Ležala som na studenej podlahe, slzy mi stekali po lícach a zdalo sa mi, že môj svet sa rozpadá na márne kúsky.
Mala som pocit akoby som sa topila a nemohla sa nadýchnuť. Medzi výbuchmi plaču som lapala po dychu a celá miestnosť sa so monu začala točiť. Ďalšia vec, ktorú som vnímala, bolo, že som na podlahe a nakláňajú sa nado mňa dve sestričky. Jedna ma ovievala a druhá sa mi snažila dať napiť vody.
Mala som zlomené srdce. A bola som tehotná.
Výrástla som v kresťanskej rodine a celý život som chodila do súkromnej školy. Z hĺbky duše som vedela, že potrat je nesprávny. Ako dieťa som spolu s rodinou dokonca pochodovala pred potratovou klinikou a modlila som sa za život. Ale dovolila som strachu, aby pohltil moje myšlienky a uverila som lži, že potrat je tou jedinou cestou.
Ako som ležala na podlahe v potratovej miestnosti, nevedela som si predstaviť, ako bude vyzerať zajtrajšok. Nieto ešte môj život o deväť mesiacov neskôr. Nevidela som inú možnosť, nevedela osm si predstaviť ako by som mohla pokračovať v tehotenstve a zároveň nezahanbiť moju rodinu a nesklamať všetkých, ktorých som milovala.
Sestričky mi pomáhali, ale slzy mi neprestávali tiecť. Dnes, keď sa rozprávam so ženami, ktoré boli na potrate, pripomínajú mi tú časť môjho príbehu, ktorá nie je bežná: Mala som pri sebe sestričku, ktorej na mne naozaj záležalo.
V tej chvíli mi sestrička povedala: „Dnes nejdete na potrat. Môžtete prísť inokedy, ale dnes nie je váš deň.“ Tak som vyšla von, vstúpila som do čakárne, kde čakal otec nášho dieťaťa. S červenými očami a opuchnutou tvárou, som sa na neho pozrela a povedala, „Sme stále tehotní.“
Vtedy sme sa rozhodli zmeniť život. Rozhodli sme sa pozrieť strachu do očí a konfrontovať sa s výzvou pred nami. Rozhodli sme sa byť odvážni a povedať našej rodine a milovaným, čo sa stalo a že naše životy už nikdy nebudú také ako predtým.
Vtedy sme nemali ani tušenia, že toto naše rozhodnutie sa stane najväčším požehnaním, aké sme kedy mohli dostať. Nevedeli sme, ako Boh použije tento zázrak na zjednotenie našich rodín a vybudovanie dedičstva, ktoré malo zmeniť generácie.
Bola som v 16. týždní, keď som povedala svoje „Áno.“ Sľúbila som celoživotnú lásku nielen svojmu manželovi, ale aj tomuto dieťatku, ktoré zmenilo môj život.
Teraz, o 16 rokov neskôr, sme požehnaní štyrmi deťmi, ktoré veľmi milujeme a láskou medzi mojím manželom a mnou, ktorá bude trvať celý život. Často sa pozeráme späť na tú chvíľu, kedy sme takmer stratili nášho syna kvôli nášmu strachu z budúcnosti. Takmer sme stratili všetko.
Dodnes, pri všetkých ťažkostiach a starostiach, ktoré prináša veľká a zaneprázdená rodina, medzi hodinami basketbalu a plávania, keď varím večeru v kuchyni a deti sa hrajú v obývačke, prichádza za mnou manžel, zozadu ma objíme a zašepká mi do ucha: „Ďakujem, že si bola tá silná. Ďakujem, že si si vybrala život aj v mojej najťažšej chvíli. Ďakujem, že si si vybrala nás.“
A ja sa pozriem smerom k Bohu a ďakujem Mu za požehnanie, ktorým nás neprestáva obdarúvať.