Rebecca Loretzová a jej manžel Michael boli zvyknutí na to, že nesmú prijímať rady lekárov a ísť si za svojím snom o veľkej rodine. Ale tentokrát to bolo iné.
Potom, čo sa im cisárskym rezom narodilo druhé dieťa, lekári im kládli na srdce, aby z dôvodu rizika roztrhnutia maternice už ďalšie nemali. Ale manželia si namiesto toho prečítali všetku príslušnú lekársku literatúru a zistili, že riziko roztrhnutia po opakovaných cisárskych rezoch je vo vyspelej krajine nižšie ako 1%. Také riziko boli ochotní podstúpiť a bez problémov sa im narodilo ďalších šesť detí, všetky cisárskym rezom.
Keď sa im však narodilo ôsme dieťa, uvedomili si, že už nie sú najmladší. Pre Rebeccu boli pôrody stale ťažšie a ťažšie. Po rozhovore so svojím duchovným vodcom sa rozhodli, že v blízkej budúcnosti nebudú mať ďalšie deti.
Ich pokus o prirodzené plánovanie rodičovstva, čo je okrem úplnej abstinencie jediná metóda, ktorú katolícka cirkev považuje za morálnu, však nevyšiel tak, ako si predstavovali. V máji 2013 sa dozvedeli, že čakajú deviate dieťa.
„Naozaj nás to prekvapilo,“ povedal Michael pre LifeSiteNews. „Keďže sme predpokladali, že toto tehotenstvo bude prebiehať viac-menej ako ostatné, prekvapilo nás to príjemne.“
Ale nebolo to tak. Na začiatku tehotenstva ultrazvuk odhalil „mimomaternicové tehotenstvo“ – dieťa sa uhniezdilo v Rebeccinom tkanive zjazvenom po predchádzajúcich cisárskych rezoch. Manželom povedali, že riziko spojené s donosením plodu je nesmierne obrovské.
„Lekári nám povedali, že toto dieťa nemá žiadnu nádej,“ hovorí Michael, „že sa nachádza mimo maternice a že musíme ísť na potrat.“
Mimomaternicové tehotenstvo je extrémny prípad, s ktorým pro-life etici dlho bojovali a prišli na základe tzv. „princípu dvojitého účinku“ k záveru, že je morálne oprávnené odstrániť časť ženského tela, kde je uhniezdené dieťa – zvyčajne vajíčkovody – ako súčasť liečby na záchranu života matky. Aj keď výsledkom takejto liečby je určite smrť dieťaťa, pro-life etici tvrdia, že je morálna, pokiaľ je zapríčinenie smrti dieťaťa neúmyselné. Priamy potrat, ako napríklad užitím lieku metotrexátu, ktorý dieťa vypudí, však nie je povolený.
Michael a Rebecca po rozhovore so svojím duchovným vodcom odmietli metotrexát, ktorý im v nemocnici ponúkli a rozhodli sa, že budú napriek všetkému bojovať o život dieťaťa. V nemocnici povedali, že v prípade komplikácií sa majú snažiť zachrániť matku aj dieťa, alebo prinajhoršom aspoň jedného z nich.
Lekári však nemali žiadny plán B, pretože ešte nikdy nijaký pár potrat metotrexátom neodmietol. Rebeccu hospitalizovali v nemocnici, začali ju pozorne skúmať a tlačili na manželov, aby súhlasili s potratom.
Skok viery
Počas nasledujúcich niekoľkých dní prichádzali za Rebeccou do izby v skupinách alebo po samom rôzni doktori a sestry a snažili sa ju presvedčiť, aby si vzala liek, ktorý by ukončil život dieťaťa.
Michael spomína: „Jeden lekár mi povedal: ,Je nulová šanca, že sa toto tehotenstvo skončí pôrodom a je veľmi veľká šanca, že Rebecca nakoniec umrie. Naozaj to chcete? Proste nás nechcete počúvať, lebo nechcete prijať fakty.’“
Keď bolo nakoniec jasné, že manželia v žiadnom prípade neustúpia, Michael si spomína, že personál ich začal podporovať, niektorí sa dokonca za nich a ich dieťa modlili.
Rebeccu a Michaela na ultrazvuku zasiahol lúč nádeje, keď sonograf ukázal, že diagnóza nebola správna. Dieťa nebolo uhniezdené v Rebeccinom zjazvenom tkanive, ale v krčku maternice.
„A to je lepšie?“ Michael sa opýtal s nádejou. Stále si pamätá tú bolestivú odpoveď: „Nie. Vlastne je to ešte horšie.“
Ale tretí ultrazvuk v neskoršom štádiu tehotenstva im konečne priniesol ozajstnú nádej. Sonograf ukázal, že dieťa sa nachádzalo v maternici, len veľmi nízko a nie v krčku maternice, ako sa pôvodne zdalo. Toto o niečo znížilo riziko, ale nie až tak, aby sa menej znepokojovali.
Manželia pripúšťajú, že tehotenstvo bolo „veľmi, veľmi desivé“. Jediné, čo to Rebecce pomohlo zvládnuť, bolo vedomie, že ľudia z celého sveta sa za ňu modlia.
„Päť týždňov pred jej narodením som musela stráviť v nemocnici,“ spomína si Rebecca, „pretože sa báli, že všetko jednoducho vybuchne. A keď som išla do nemocnice, modlila som sa: ,Prosím, Bože, prosím, Bože, daj mi toto dieťa.’ A potom ku koncu piatich týždňov som mu vravela: ,Dobre, Pane, nech sa deje tvoja vôľa. Toto chcem ja, ale budem nasledovať tvoju vôľu.’“
Nakoniec sa im 1. novembra 2013 po niekoľkých desivých krvácaniach a štvorhodinovej operácii, počas ktorej boli chirurgovia pripravení na najhoršie, narodila dcérka Philomena, „zázračné“ dieťa – dokonale zdravé.
Počas pôrodu lekári museli odstrániť Rebeccinu maternicu, pretože placenta rástla priamo cez ňu. Aj keď Rebecca a Michael v budúcnosti už určite žiadne ďalšie deti mať nebudú, manželia majú dieťa, o ktoré toľko bojovali, pre ktoré trpeli a za ktoré sa modlili a zápasili, aj keď zdanlivo nemali žiadnu šancu zvíťaziť.
Rebecca bola v bezpečí a Philomena tiež.
„Šokovaní“ vyjadreniami pápeža k cisárskemu rezu
Zbožný katolícky pár pripisuje zásluhy za záchranu svojej dcéry zásahu sv. Filomény – mladému dievčaťu, o ktorej sa verí, že bola na začiatku štvrtého storočia umučená v Rímskom impériu. Manželia sa k tejto svätej počas tehotenstva modlili, a dokonca sľúbili, že svoje dieťa, ak to bude dievča, po svätici pomenujú, a tento sľub aj s radosťou splnili.
Vlastne hovoria, že vo svojom manželstve sa usilujú nasledovať Božiu vôľu pre svoju rodinu a snažia sa byť takí „štedrí“, ako je to len možné – často tvárou v tvár prísnej kritike, ktorej sa im dostáva od priateľov a rodiny.
Ale zároveň, hovorí Michael, sa snažia nebyť ľahkovážni. Počas každého tehotenstva sa modlili a radili so svojím duchovným vodcom, a tiež intenzívne čítali odbornú literatúru, aby zistili, aké riziká tehotenstvo zahŕňa, a často prišli na to, že nie sú až také vysoké, ako im doktori tvrdili.
A preto, ako hovoria manželia, boli takí ohromení, keď sa 19. januára tohto roku na ceste lietadlom domov z Filipín pápež František zameral na jednu ženu, čo stretol, ktorá podstúpila osem cisárskych rezov – o jeden menej ako Rebecca.
Pápež reportérom v lietadle povedal, že ženu „pokarhal“ slovami: „Ale chceš tu nechať sedem sirôt? Pokúšaš Boha!“ Neskôr sa František počas rozhovoru v lietadle vrátil k rozprávaniu o žene a dodal: „Je to nezodpovedné. [Tá žena môže povedať] ,Nie, ja dôverujem Bohu.’ Ale Boh človeku dáva prostriedky, aby mohol byť zodpovedný.“
Rebecca si spomína na svoju reakciu, keď prvýkrát počula, čo pápež povedal. „Bola som trochu šokovaná,“ hovorí. „Pomyslela som si: ,Och nie, to nemôže byť pravda. To nemohol povedať.’“
Takto reagovali aj niektoré Rebeccine priateľky, ktoré majú tiež veľké rodiny. „Naozaj sme boli všetky dosť ohromené, pretože ženy, s ktorými som sa rozprávala, mali tiež komplikované tehotenstvá. Boli presvedčené, tak ako aj my, že sme otvorení životu a tak to má byť.“
Keď bolo jasné, že pápeža citovali správne, podľa Michaela to bol pocit, akoby im niekto „dal facku“. Priznáva: „Keďže nie sme nijako výnimočne svätí, prvé, čo ti napadne, je, ako ťa to ovplyvní.“
„Hneď som si pomyslela viac - menej toto: ,Ako len teraz obhájim existenciu svojej rodiny pred ostatnými, ktorí si už aj tak myslia, že moje životné rozhodnutia boli nielen nesprávne, ale tak trochu aj kruté k ostatným?’“
Každý rodič s početnou rodinou je zvyknutý na necitlivé a sarkastické poznámky ohľadom veľkosti jeho rodiny. Michael hovorí, že v jeho prípade to bolo ešte ťažšie, pretože jeho manželka počas tehotenstva riskovala. Hovorí, že ľudia si nedokážu predstaviť, že by mohlo ísť o „súdržnú, plodnú lásku“, ale myslia si, že „nejaký konzervatívec svoju rodinu do niečoho núti“.
„Prvé, čo mi napadne, keď sa o tom s niekým rozprávam, je, na čo sa odvolám, pretože teraz hlava cirkvi, ktorá zvyčajne dáva pevný filozofický základ tomu, čo robíme, má v podstate podobný názor ako moji oponenti.“ Hovorí Michael. „Cítil som sa sám a tak trochu akoby ma opustil niekto, kto ma má najviac podporovať.“
Pápež sa následne ospravdelnil za „zmätok“, ktorý jeho vyjadrenia spôsobili, ale manželia povedali, že podľa nich je ospravedlnenie zvláštne a nedostatočné, pretože ich neobjasnil ani nevzal späť podstatu toho, čo povedal.
Podľa Michaela problémom bolo to, ako pápež „zavrhol“ aj možnosť, že by manželia mohli v modlitbe počuť Božie volanie, aby boli štedrí aj v ťažkých situáciách, a taktiež nedostatok jasného vedenia. „Ak osem cisárskych rezov je priveľa, aké množstvo cisárskyh rezov je prijateľné? Ak bola táto žena nezodpovedná, čo presne spôsobilo, že to bolo nezodpovedné rozhodnutie?“
Čo sa Rebeccy týka, táto udalosť ovplyvnila to, ako prijíma pápežove vyhlásenia. „Teraz sa dívam na to, čo pápež hovorí, a vravím si: ,Musím nejako prísť na to, čo sa snaží povedať. Nemusí to nutne znamenať to, čo hovorí, pretože neskôr to môže objasniť alebo sa môže za niečo ospravedlniť.“
Zbytočné potraty?
Manželia hovoria, že sa zatiaľ proste usilujú odovzdať svojim deťom presvedčenie o zmysle poslania, a to hlavne poslania manželov.
„Naozaj by sme boli radi, keby boli otvorení životu a keby boli v manželstve voči Bohu takí štedrí, ako sa len dá,“ vraví Rebecca. „Učíme deti, aký je význam a úloha manželstva a aby boli otvorení životu a vnímali ho ako niečo posvätné a ako zdroj šťastia.“
Taktiež sú zvedaví, či ich prípad je naozaj taký výnimočný, či medicína nemá vnímať matku aj dieťa ako pacientov, ktorí si zaslúžia starostlivosť, a to aj keď si ich záujmy zdanlivo odporujú.
Michael v snahe obsiahnuť všetku lekársku literatúru bol šokovaný, keď zistil, že 99,75% z 60 000 podobných diagnóz od roku 1967 skončilo potratom. Počet žien, ktoré nepodstúpili potrat bol „taký malý, že ho ani nedokázali presne určiť.“
„Po tom, čo Philomena z toho všetkého vyviazla ako zdravé dieťa a je úplne v poriadku a moja manželka prežila to, čo podľa nich malo byť príšerné, premýšľal som, koľko detí zomrelo zbytočne.“
Veda na to možno nikdy nepríde. Ale ich prípad veľmi rýchlo priniesol jeden pozitívny výsledok. Lekár, pri ktorom boli na sonografii, im povedal, že ich prípad predložil na lekárskom kongrese a vyhlásil, že „nemocnice musia byť otvorenejšie voči konzervatívnemu postoju a čakaniu, a to aj v prípade diagnóz takéhoto druhu mimomaternicového tehotenstva.“
A samozrejme, je tu ešte ich dcéra Philomena, ktorá rastie do krásy.