GARRISON, NY, 22. februára 2008 (LifeSiteNews.com) - V roku 2005 bol svet zdesený, ked vyšlo najavo, že holandskí doktori, nielen otvorene priznali, že zabíjali postihnutých novorodencov, ale že lekárska inštitúcia aktívne podporuje eutanáziu detí prostredníctvom tzv. Groningenovho protokolu. Protokol – celým názvom Groningenský Protokol o eutanázii novorodencov - stanovuje súbor smerníc, ktoré sa musia dodržiavať pri vykonávaní rozhodnutia o zabíjaní novorodencov.
Odhalenie, že eutanázia novorodencov je v Holandsku bežná a aj akceptovaná, sa stretlo s tvrdou kritikou po celom svete. Jeden taliansky minister zašiel tak ďaleko, že obvinil Holandsko z nacizmu. Iní vyjadrili protest voči tomu, že mnohé z detí, ktore holandskí doktorí zabili prostredníctvom eutanázie, boli deti s rázštepom chrbtice - čo je choroba, s ktorou sa mnohí ľudia s ľahkosťou dožívajú dospelosti a majú plnohodnotný život.
Táto dlhá správa sa objavila vo vydaní časopisu Hastings Center Report, ktorý konzervatívny bioetik Wesley Smith nazval „svetovo najprestížnejším“ bioetickým časopisom. Správa však dôrazne obhajuje Groningenov protokol ako humánny a dokonale etický. Obraňuje zvlášť etickú podstatu ustanovení protokolu o zabíjaní novorodencov s chorobami, s ktorými by sa dalo žiť mnoho rokov.
Článok s názvom „Ukončenie života novorodenca“ napísala dvojica bioetikovov Hilde Lindemannová a Marian Verkerk. Tí predstierajú, že sa rozhodli objasniť 8 samostatných „nedorozumení“ ohľadom Groningenovho protokolu. V tomto procese však dvojica vzdoruje pôvodným očakávaniam tým, že odvážne a neapologeticky pripomína, že protokol je v skutočnosti ešte oveľa extrémnejším než je presvedčených väčšina jeho kritikov; Autori však argumentujú, že jeho radikálnosť je v skutočnosti jeho silou a skutočným dôkazom o jeho etickej povahe.
Títo autori vysvetľujú, že v rámci Groningenovho protokolu sú tri triedy novorodencov, ktoré môžu byť zabité prostredníctvom eutanázie. To sú tieto: 1. Tí, ktorí nemaju šancu na prežitie; 2. Tí, ktorí „by mohli prežiť po určitej dobe intenzívnej liečby, ale očakávania ohľadom ich budúcnosti sú veľmi ponuré;“ 3. Tí, „ktorých fyziologická stabilita nie je závislá od technológie, no ktorých utrpenie je ťažké, trvalé a nedá sa zmierniť“.
Medzi ôsmimi druhmi kritík, ktorými sa Lindemannová a Verkerk zaoberajú, je i kritika, že protokol „nerozlišuje s klinickou presnosťou medzi deťmi, ktorých prognóza smrti je istá a tými, ktoré budú aj naďalej žiť“. Autori však argumentujú, že táto skutočnosť je v skutočnosti hlavnou myšlienkou protokolu, pretože „práve tie deti, ktoré by mohli naďalej žiť, ale ktorých život by bol extrémne úbohý, najväčšmi potrebujú taký zásah, aký tento protokol upravuje“.
V skutočnosti tento pár naznačuje, že existujú isté deti, ktoré sa narodili s bolestivými abnormalitami, ktoré, ak by im bolo dovolené žiť, by sa ľahko dožili dospelosti – no aj tak by mali byť zabité prostredníctvom eutanázie. V tychto prípadoch sa usudzuje „že je pre dieťa lepšie, aby zomrelo, ako to, aby bolo nútené zniesť jediný druh života, aký kedy mohlo mať“.
Medzi choroby, pri ktorých je možné zabiť tieto deti, patria: „Progresívna paralýza, kompletná celoživotná závislosť (od prístrojov) a trvalá neschopnosť akýmkoľvek spôsobom komunikovať.“
„Hlavnou myšlienkou protoku je pomôcť lekárom ukončiť život novorodencov, ktorí sú tak ťažko postihnutí, že by sa nemalo predlžovať ani ich umieranie, ani ich život. Ak ide o tento prípad, už nie je podstatné diskutovať o tom, či je rozdiel medzi deťmi, ktore zomrú, a tými, ktoré by mohli žiť, ale medzi deťmi, za ktoré by sa malo urobiť rozhodnutie o ukončení života, a tými, za ktoré by sa vykonanie tohto rozhodnutia nedalo morálne ospravedlniť. Keď sa sústredíme na deti, ktore nie sú v v žiadnom nebezpečenstve smrti – a teda by sa s náležitou starostlivosťou mohli dožiť dospelosti – je protokol ešte radikálnejší než jeho kritici predpokladajú.“
Autori si vzali na mušku tých kritikov protokolu, ktorí tvrdili, že by bolo etickejšie, aby sa zaistil potrat detí so zdravotným postihnutím ešte v maternici, namiesto toho, aby boli zabité potom, čo sa narodia. „Táto domnele morálne nadradená alternatíva [potratu]... nám vôbec nepripadá ako nadradená,“ hovoríme. Autori namiesto toho píšu, že rodičia by mali počkať, kým sa dieťa narodí, pretože vtedy môžu urobiť informovanejšie rozhodnutie ohľadom šance, akú má ich dieťa na „uspokojivý“ život. „Pripájame sa k aktivistom za zdravotne postihnutých, ktorí odsudzujú automatické odporúčania vykonania potratu z dôvodu, aby sa zabránilo narodeniu postihnutého dieťaťa.“
Tvrdia, že by bolo múdrejšie zabiť dieťa po tom, čo sa narodí, ak sa potom stanoví, že má zlé vyhliadky na „uspokojivý“ život, než sa schovávať za falošné morálne ospravedlnenia zabitím postihnutého dieťaťa v maternici.
Lindemannová a Verkerk tiež vysvetlili, že na to, aby lekár zabil novorodenca, nie je nutné, aby dieťa trpelo v súčasnosti, ale, že lekár a rodičia sa môžu rozhodnúť zabiť novorodenca na základe úsudku o jeho budúcom utrpení. „Protokol sa vzťahuje nielen na bolesť, ale tiež na iné druhy vážnych ochorení, pri ktorých neexistuje úľava... Protokol tak ponecháva priestor pre prípady, v ktorych by sa utrpenie objavilo v budúcnosti.“
Autori opäť tvrdia, že radikálny ďalekosiahly ráz protokolu je v skutočnosti znakom jeho etickej nadradenosti. Hovoria: „Pokrokové rysy tohto protokolu sú odôvodnené na základe toho, že je nehumánne, aby sa nažive udržiavalo dieťa až dovtedy, dokým nezačne trpieť neznesiteľným utrpením.“
Zabíjanie novorodencov či už pre súčasnú alebo buducú bolesť či utrpenie, autori ospravedlňujú „kritériom kvality života“. Podotýkajú, že lekári a rodinní príslušníci v Holandsku a dokonca vo veľkej časti sveta už úsudky o kvalite života robia často a rozhodujú sa pritom či pokračovať v liečbe dospelých. „Je to jedna z tvrdých realít medicíny dvadsiateho prvého storočia, totiž, že sa musia vykonávať úsudky o kvalite života. No to, čo nesmieme urobiť, je predstierať, že ich už nerobíme a že keď sa jedná o novorodenca je to niečo morálne odlišné.“
Lindemannová a Verkerk dochádzajú k záveru, že vďaka tomu, že sa novorodenci rodia do takej starostlivej spoločnosti, ktorá robí pre svojich občanov všetko, čo je v jej silách, ukončovanie života týchto detí, ktoré budú trpieť, je „najstarostlivejšou reakciou“, pričom objasňujú, že „tento rozsudok treba robiť s bázňou a chvením“.
„Ohľadom širšej otázky, či je morálne oprávnený postup, pre ktorý bol vyvinutý tento protokol: my si myslíme, že áno – každopádne v Holandsku určite. Keď sa tragicky postihnuté dieťa narodí do spoločnosti, ktorá je voči svojim deťom priateľská, ktorá ponúka univerzálny prístup k dôstojnej zdravotnej starostlivosti a medzi svojimi občanmi podporuje étos, že sa majú o seba navzájom automaticky starať, sme presvedčení, že ukončenie života dieťaťa zo strany dokotora by mohlo byť tou najlepšou a najstarostlivejšou rekaciou.“
Konzervatívny bioetik Wesley Smith reagoval na článok Hastingsovho Centra tak na svojom blogu, ako v článku vydanom Centrom siete pre bioetiku a kultúru (Center for Bioethics and Culture Network). Uvádza, že bol „zaskočený“ článkom, ktorý zabíjanie novorodeniatok pevne zaraďuje do mainstreamu.
„Nebolo to mnoho rokov dozadu, čo takmer každý uznával, že zabíjanie novorodencov je vnútorne (per se) a neodmysliteľne zlé,“ napísal Smith. „Už tomu tak nie je. Vďaka tomu, že teória osobovosti a „kvality života“ čoraz viac preniká najvyššie úrovne lekárskej bioetickej inteligencie, blížime sa k lekárskemu systému, v ktorom budú deti utrácané ako psi a zabíjanie sa po novom bude definovať ako súcit.“
„Fanatizmus je však fanatizmom, aj keby ste ho vyhláskovali ako S.Ú.C.I.T. A myslite na to, že po II. svetovej vojne boli nemeckí lekári povešaní presne za to, čo sa teraz podporuje v „prestížnej Správe Hastingsovho Centra".
Ak si chcete prečítat celý článok Hastingsovho Centra „Ukončenie života novorodenca“ („Ending the Life of a Newborn“) nájdete ho na adrese:
http://www.thehastingscenter.org/publications/hcr/hcr.asp
Pozrite si na LifeSiteNews.com súvisiace články:
Taliansky minister obvinil Holandsko z „nacizmu“ kvôli zákonom o eutanázii
Detskí neurochirurgovia kritizujú holandskú prax eutanázie detí s rázštepom chrbtice
Holandsko povolilo eutanáziu detí
Holandania sú pripravení dať zelenú eutanázii detí
Holandský doktor vykonávajúci eutanáziu priznal, že štyroch novorodencov zabil smrtiacimi injekciami
Eutanázia detí v Holandsku sa podľa štúdie náležite nenahlasuje