Súhlasím s Klausom Gamberom a ďalšími, že pretvorenie slávenia omše na versus populum (tvárou k ľuďom) bola jedna z najhorších vecí, ktorá uškodila našej katolíckej identite. A rovnako súhlasím s Jozefom Ratzingerom a s ďalšími, že sa musíme navrátiť k slúženiu omše ad orientem (smerom na východ). Túto zmenu je nutné vykonať inteligentným spôsobom pomocou dobrej katechézy.
Vyňaté zo stránky Katolíckeho registra s mojimi zvýrazneniami a pripomienkami:
‘Ad Orientem’: Hlavné pozitíva uctievania
Kardinál Robert Sarah a aj ďalší povzbudzujú kňazov a ľudí, aby sa pozerali na východ.
ANN ARBOR, Michigan - Otec Gerald Gawronski, pastor farnosti svätého Patrika v Ann Arbor, slúži omše bežným spôsobom pápeža Pavla VI., ktorý však väčšina katolíkov nepozná. [Aké smutné. Je to vážne smutné, že len málo katolíkov prežíva omšu spôsobom ad orientem.] Počas kázne, ale aj v ďalších situáciách je otec Gawronski otočený tvárou k ľuďom, pretože ich oslovuje. No v určitých prípadoch to nerobí, aj keď je to v súčasnosti zaužívané. Týka sa to najmä obetovania, premenenia a pozdvihnutia.
Toto tradičné smerovanie liturgickej modlitby, tiež nazývané ad orientem (smerom na východ), bolo pred Druhým vatikánskym koncilom takmer všadeprítomné. No po ňom skoro úplne vymizlo. [Zničenie toľkých oltárov, a to všetko v mene ideológie, prekrútenia Koncilu a falošného učenia.] Vo väčšine katolíkov to zanechalo pocit, že Koncil vyzval kňazov, aby boli postavení čelom k zhromaždeniu. No bol to len pocit, a nie realita. [VÝBORNE!] Žiaden zo 16 koncilových dokumentov neobsahuje súhlas, a ani žiadnu zmienku, že kňaz má byť počas slúženia omše otočený čelom k zhromaždeniu (versus populum).
Keď na to otec Gawronski upozornil farníkov, vo všeobecnosti to prijali. Farníci "starého Svätého Patrika" považovali slúženie omše ad orientem za pochopiteľné a zmysluplné. I veriaci, namiesto toho, aby si o otcovi Gawronskom mysleli, že je len "otočený chrbtom k ľuďom," vidia v jeho postavení - presne podľa zámeru Cirkvi - vyjadrenie jednoty kňaza a ľudu na ich spoločnej ceste k Bohu.
Otec Gawronski verí, že zmysel slávenia ad orientem je poukázať na to, že celá komunita je spoločne s rovnakým úmyslom postavená v modlitbe pred toho istého Boha.
"Kňaz má za úlohu viesť ľudí k Bohu a nie ich rozptyľovať," povedal otec Gawronski. "Liturgická pozícia nie je o tom, aby som bol ja alebo komunita stredobodom pozornosti; je to o tom, aby sme sa zamerali na Boha. Toto je charakteristickým znakom každého pravého uctievania." [Počujem "Amen!"?]
Kardinálne cnosti uctievania
Autentické uctievanie mal na mysli aj kardinál Robert Sarah, [Hurá!] prefekt Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí. Dňa 12. júna vydal na túto tému v L'Osservatore Romano pozoruhodný článok. Najviac ma v ňom zaujalo vedenie liturgickej modlitby - konkrétne, že kňaz a ľudia by mali byť v priebehu omše počas mnohých častí postavení rovnakým smerom.
Zatiaľ čo niektorí to vidia ako návrat k liturgii spred Druhého vatikánskeho koncilu, kardinál Sarah to vníma úplne opačne. V skutočnosti to zodpovedá učeniam koncilov. V úvodnej vete v liste prefekta si pôdu pripravuje otázkou: "Bude päťdesiat rokov od Druhého vatikánskeho koncilu o posvätnej liturgii [Sacrosanctum Concilium], ktorý bol vyhlásený pápežom Pavlom VI., tento dokument vôbec prečítaný?" [To je dobrá otázka. Sú tu aj zmienky týkajúce sa latinčiny.]
Africký kardinál vysvetlil, že "je to v plnom súlade s nariadeniami koncilu. Každému dokonale vyhovuje, kňazovi aj zhromaždeniu, aby sa spoločne obrátili na východ, najmä počas obradu kajúcnosti, spievania Glória, pri kázni a eucharistickej modlitbe. Hlavným dôvodom bolo vyjadrenie túžby podieľať sa na uctievaní a spáse skrze Krista."
Kardinál Sarah zdôraznil, že kňaz sa musí stať "nástrojom, ktorý umožňuje, aby z neho vyžaroval Kristus." V snahe, aby bol tento cieľ dosiahnutý, sa odvoláva na Františkove slová, že celebrant nie je usporiadateľ tohto predstavenia, no nemal by ani žiadať schválenie od zhromaždenia. Vyzeralo by to tak, ako keby hlavným záujmom uctievania bol dialóg medzi kňazom a zhromaždením.
Naopak, kardinál Sarah verí, že ak sa kňaz chce ujať pravého ducha koncilu, je preňho, ako pre celebranta, ktorý verejne slúži omše, nutné stiahnuť sa do úzadia. Táto pozícia v úzadí je nepriamo spomenutá v pasážach Rímskeho misálu, v ktorých sa predpokladá, že kňaz nebude stáť pred zhromaždením počas celej omše. [Pozn: nie]
Duch liturgie
Biskup Edward Slattery [HURÁ!] z Tulsy v Oklahome slúžil základné časti omše spôsobom ad orientem takmer päť rokov. "Deväťdesiat percent času v katedrále slúžim omšu otočený rovnakým smerom ako sú ľudia," povedal. "Výnimkou je situácia, keď koncelebruje veľký počet kňazov, pretože by blokovali pohľad na to, čo sa deje vo svätyni." [Hmmm... to znie ako keby boli kňazi "orientovaní" rovnakým smerom ako biskup/celebrant, teda nechávajú zhromaždenie... tak ako bolo. Úprimne povedané, nemyslím si, že možnosť všetko vidieť je tak dôležitá, že by sa mala za každú cenu zachovať. Východní katolíci so svojími ikonastasmi si to nemyslia. Popretie zmyslov je pre nás dôležité, aby sme niektoré časti z liturgickej bohoslužby pochopili v apofatickom rozmere. V Novus Ordo je len veľmi málo odoprené zmyslom. V skutočnosti, väčšinou je na nás všetko priamo hádzané vo veľkých množstvách.]
Biskup Slattery považuje nedávne liturgické poznámky kardinála Saraha za pokračovanie toho, čo šíril kardinál Jozef Ratzinger, a to najmä v duchu liturgie. Vyučoval to, čo slúžil ako prefekt Kongregácie pre náuku viery ešte pred jeho zvolením za pápeža, Benedikta XVI. Teda biskup Slattery toto považuje za pokračovanie učenia Otcov Druhého vatikánskeho koncilu: "V skutočnosti to nie je nič nové. Nejde len o tradíciu starú desiatky rokov, ale o stáročia starú tradíciu Cirkvi, ktorá má pevné teologické a praktické základy."
Práve zdravý rozum biskupa Slatteryho, [Nech prekvitá jeho rod.] pripomína jednoduché pravidlá komunikácie: "Keď s niekým hovorím, zvyčajne som k nemu otočený tvárou. Takže keď kážem, som postavený tvárou v tvár k ľuďom, pretože oni sú tí, ktorým je to určené. Keď sa modlím - najmä, keď pri oltári obetujem Otcovi Ježiša - hovorím k Otcovi, a tak nie je divu, že by som mal byť otočený smerom k nemu, a nie k ľuďom." [Samozrejme.]
Biskup Slattery verí, že skutočnej účasti nenapomáha [Pozn: nie] to, že kňaz je v týchto chvíľach postavený čelom k ľuďom, pretože sa tak stáva stredobodom: "Často používam na vysvetlenie metaforu o dverách. Jediný moment, keď si všimnete dvere je ten, keď sú zamknuté. V opačnom prípade na ne ani len nemyslíte, pretože účelom odomknutých dverí je, aby vás previedli z jedného miesta na druhé." [Alebo, aby nebol prievan... ale mením tému.]
"Kňaz by mal viesť ľudí v Kristovi k Otcovi," dodal biskup, "ale keď je kňaz čelom k ľuďom, stáva sa uzamknutými, nie otvorenými dverami. Namiesto rozjímania o Kristovi kráčajúcom k Otcovi, veriaci premýšľajú o osobe kňaza."
Aj keď biskup Slattery preferuje formu uctievania ad orientem domnieva sa, že existuje hlbší a dôležitejší prvok modlitby, ktorý by mal byť predmetom diskusie. Dôležitejšie než fyzická poloha kňaza je, či prítomní ľudia na omši vstupujú do posvätného tajomstva sprítomnenia. [A stretávajú sa s týmto tajomstvom.]
Tento vstup je v posledných desaťročiach vo všeobecnosti považovaný za "aktívnu účasť", na ktorú sú laici vyzývaný. Za aktívnu účasť sa považuje čítanie čítaní, rozdávanie svätého prijímania a ďalšie veci, ktoré boli kedysi vyhradené výlučne pre kňaza alebo diakona. Avšak biskup Slattery vidí záležitosť aktívnej účasti inak.
"Fráza participatio actuosa, ktorá sa objavuje v nariadeniach Druhého vatikánskeho koncilu o posvätnej liturgii, bola často prekladaná ako ‘aktívna účasť‘, ale presnejší preklad je ‘skutočná účasť‘," povedal biskup Slattery. "Otcovia nepovzbudzovali ľudí k väčšiemu rozruchu; ale žiadali hlbšie vnútorné prežívanie. Chceli mať srdcia a mysle veriacich reálne naladené na to, čo sa dialo. Nešlo im teda len o ich fyzickú prítomnosť."
Ó, príď, Emmanuel
Biskup James Conley z Lincolnuu v Nebraske vidí skutočnú účasť podobne. Minulý rok slúžil vianočnú polnočnú omšu spôsobom ad orientem a napísal list, ktorý vysvetľoval veriacim jeho konanie, aby ich pripravil. Biskup Conley pripomenul, že Druhý príchod bol obzvlášť zdôraznený v ranej Cirkvi, kedy bolo všeobecne známe, že Spasiteľ čoskoro znovu príde. Vzhľadom na to, že jeho prvý príchod sa uskutočnil na východe, očakávalo sa, že jeho druhý príchod by mohol byť podobný.
Biskup Conley napísal, "V čase adventu si pripomíname Kristovo vtelenie, ktoré sa odohráva počas Vianoc. Zároveň si pripomíname, aby sme sa pripravili na Jeho príchod. Pri svätej omši sa sprítomňuje obeť na Kalvárii a radosť Kristovej slávy v nebi. No pripomíname si tiež, že Kristus sa vráti, takže musíme byť ostražití." [Posledné štyri veci (kniha The Four Last Things) bola po koncile veľmi zanedbaná. Musíme obnoviť jej myšlienky v rámci denného rozíjmania. Bohužiaľ, samotná modlitba Novus Ordo má tendenciu odsunúť knihu Posledné štyri veci a aj jej hrozný preklad, ktorý sme po desaťročia trpeli. Vymazal totiž niekoľko jasných odkazov, čo nám zostali.]
Tým, ktorých by znepokojovalo, že sa im pri omši obráti celebrant chrbtom, pripomína biskup Conley , že "kňaz nebude od ľudí odvrátený. Naopak, bude s nimi. Bude jedným z nich a bude ich viesť otočený tvárou ku Kristovi, čakajúc jeho návrat."
Otec Gawronski zdieľa tieto pocity a je vďačný, že biskupi Conley a Slattery - rovnako ako Robert Morlino z Madisonu, Wiskonsin, [HURÁ! Mimoriadne zvyčajné.] patrí medzi tých, ktorí súhlasia s poslednými vyhláseniami kardinála Saraha. Otec Gawronski tiež podporil výzvu kardinála Saraha na poctivé čítanie dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu. Povedal totiž, že "nadišla hodina, aby sme sa znovu pozreli na to, čo Druhý vatikánsky koncil v skutočnosti učil."
Pastor Svätého Patrika dodal: "V Sacrosanctum Concilium sa píše o ‘očakávaní blahoslavenej nádeje a Pánovom príchode’. Toto by malo byť očividné pri omšiach v priebehu celého roka, ale najmä počas adventu, kedy pozeráme na východ v radostnej nádeji, že sa náš Spasiteľ a Kráľ opäť vráti."
Otec John Zuhlsdorf