To, čo bolo na prvý pohľad len malé teologické gesto, prinieslo jednu z najväčších revolúcií v náboženskej histórii. Nostra aetate, deklarácia Katolíckej cirkvi z roku 1965 o jej vzťahoch s nekresťanskými náboženstvami, vtedy uviedla, že „Židov neslobodno predstavovať ani ako Bohom zavrhnutých, ani ako prekliatych, akoby to vyplývalo zo Svätého písma“. Vďaka tomu sa Židia a katolíci viac nestretávajú ako nepriatelia, ale ako cenní a vážení priatelia.
Druhý vatikánsky koncil bol medzinárodným stretnutím katolíckych biskupov, z ktorého vzišlo aj Nostra aetate. Táto deklarácia vďačí za svoj vznik dvom pozoruhodným mužom: pápežovi Jánovi XXIII. a francúzsko-židovskému historikovi Julesovi Isaacovi. Isaac prežil holokaust, počas ktorého v táboroch smrti prišiel o svoju manželku i dcéru. Neskôr sa rozhodol prísť na korene antisemitizmu, ktorý v 19. a 20. storočí nakazil európske krajiny.
Stopu týchto koreňov našiel už na počiatku dejín Cirkvi. Isaac si nemyslel (a ani my by sme si nemali), že holokaust alebo antisemitizmus bol inšpirovaný kresťanstvom. Hitlerova nenávisť mala úplne odlišné korene a antisemitizmus ako taký predchádzal zrod kresťanstva. Isaac však prišiel na to, že v ranných kresťanských textoch napísaných po otvorení Cirkvi pohanom, je akási tendencia pripisovať Židom kolektívnu vinu za Ježišovu smrť. Na judaizmus sa tiež pozeralo ako na výsledok neúspešného vzťahu medzi Bohom a ľudstvom. Toto sa obzvlášť uvádzalo v spisoch cirkevných otcov v tom, čo on nazval „doktrínou pohŕdania“.
Mnohé z toho vzniklo kvôli vnútornému napätiu v ranej Cirkvi. Napriek tomu to viedlo k bolestivej histórii, počas ktorej boli Židia v tej dobe masakrovaní, vyhosťovaní, verejne ponižovaní, nútený ku konverzii, obviňovaní z otravy studní, šírenia moru a zabíjania kresťanských detí z náboženských dôvodov. Šlo o tzv. „Krvavé na cti utrhánie“. Aj keď takéto správanie pápeži často odsudzovali a v niektorých prípadoch bolo aj v rozpore s kresťanskou náukou, zanechalo podozrievanie, strach a nenávisť.
Isaacovu prácu si prečítal jeden muž plný odvahy: Ján XXIII. Bol to ten Ján XXIII., ktorý počas vojny pôsobil v Istanbule ako arcibiskup Roncalli a zachránil život tisíckam Židov. V júni 1960 sa obaja muži stretli a pápež sa rozhodol opätovne preskúmať postoj cirkvi k iným náboženstvám, zvlášť k judaizmu. Potom začal prebiehať II. Vatikánsky koncil. Ján XXIII., ktorý zomrel v roku 1963, sa nedožil jeho ukončenia. No aj keď sa napokon dospelo len k malému doktrinálnemu posunu, tento malý posun priniesol do vzťahu medzi týmito dvoma náboženstvami úplne nového ducha. A tento duch pretrváva až dodnes.
Neskôr sa stalo neuveriteľné skutočnosťou: v roku 1986, keď pápež Ján Pavol II. navštívil rímsku synagógu, hovoril o Židoch s hlbokou bratskou úctou, ba dokonca s láskou; v roku 2000 sa modlil pri západnom múre v Jeruzaleme. Najpozoruhodnejšie zo všetkého však bolo vyjadrenie pápeža Františka v roku 2013. Vtedy odpovedal na otvorený list talianskeho novinára doktora Eugenia Scalfara. Tento novinár vo svojom liste kritizoval Cirkev; v neposlednom rade pre jej postoj k Židom.
S odkazom na Druhý vatikánsky koncil, František napísal: „Boh nikdy neprestal byť verný zmluve s Izraelom. Aj počas strašného trápenia týchto posledných storočí si Židia zachovali svoju vieru v Boha. A preto my, Cirkev a celá ľudská rodina, im nikdy nemôžeme byť dostatočne vďační.“ To je to najpozitívnejšie vyhlásenie, aké kedy nejaký pápež vyslovil o judaizme a o židovskom ľude. Je tiež výrečným svedectvom o tom, že sa aj napriek náboženským rozdielom sa môžu napraviť narušené vzťahy a začať liečenie dávnych rán.
Azda to nikdy nebolo dôležitejšie ako teraz, keď náš svet čelí hrozivým problémom, v ktorých je nevyhnutné, aby Židia a kresťania držali spolu a - pokiaľ je to možné - aby toto svoje prijatie rozšírili aj na iné náboženstvá, v neposlednom rade na ďalšie abrahámovské monoteistické náboženstvo, ktorým je islam.
Nábožensky motivované násilie prinieslo chaos a skazu do mnohých častí na Blízkom východe, do končín subsaharskej Afrike i do Ázie. Kresťania trpia náboženským ekvivalentom etnických čistiek. Deje sa tak v krajinách, kde boli kresťania prítomní po celé stáročia. Pokojný Islam rozvrátili radikálni džihádisti. To následne viedlo k barbarstvu a vraždeniu - často iných moslimov. A deje sa to stále vo väčšej miere. Medzitým sa so živou spomienkou na holokaust vrátil v plnej sile aj antisemitizmus.
Málokto by predpovedal, že náboženstvo sa opäť stane hlavnou silou na celosvetovej politickej scéne. A ono sa vrátilo. Nie ako tichý, jemný hlas, ale ako víchrica, ktorá ničí všetko, čo jej leží v ceste. Ak niečo potrebujeme, tak je to ďalšie a väčšie Nostra aetate, ktoré by spojilo veľké svetové náboženstvá a vytvorilo medzi nimi zmluvu vzájomnosti a zodpovednosti. Mali by sme byť ochotní prejaviť iným takú slobodu a úctu, akú chceme my sami pre naše vlastné náboženstvo. Potrebujeme globálnu koalíciu rešpektovaných náboženských vodcov. Takúto víziu mal vo svojej dobe Ján XXIII. Potrebujeme aj poctivosť, vďaka ktorej by sme dokázali pripustiť, že mnohé z toho, čo sa deje v mene náboženstva, je v skutočnosti znesvätením náboženstva a porušením jej najposvätnejších princípov.
Aby vzniklo Nostra aetate, bolo treba holokaust. Čo sa musí stať teraz, aby sa náboženskí predstavitelia spoločne postavili proti nábožensky motivovanej nenávisti, ktorá sa v našom prepojenom svete šíri ako nákaza? Potreba je veľká, riziko obrovské a času málo.
Rabín Jonathan Sacks bol v rokoch 1991 – 2013 vrchným rabínom Spojených hebrejských spoločenstiev. Jeho posledná kniha „Not in God’s Name: Confronting Religious Violence“ („Nie v Božom mene: Konfrontácia náboženského násilia“ ) vyšla v Amerike začiatkom tohto mesiaca.