V súčasnosti sme už všetci určite oboznámení s tragickou samovraždou Joshuu Alcorna, transgender dospievajúcého chlapca, ktorý na konci decembra vstúpil na diaľnicu, aby tak ukončil svoj život. Vo svojich evidentne rozlúčkových poznámkach Joshua uvádza mnohé dôvody, ktoré ho viedli k tomu, aby ukončil svoj život. Najvýznamnejšie z nich boli pokusy rodičov odradiť ho od toho, aby seba identifikoval ako dievča a to, že ho posielali k terapeutovi, ktorý mal pomôcť zmierniť mu tieto pocity. Joshua píše, že všetky problémy, ktoré nakoniec vyvrcholili jeho samovraždou, pramenia zo skutočnosti, že od okamihu, keď bol malým dieťaťom, sa cítil ako „dievča uväznené v tela chlapca“.
Len čo Joshuove srdce prestalo biť, príbehu o jeho samovražde sa chytili LGBT aktivisti a zredukovali ho len na to, aby presadili známu rétoriku sexuálných menšín bojujúcich proti kultúrnemu tlaku. Joshuových rodičov začali hneď kritizovať ako „represívnych“ a „bigotných“, ba dokonca [jeho rodičia] začali dostávať rôzne vyhrážky od internetových LGBT križiakov.
Transgenderizmus a pohlavná identita
Nepoužíval som na Joshuu ženské zámená, ani som ho neoslovoval ženským menom Leelah, ktoré si sám vymyslel. Dôvod, prečo tak robím, je jednoduchý: Joshua nebol dievčaťom, bol to chlapec; a označovať mužov ženskými zámenami alebo ženy mužskými zámenami prispieva k zmätku našej kultúry ohľadom sexuality a pridozenosti ľudskej osoby, ktorá za sebou doslova zanecháva spúšť. Žiadne množstvo chirurgických mrzačení častí tela, zženštilého správania alebo umelého ženského vzhľadu neurobí zo žiadneho muža ženu.
LGBT aktivisti budú na to reagovať rôznymi spôsobmi. Môžu najprv odpovedať tak, že povedia: „Dobre, to je pravda: Joshua bol z biologického hľadiska mužom. Ale vy ste nepochopil naše tvrdenia: My tvrdíme, že jeho pohlavie bolo mužské, to áno, ale jeho rod bol ženský, pretože sám seba „identifikoval“ ako ženu“. Myšlienkou toho je, že ľudia majú pohlavie, ktoré je buď ženské alebo mužské a ktoré si ľudia nemôžu vybrať. Okrem toho však existuje „rod“ čiže to, s ktorým pohlavím je pre jedinca ľahšie sa „identifikovať“. Odpoveď na to je jednoduchá: Prečo by sme si mali myslieť, že to, s čím sa človek „identifikuje“, má vôbec význam - a to až taký, že by to ostatní mali aktívne prijímať a takúto identitu podporovať, najmä keď ide o človekom prijatú identitu, ktorá je v rozpore so skutočnosťou?
Pozrime sa na nasledujúce analógie. Predpokladajme, že fínsky muž kaukazského typu – nazvime ho Gunther - sa náhle rozhodol, že seba identifikuje ako človeka subsaharského afrického pôvodu. Predpokladajme ďalej, že Gunther preto podstúpi neobvyklé postupy, ktoré majú stmaviť jeho pokožku a pretvarovať stavbu jeho lebky a kostí tak, aby sa podobala na jedincov subsaharského pôvodu. Mysleli by sme si, že takáto osoba vďaka týmto procedúram zrazu získala subsaharský pôvod? Samozrejme, že nie; a jeho identifikácia na tom nič nemení. Jeho vzhľad človeka subsaharského pôvodu môže byť veľmi presvedčivý. Opäť to však nič nemení na skutočnosti, že subsaharský pôvod nemá.
Podobne predpokladajme, že 70-ročný muž – nazvime ho Bob – bude identifikovať seba samého ako 16-ročného chlapca. Nepovažovali by sme za absurdné, ak by ľudia považovali za „neslušného“ alebo „bigotného“ takého človeka, ktorý by mu povedal: „Vy nemáte šestnásť. Vaša identifikácia ako taká túto skutočnosť nemení; a my vás vo vašom podivnom blude nebudeme podporovať – azda by sme tak mohli spraviť tým, že nebudeme upozorňovať na vašu starobu a predstierať tak, že máte naozaj šestnásť rokov“ ?
Prípady Gunthera a Boba a situácie jednotlivcov, ktorí sa domnievajú, že sú transgender, sú úplne analogické. V prípade transgender jednotlivca je to takto: Jednotlivec sa identifikuje ako niečo, čím nie je - niekto opačného pohlavia a potom sa snaží podstúpiť škodlivé operácie a hormonálnu liečbu, ktorá má spôsobiť, aby jeho fyzický stav zodpovedal jeho identitifikácii seba samého,t.j. aby zodpovedal stavu opačného pohlavia.
Naše duševné a fyzické schopnosti sú nasmerované na rôzne ciele. Medzi tieto ciele patrí dosiahnutie pravdy. Až tak, že to, že spoznáme, akí naozaj sme (a teda pochopíme pravdu) zdokonaľuje naše duševné schopnosti. Z toho dôvodu priznávame zmysel duševným poruchám, akou je napríklad mentálna anorexia: tá u osôb, ktoré ňou trpia, spôsobuje to, že majú vytrvalé, falošné presvedčenie o ich identite alebo o tom, akí sú v skutočnosti. V prípade anorektičky, je to, že niekto, kto má nebezpečnú podváhu, falošne (ale húževnato) verí tomu, že v skutočnosti má nadváhu. Správnym postupom medicíny je teda to, aby terapeut jednotlivcovi s anorexiou pomohol zbaviť sa anorexie, obnoviť jeho duševné schopnosti, do stavu riadneho fungovania.
Operácie na zmenu pohlavia: To nie je medicína
Tí, ktorí hovoria v prospech transgenderizmu, (prirodzene) podporujú operáciu na zmenu pohlavia ako úplne legitímne lekársky zákrok pre jednotlivcov (vrátane detí) s rodovou dysfóriou. Dajme teraz bokom skutočnosť, že 70-80% detí uvádzajú, že transgender pocity, ktoré mali, sa u nich stratili. Ignorujme v tejto chvíli aj skutočnosť, že jedinci, ktorí podstúpia chirurgickú operáciu na zmenu pohlavia majú dvadsaťkrát väčšiu pravdepodobnosť, že spáchajú samovraždu, než má bežná populácia. Namiesto toho zvážte nasledujúce otázky: Môžeme predovšetkým rozumne kategorizovať operáciu na zmenu pohlavia ako lekársky zákrok?
Než si na túto otázku zodpovieme, odvážme sa opýtať: čo je medicína? Tu je vierohodná odpoveď: medicína je skutok obnovenia telesných schopností tak, aby fungovali správne. Naše telesné schopnosti sú nasmerované na určitý cieľ. Zdá sa mi, že to sa nedá poprieť. Napríklad oči sú nasmerované tak (t.j. ich funkciou je), aby videli; žalúdok je nasmerovaný tak, aby trávil jedlo; srdce je nasmerované tak, aby pumpovalo krv, atď. Ak teda napríklad niečie oči nedokážu dosiahnuť svoj cieľ, ktorým je vidieť, bolo by správne uvažovať nad lekárskym postupom, ktorý by sa usiloval obnoviť správnu funkciu očí tejto osoby. Rovnako tak by sa lekári snažili o obnovenie chybného srdca jednotlivca (toho, ktorý má napríklad arytmiu), aby fungovalo správne. Tak to má byť.
Čo by sme si ale mali myslieť o operácii zameranej na zmenu „pohlavia“? Keďže takýto operačný zákrok zahŕňa úmyselné poškodenie a zmrzačenie inak dokonale fungujúcich telesných schopností tým, že ich obráti na cieľ, na ktorý neboli nasmerované, taká vec sa v zásade nedá považovať za liečebný postup. A pretože láska nás núti hľadať dobro druhých, ospravedlňovať takéto operačné zákroky je vážnym zlom.
O rodovej identite a konverznej terapii
Podobná poznámka sa dá urobiť aj o terapii na liečenie poruchy rodovej identity. Aktivisti transgenderizmu sa chopia Joshuovej tragickej smrti a budú trvať na tom, že takáto liečba by mala byť trestným činom. Internetom sa šíri petícia za zákaz tzv. „konverznej transgender terapie“, čo je postup, ktorý pravdepodobne zahŕňa pokus profesionálne pomôcť osobe, ktorá zažíva poruchy pohlavnej identity (tiež známej ako genderická dysfória). Ak pokrok homosexuálneho hnutia je ukazovateľom toho, čo príde v budúcnosti, môžeme očakávať, že čoskoro prejdú zákony, ktoré budú kriminalizovať liečenie jednotlivcov, ktoré by im mohlo pomôcť skoncovať s transgender identitou ba [budú kriminalizovať] aj prianie tých, ktorí chcú iným pomôcť zmierniť takéto túžby a takúto identitu.
Spomeňte si našu predchádzajúcu diskusiu o anorexii. Rovnako ako anorektička aj transgender jednotlivec sa húževnato drží falošného presvedčenia o svojej totožnosti alebo toho, akým alebo čím naozaj je: verí, že je pohlavím, ktorým nie je. Obzvlášť prenikavé sú slová Dr. Paula McHugha:
Transsexuáli trpia poruchou „domnievania sa“ - podobne ako je tomu pri ďalších poruchách, ktoré sú psychiatrom dôverne známe. Pri transgender osobách týmto nesprávnym predpokladom je, že jedinec sa líši od toho, čo sa zdá, že bolo určené prirodzenosťou - niečou mužskosťou či ženskosťou. Iné druhy nesprávnych domnienok napríklad majú tí, ktorí trpia anorexiou a bulímiou; predpokladom, ktorý sa odchyľuje od fyzickej reality, je to, že nebezpečne chudí ľudia sú presvedčení, že sú obézni.
Pre transgender jednotlivca by teda mala byť návšteva terapeuta, u ktorého by hľadal jeho odbornú pomoc kvôli zmierňeniu jeho neusporiadanej transgender identity, absolútne správnym medicínskym postupom - to by totiž znamenalo obnovenie duševných schopností transgender jednotlivca, aby fungovali správne. Teda návrh, že liečba poruchy pohlavnej identity by mala byť trestným činom, je rovnako absurdný ako tvrdenie, že by mala byť trestným činom terapia na odstránenie anorexie.
Niektoré bežné námietky
Teraz by obhajca transgenderizmu mohol odseknúť nasledovne: „Chýba vám kľúčový bod: Preukázalo sa totiž, že mozog - povedzme - muža, ktorý sa „identifikuje“ ako žena, sa podobá ženskému mozgu. To dokazuje, že identifikácia ako taká má biologický základ.“ V reakcii by sme mohli začať tým, že požiadame o empirické dôkazy, že toto pochybné tvrdenie je naozaj pravdivé. No aj keby tomu tak bolo, tak to nedokazuje, že muži, ktorých mozgy „sa podobajú ženským“ (nech to už znamená čokoľvek) sú skutočne ženami. Ak máme povedať, že človek to je jednoducho mozog (k čomu sa asi hlási ten, čo takto namieta), potom – keďže pravdepodobne aj muži, ktorí sa identifikujú ako ženy majú mozog s mužskou DNA - z toho vyplýva, že sú predsa len mužmi.
My však ani len nemusíme pripustiť, že prítomnosť takých alebo onakých stavov mozgu je vôbec niečím podstatným. Napríklad môžeme predpokladať, že vďaka zaužívanému správaniu, ktoré je vlastné 16-ročnému chlapcovi, sa mozgová aktivita vyššie spomínaného 70-ročného muža „podobá“ na mozgovú aktivitu 16-ročného chlapca. Vyplýva z toho, že tento 70-ročný má naozaj 16? Alebo, že je naozaj 16-ročným chlapcom uväzneným vo vnútri 70-ročného tela? Samozrejme, že nie. Najrozumnejším záverom je, že takýto jednotlivec má nejaký druh kognitívnej alebo psychologickej chyby spojenej s vlastnou identitou a vnímaním seba samého. To isté možno povedať o transgender jedincovi.
V skutočnosti by nemalo byť prekvapením zistenie, že naše každodenné aktivity formujú stav nášho mozgu alebo menia spôsob, akým sa náš mozog správa. Koniec koncov, je viac či menej všeobecne známe, že napríklad proces učenia sa hry na hudobnom nástroji má za následok vytvorenie nových nervových dráh, čo spôsobuje zmeny v stavoch mozgu. Preto to Dr. Norman Doidge komentuje: „Teraz vieme, že mozog je „neuroplastický“; a nielen, že sa dá zmeniť, ale funguje tak, že mení svoju štruktúru na základe opakovaných mentálnych skúseností.“
Konkrétne na tému sexuality vezmime do úvahy skutočnosť, že sa zdá, že pravidelné sledovanie porna má za následok (alebo s ním koreluje) zníženie šedej hmoty v mozgu a že pravidelné sledovanie pornografie mení sexuálne chute mužov. Ak pravidelné sledovanie pornografie môže zmeniť mužský mozog tak podstatne, potom by nás nemalo veľmi prekvapiť, že prostredníctvom zámerného a pravidelného ženského správania, by sa mohol do istej miery zmeniť aj mozog. Opäť to však nedokazuje, že taký muž je predsa len ženou; dokazuje to len to, že vďaka nejakému navyknutému konaniu, sa zmenilo správanie mužského mozgu.
Ďalšou reakciou by mohla byť rečnícka otázku: „No a čo intersexuálni jedinci?“ Z toho chcú vyvodiť, že existencia intersexuálnych jedincov nejako dokazuje, že sexuálna prirodzenosť je na každom človeku - či už je intersexuál alebo nie. To však toto vôbec neznamená. Metafyzicky povedané, v prípade skutočných intersexuálnych jedincov, môže byť veľmi vhodné vyjadriť zmätenie alebo neznalosť toho, čo robiť, aby sme priradili [pohlavie] a možno [je vhodné] i nechať otvorenou otázku, či sú tieto osoby mužom alebo ženou; prípadne to, či by mali podstúpiť v záujme ich zdravia nejakú operáciu. Prípady, pri ktorých sú jedinci intersexuálni, sú však mimoriadne vzácne. Aj keby sme to uznali, nebolo by nespravodlivé tvrdiť, že v 99,99 % prípadov (a dokonca to môže byť príliš nízke percento) je osoba buď mužom alebo ženou. A nie je prekvapením, že väčšina ľudí, ktorí sú presvedčení, že sú transgender, majú dokonale fungujúci mužský alebo ženský reprodukčný systém. Táto otázka je teda aj nepodstatná, aj zbytočná.
A nakoniec by aktivista LGBT mohol odseknúť otázkou: „Ako ti ubližuje muž, ktorý sa identifikuje ako žena?“ Keby to boli jednoducho súkromné záležitosti, mohol by to byť pádny argument (aj keď nás v tomto prípade môže zaväzovať záujem o fyzickú a duševnú pohodu jednotlivcov zápasiacich s ich pohlavím). Žiaľ, LGBT aktivisti aktívne pracujú na tom, aby štát a súkromné podniky finančne preplácali operácie na „zmenu pohlavia“; na tom, aby muži, ktorí sa identifikujú ako ženy mohli používať ženské toalety; aby dievčatá, ktoré sa považujú za chlapcov mohli hrať v chlapčenských športových tímoch; na tom, aby sa považovalo za nemorálne poukazovať na dojčatá ako na mužské alebo ženské pohlavie, aby sme im tak zákerne nevnucovali „rod“, s ktorým by sa oni nemuseli stotožniť; na tom, aby sa zakázala terapia na liečbu rodovej dysfórie mužov a žien; a na tom, aby sme prijali nové formy jazyka a spoločenských noriem tak, aby odrážali zhubné lži o ľudskom tele.
Je irelevantné, ako muž, ktorý sa identifikuje ako žena osobne ovplyvní vás alebo pána XY. Dôležité je to, či budeme robiť verejnú politiku a podporovať sociálne normy, ktoré odrážajú pravdu o ľudskej osobe a sexualite alebo či počas nadchádzajúcich rokov budeme zatemňovať pravdu o týchto veciach a do budúcich generácií budeme zasievať semená sexuálnej zmätenosti.