Po ukončení ženevského zasadania Rady pre ľudské práva (angl. skr. HRC), bol pred pár týždňami vydaný na pripomienkovanie prvý návrh nového „všeobecného komentáru“. Rada pre ľudské práva je síce zväčša neznámy, ale zato vplyvný výbor OSN, ktorý skúma a zaznamenáva zavádzanie Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (angl. skr. ICCPR). Tento pakt patrí medzi dva základné dohovory OSN týkajúce sa ľudských práv. Tým druhým je Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach. Plné znenie návrhu Všeobecného komentáru 36 bolo v čase písania tohto článku možné nájsť tu. Nižšie ponúkam svoje poznámky a postrehy.
Ako sa očakávalo, výbor OSN vyhlásil, že ženy majú právo na tzv. „terapeutický“ potrat. Taktiež majú údajne právo na potrat v prípade znásilnenia, incestu a v prípade, že je nenarodené dieťa postihnuté. Zašiel však ešte ďalej a uviedol, že štáty majú pozitívny záväzok potrat umožniť. Tak sa má zabrániť „nebezpečným potratom“. Taktiež sa nemajú predpisovať „dlhé“ povinné čakacie lehoty pred podstúpením potratu. Hovorí tiež, že adolescenti musia byť informovaní o svojich právach na ukončenie „nežiadúceho tehotenstva“.
Treba však podotknúť, že tento druh dokumentu našťastie v sebe nemá silu zákona a nie je pre zmluvné štáty záväzný. Výbory OSN hovoria, že tieto pripomienky obsahujú „autoritatívnu interpretáciu“ paktu. To je však výmysel. Ich váha je o niekoľko stupňov menšia. Skôr by sme ich mali opísať ako odporúčania. A aj to platí len vtedy, ak sú vytvorené platne; čiže vtedy, ak výbor OSN interpretuje pakt nestranne a objektívne, pričom uplatňuje základné zásady pre interpretácie zmlúv, ktoré sú záväzné pre všetky štáty a ktoré sú zakotvené vo Viedenskom dohovore o zmluvnom práve. Vždy, keď orgány OSN, ktoré sa zaoberajú dohovormi o ľudských právach, prestupujú túto zmluvu, malo by sa takéto ich konanie považovať za konanie ultra vires, čiže za konanie, ktoré presahuje ich právomoci.
Je znepokojujúce, že Rada pri výklade tohto paktu uplatnila dvojaký meter. Hovorí, že nenarodené deti medzinárodné právo nechráni, pretože dohovor mlčí o práve na život nenarodených detí. To isté by sa však dalo povedať o potrate. Zmluva nikde nespomína potrat. Zmluva neobsahuje akúkoľvek výslovnú alebo implicitnú zmienku o práve na potrat – a to za žiadnych okolností. Toto vysvetľujú Články zo San Jose. No čo sa týka práva na život nenarodeného dieťaťa, je to presne naopak.
Zmluva vychádza z toho, že štáty budú (alebo by mali) chrániť nenarodený život. V pakte to napríklad naznačuje článok 6.5. Ten zakazuje používanie trestu smrti pri tehotných ženách. Na to existuje jediné vysvetlenie: že dieťa v maternici je nevinné a že jeho/jej právo na život sa matkiným trestným činom neruší. Okrem toho, zmluva sa uzavierala na začiatku 60. rokov. Vtedy zakazovali potrat dokonca aj tie krajiny, ktoré dnes zabíjanie nenarodených detí povoľujú. Toto sú dôležité právne faktory, ktoré by výkladu tejto zmluvy mali dať smerovanie. Ak sa teda uvažuje nad zmenou tohto zákona, malo by sa nad ním uvažovať v intenciách ochrany nenarodeného života, a nie v intenciách jeho ničenia. My však nepripúšťame, že by bola Rada oprávnená posudzovať tento vývoj. Tak, ako napríklad nemá národný súd nárok posudzovať Dohovor, ktorý vstúpil do platnosti automaticky (v štátoch, kde právny systém takéto súdne povolenie umožňuje).
Nižšie je príslušná časť návrhu komentára, ktorá sa týka potratu:
7. Na rozdiel od Amerického dohovoru o ľudských právach, pakt sa výslovne nezmieňuje o právach nenarodených detí, a to sa týka aj ich práva na život. Keďže niet neskorších zmlúv týkajúcich sa začlenenia práv nenarodených do článku 6 a ani jednotnej štátnej praxe, ktorá by stanovovala takéto následné zmluvy, Rada sa nenazdáva, že článok 6 ukladá štátom povinnosť uznať právo na život nenarodených detí. Napriek tomu sa zmluvné štáty môžu rozhodnúť prijať opatrenia určené na ochranu života, ochranu potenciálneho ľudského života alebo na ochranu dôstojnosti nenarodených detí. Okrem iného tak môžu urobiť prostredníctvom uznania ich schopnosti uplatňovať svoje právo na život za predpokladu, že takéto uznanie nebude mať za následok porušenie iných práv v rámci paktu, vrátane práva na život tehotnej matky a taktiež vrátane zákazu, ktorý by matku vystavil krutému, neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu či trestu. Prípadné právne obmedzenia možnosti žien ísť na potrat nesmie teda ohroziť ich život a nesmie ich vystaviť ani veľkej fyzickej alebo duševnej bolesti alebo takémuto utrpeniu. Zúčastnené štáty, ktorých zákony zakazujú dobrovoľné ukončenie tehotenstva vo všeobecnosti, musia dodržať právne výnimky pre terapeutické potraty potrebné na ochranu života matiek, aby ich okrem iného nevystavili vážnym zdravotným rizikám a situáciám, v ktorých by donosenie až do termínu pôrodu matke spôsobilo veľké duševné utrpenie. Ide napríklad o prípady, keď je tehotenstvo dôsledkom znásilnenia alebo incestu alebo vtedy, keď plod trpí fatálnymi abnormalitami. Zmluvné štáty by okrem toho nemali vytvoriť takú legislatívu vo veci tehotenstva či potratu, ktorou by ženy nútili k tomu, aby vyhľadávali tajné nelegálne potraty, ktoré by mohli ohroziť ich život. Nemali by ani kriminalizovať tehotenstvo slobodných žien, ani uvaľovať trestné sankcie na ženy podstupujúce potrat ani na lekárov, ktorí im pritom pomáhajú. Zúčastnené štáty by tiež nemali zavádzať ani nadmerne ťaživé alebo ponižujúce požiadavky na ženy, ktoré sa snažia získať povolenie na potrat. Medzi takéto veci patrí aj zavádzanie povinných dlhých čakacích lehôt pred vykonaním legálneho potratu. Povinnosť chrániť život žien pred zdravotnými rizikami, ktoré sa spájajú s ukončením nežiadúceho tehotenstva si vyžaduje, aby zmluvné štáty ženám – a najmä dospievajúcim – poskytli informácie o reprodukčných možnostiach, prístup k antikoncepcii a k adekvátnej prenatálnej zdravotnej starostlivosti.
Výbor potom rozvíja nesúvislú interpretáciu článku 6. 5 tohto paktu, ktorý zakazuje používanie trestu smrti na tehotných ženách. Hovorí, že nenarodené deti skutočne majú práva, aj keď neuvádza, či majú právo na život. Možno predpokladať, že výbor sa snaží oddeliť právo na život od iných zákonných práv, napríklad od ich práva dediť. Ocitáme sa teda v absurdnej situácii: deti môžu mať vlastnícke práva a práva, ktoré podliehajú právu občianskoprávnych deliktov, ba dokonca požívajú aj ochranu trestného práva, nemajú však právo na život! A tu si výbor protirečí:
Článok 50, odsek 5 zakazuje použitie trestu smrti pri maloletých osobách a tehotných ženách. Zatiaľ čo u maloletých sa ustanovenie vzťahuje tak na dobu spáchania trestného činu, ako aj na dobu, v ktorej má byť vykonaný trest, pri tehotných ženách sa to týka len doby vykonania trestu. Špeciálna ochrana (CCPR/C/GC/R.36/Rev. 2 12), ktorá sa udeľuje maloletým, vyplýva z uznania ich obmedzených možnosti brániť sa, z uznania ich umenšenej morálnej viny a zníženej schopnosti pochopiť dôvody trestu, čo je zavinené ich nezrelosťou. Odráža tiež obavy z prílišnej prísnosti, ku ktorej by došlo, keby bola zvyšku života pozbavená maloletá osoba. Osobitná ochrana udelená tehotným ženám pramení zo záujmu o ochranu práv a záujmov dotknutých rodinných príslušníkov, vrátane nenarodeného plodu a jeho otca.
Rada má čo povedať aj k počiatočným fázam ľudského života:
8. Z dôvodov podobných tým, ktoré sú uvedené v odseku 7, pakt priamo neusmerňuje otázky týkajúce sa práva na život zmrazených embryí, vajíčok či spermií, kmeňových buniek alebo ľudských klonov. Zúčastnené štáty môžu regulovať ochranu týchto foriem života alebo potenciálneho života pri rešpektovaní ich ďalších záväzkov vyplývajúcich z paktu.
Prekvapivým zvratom je však to, že Rada vynechala akýkoľvek odkaz na takzvané „právo na smrť“, ktorý bol predtým súčasťou navrhovaného zoznamu vecí, o ktorých sa malo diskutovať. [Toto právo] bolo zahrnuté aj vo všeobecnom komentári. Vzhľadom na doterajšie diskusie o tejto otázke, je prístup Rady evidentne konzervatívny, keďže jednoznačne odsudzuje eutanáziu. Aj tak je však pochybný. Ako operatívny princíp pre zastavenie liečby potrebnej na záchranu života, totiž ustanovuje fakt, že „niekto chce dôstojne zomrieť“. Nedefinuje však, akú „liečbu potrebnú na záchranu života“ možno odmietnuť. To by sa dalo vykladať tak, že dovoľuje smrť podaním sedatív, vyhladovaním a dehydratáciou, ktoré sú mäkkými formami eutanázie. Kvôli tomu, že sa Rada nevyjadruje presne, táto poznámka sa vysvetľuje veľmi široko. A tak sa takéto eutanázie vykonávajú aj tam, kde eutanázia ako taká nie je zakotvená v zákone. Ďalším pozitívom je, že [Rada] kategoricky vylučuje, aby túto „dôstojnú“ smrť podstupovali deti (Hanba ti, Belgicko!). HRC sa o „dôstojnej smrti“ vyjadrilo takto:
5. Zbavenie života predstavuje úmyselné zranenia alebo ujmu, ktorá ukončí ľudský život a ktorá sa dala predvídať alebo sa jej dalo predísť. Taktiež sem patrí zranenia, ktoré prevyšuje ľahké poškodenie zdravia, telesnej integrity alebo kvality života. Príklady pozbavenia života upravuje článok 6 Medzinárodného paktu OSN o občianskych a politických právach. Patria sem aj také prípady ako vykonávanie trestu smrti, mimosúdne popravy, vraždy, úmrtia v dopravnej premávke, úmrtie v dôsledku zanedbania lekárskej starostlivosti, asistovaná samovražda, eutanázia a zabíjanie novorodencov. Pod zbavením života tiež rozumieme vážnejší útok na život jednotlivca než je všeobecná hrozba, ako aj útoky namierené proti osobnej bezpečnosti. A napokon, z titulu článku 6 možno od zmluvných štátov vyžadovať, aby sa zaoberali aj prípadmi ohrozenia života či ujmy alebo zranenia ohrozujúceho život, aj keď nemali za následok straty na životoch.
9. Pakt nedefinuje okamih smrti. Obzvlášť nedefinuje to, či by sa malo o konci ľudského života rozhodovať podľa kardiovaskulárnej alebo mozgovej aktivity. Podľa názoru Rady by takéto rozhodnutie mali vykonať odborní lekári na základe dostupných vedeckých údajov a na základe platných etických úvah.
10. Aj keď platí všeobecný rešpekt voči osobnej autonómii a voľné uplatňovanie práv, v rámci paktu sa považuje za dôležité, že zmluvné štáty by mali predpokladať, že jedinci, ktorí plánujú alebo sa pokúšajú spáchať samovraždu, môžu prechádzať dočasnou krízou, ktorá hatí ich schopnosť vykonať racionálne rozhodnutia s dlhodobými dôsledkami. Mali by preto prijať príslušné opatrenia, ktorými by zabránili páchaniu samovrážd a to najmä medzi zraniteľnými skupinami obyvateľstva, avšak bez toho, aby porušili iné povinnosti, ktoré im zo zmluvy vyplývajú. Mali by napríklad obmedziť jedincom so samovražednými sklonmi prístup k strelným zbraniam. Zúčastnené štáty môžu tiež dať zdravotníkom právomoc prípad od prípadu posúdiť, či týmto ľuďom možno vyhovieť. To sa však má diať len veľmi výnimočne a len ako spôsob poslednej inštancie. [Musí ísť o] explicitnú, jednoznačnú, slobodnú a uvedomelú žiadosť o ukončenie života alebo o zastavenie život predlžujúcej liečby. Toto rozhodnutie musí urobiť smrteľne zranený alebo nevyliečiteľne chorý človek v dospelom veku, ktorý trpí neúnosnými bolesťami, prežíva utrpenie a chce dôstojne zomrieť. Posudzovanie týchto žiadostí sa musí zakladať na lekárskych, psychologických a etických aspektoch a akékoľvek prijaté rozhodnutie musí byť podrobené solídnym právnym a inštitucionálnym zárukám, prostredníctvom ktorých by sa zabránilo nátlaku alebo zneužívaniu.