? Viete, vošla som tam sama. Môj priateľ ma vysadil na kraji chodníka. Vonku nebolo ani živej duše, ale čakáreň vo vnútri bola preplnená. Čo keby tam bol niekto, kto by mi v tom čase môjho zmätku podal pomocnú ruku? Možno by som sa obrátila s prosbou o pomoc skôr na neho ako na kliniku. Možnože by som mala odvahu povedať svojim rodičom o svojej situácii. Možno by som nezabila svoje prvé dieťa.
Deň, keď som bola prvýkrát na potrate, bol dňom, kedy zlo potratu vstúpilo do môjho života. Keby som si vtedy vybrala život, možno by som nikdy nesúhlasila s dobrovoľníctvom na klinike Planned Parenthood…
Čo keby som vyrastala v Cirkvi, v ktorej by sa z kazateľnice často hovorilo o potratoch? Možno by som si potom nezvolila ani sex pred manželstvom. Ale keby som aj, možno by som vedela, že potrat nie je riešenie pre moje prvé neplánované tehotenstvo. Čo keby hriech potratu nikdy nevstúpil do môjho života…?
Deň, kedy som prvýkrát autom prišla ku klinike Planned Parenthood, aby som tam bola dobrovoľníčkou, si zapamätám do konca života. Bol tam muž oblečený ako smrtka. Bol tam muž stojaci s OBROVSKÝM nápisom, na ktorom bolo napísané: „Keď zabiješ svoje dieťa, na rukách ti ostane krv“. Ako som vystupovala z auta, kričala na mňa skupina ľudí - že zabíjam deti. Bol tam muž držiaci 1,5-metrový transparent s hlávkou dieťaťa po potrate. A tenučký hlások, ktorý som cez ten krik ani nepočula, ponúkajúci pomoc ženám, ktoré vchádzali dnu. Čo keby tam tí agresívni protestujúci neboli? Pamätám si, že som sa zastavila a počúvala ich kruté slová, vidiac aj ich bláznivé správanie. Pomyslela som si: „Wau. Ak je toto kresťanské pro-life hnutie, nechcem NIČ z toho.“ Čo keby bolo počuť len slová plné lásky, podobné tomu tenučkému hlasu ponúkajúcemu pomoc a nádej, ktorý som počula tam na chodníku? Možno by som si uvedomila, že klinika Planned Parenthood sa ku mne nesprávala čestne… že sme tie ženy „nezachraňovali“… že pro-life zástancovia neboli nepriatelia. Možnože keby sa veci v ten deň udiali inak…
Na jednej nedávnej uzdravujúco-duchovnej obnove pre tých, ktorí niekedy vykonávali potraty, som počula príbeh ženy, ktorý ma znechutil a zdrvil.
Táto žena sa do potratového priemyslu dostala, keď mala 16 rokov. Potraty neboli jej vysnívanou robotou, ale mama trpela vážnou psychickou chorobou a nemohla pracovať a otec s nimi nebýval. Musela teda pracovať, aby zabezpečila seba, mladších súrodencov a aj svoju mamu. Žili vo veľkej biede. Jediné, čo ich delilo od bezdomovectva bol nízky plat tohto dievčaťa, ktorý dostávala z potratovej kliniky.
Dlhý čas bola členkou kresťanského spoločenstva tam, kde žila. Pastor a ostatní členovia cirkvi vedeli, v akej biede žijú. Pastor ich doma aj osobne navštívil. Keď sa cirkevní lídri dozvedeli, že pracuje na klinike vykonávajúcej potraty, odkázali jej, že viac u nich nie je vítaná. Nepovedali nič v zmysle: „Počuj, vieme, že situácia u vás je náročná. Ako Ti môžeme pomôcť získať lepšiu prácu? Ako Ti môžeme pomôcť uživiť Tvoju rodinu? Ako Ti môžeme pomôcť s mamou a súrodencami? Ako Ti môžeme poslúžiť? Ako Ťa môžeme dostať z tej práce a nájsť niečo lepšie?“ Nič také. Len rýchle vykopnutie. Žiadna služba, žiadne overenie, jednoducho odmietnutie.
Neskutočné. Rozmýšľam nad tým, aký by mohol byť jej život, keby Cirkev urobila správnu vec. Nikdy to nebudeme vedieť. No teraz má tá žena hrozné spomienky, nočné mory a PTSP kvôli práci, ktorú vykonávala v potratovom priemysle. Som nesmierne vďačná, že je spojená s naším spoločenstvom, a môže sa jej tak dostať pomoci, ktorú potrebovala; pomoc, ktorá jej mala byť poskytnutá, keď mala 16 rokov.
Cirkev, je čas povstať, je čas prehovoriť. Teraz je čas poskytnúť pomoc trpiacim, zraneným a, ÁNO, aj hriešnym. Musíte za nich hlasovať, ako za diakona alebo vedúceho zboru? Nie. Ale mali by ste mať záujem pomáhať tým, ktorí to potrebujú. Bez toho, aby ste súdili a zatracovali.
Čo keby naše cirkvi skutočne hovorili o potratoch pravdu? Možno by sme (v Amerike) neboli tam, kde sme teraz…
- 1,2 milióna potratov za rok
- 3300 potratov denne
- potrat podstúpi v krajine jedna z troch žien
- 50% tehotenstiev Afroameričaniek skončí potratom
- takmer 70% žien, ktoré vyhľadávajú potrat, sú členkami cirkví
Čo keby…?
Spomínam si na môj prejav na katolíckej konferencii. Kňazom, ktorí sa jej zúčastnili, som adresovala skutočne drsné, pravdivé slová. Niekoľkým z nich sa to veľmi nepáčilo a po skončení za mnou prišiel jeden kňaz, vyjadriac svoje rozhorčenie. Nižšie uvádzam našu konverzáciu:
Kňaz: „Myslím si, že to priveľmi nafukujete. Teda, ako veľmi musíme NAOZAJ hovoriť v našich kostoloch o potratoch?“ *sarkasticky*
Ja: „Otče, ja na to naozaj nepoznám odpoveď. Ale pamätám si ženy, ktoré v klinike ležali na operačnom stole držiac v jednej ruke ruženec, pričom na tej druhej mali manžetu tlakomeru. Pamätám si ženy, ktoré si čítali Bibliu, kým čakali, kedy ich zavoláme, aby si dohodli termín vykonania potratu. Rovnako si pamätám ženy, ktoré nás prosili, aby sme sa s nimi modlili predtým, ako sme vykonali procedúru. Povedzte mi teda, koľko by sa malo hovoriť v našich kostoloch o tomto?“
Kňaz: „Ach, toto som nevedel.“
Ja: „Tak, teraz to už viete. Už žiadne výhovorky.”
Kňaz: *ticho*
Ak sa cirkvi nepostavia zlu, kto to potom urobí? Nech nás viac neznepokojuje, „koho sa tým dotkneme“. Naše kostoly sa akosi začali viac starať o to, koho sa dotknú vo svojom spoločenstve ako o to, že zraňujú Boha. Hanbime sa.
Kňazi, vy ste pastiermi svojich stád… veďte ich. Čakajú, že ich budete viesť. Túžia po tom, aby ste to boli vy. Ak vo svojom meste máte kliniku, v ktorej sa vykonávajú potraty, mali by ste byť tam a modliť sa. Ak sú vo vašich oblastiach centrá pre tehotné ženy, vaše spoločenstvá by ich mali podporovať. Vy ako členovia duchovenstva ste zodpovední, viac než ktokoľvek iný. VEĎTE SVOJE STÁDA. Ak ich budete viesť, oni vás budú nasledovať.
A vy ostatní, prestaňte byť apatickí. Nechajte si svoje výhovorky. Choďte na kliniku, kde sa vykonávajú potraty a modlite sa tam. Nemáte sa čoho báť. Koniec koncov, strach nepochádza od Boha. Nedovoľte satanovi, aby vám bránil konať, čo je Božie. BUĎTE rukami a nohami Krista. BUĎTE za život, nehovorte o tom len.
Čo keby boli veci inak? Čo keby o tom môj kňaz hovoril? Čo keby boli ľudia pred tou klinikou, kde som bola prvýkrát na potrate? Čo keby sa mi moja cirkev neotočila chrbtom? Čo keby…
Nežite svoj život s týmito otázkami. Čo keby ste vy išli na tú kliniku? Čo keby ste to boli vy, kto založí pro-life skupinu vo svojej Cirkvi? Čo keby ste práve vy boli dobrovoľníkmi v centre pre tehotné ženy? Možno by ste zachránili život… mnoho životov. Nežite svoj život riešiac „čo ak...“, usilujte sa žiť život skutkov.