Keď sa rozhodovalo o tom, či sa zníži závažnosť homosexuality a jej vyškrtnutí zo zoznamu duševných porúch (ktorá je akousi bibliou psychiatrov a psychológov), bol doktor Robert Spitzer jedným z kľúčových a rozhodujúcich osôb.
Spitzer bol dlhoročným profesorom na Kolumbijskej univerzite a bol hnacou silou vývoja Diagnostického a štatistického manuálu duševných porúch (skr. DSM). Bola to vlastne príručka obsahujúca terapie používané v psychiatrickej praxi. A práve Spitzerovi sa pripisuje „zásluha“ za sprostredkovanie dohody s homosexuálnymi aktivistami. Dohoda sa týkala zmeny klasifikácie homosexuality v DSM.
Homosexuálni aktivisti sa na psychiatrickú profesiu zameriavali už dlhý čas. Uvedomovali si totiž, že klasifikovanie homosexuality ako duševnej poruchy, je hlavnou prekážkou ich úsilia o normalizáciu svojich sexuálnych prejavov. Aktivistov viedol Frank Kameny, ktorý bol zatknutý za obscénne správanie na sanfranciských pánskych toaletách a prišiel o prácu v FBI po tom, čo to vyšlo najavo . A práve títo aktivisti sa rozhodli, že budú rušiť a prerušovať stretnutia psychiatrov.
Na výročnom stretnutí APA v roku 1971 Kameny schmatol mikrofón a vykríkol: „Psychiatria je stelesnený nepriateľ. Psychiatria proti nám vedie neúprosnú vyhladzovaciu vojnu. Toto môžete brať ako vyhlásenie vojny.“
Pod takýmto tlakom (nechýbali ani vyhrážky smrťou) dala Americká psychiatrická asociácia (APA) za úlohu Spitzerovi preskúmať, či by nebolo možné zmeniť klasifikáciu. Jeho konečné kladné rozhodnutie padlo po tom, čo niekoľkokrát navštívil exotický bar, kde sa stretávali homosexuálni psychiatri.
Spitzer však tento problém skúmal aj naďalej a po rokoch tému uzavrel s tým, že niektorí homosexuáli a lesbičky môžu svoje sexuálne túžby zmeniť.
V roku 2001 na každoročnej schôdzi APA odovzdal Spitzer správu z výskumu, v ktorej dospel k záveru, že vysoko motivovaní jednotlivci dokážu zmeniť orientáciu z osôb rovnakého pohlavia na osoby opačného pohlavia.
K takémuto dospel na základe rozhovorov s 200 mužmi a ženami. Zistil, že 66 % mužov a 44 % žien „dosiahlo dobré heterosexuálne fungovanie“. To bolo definované ako „pretrvávanie v trvalom, milujúcom heterosexuálnom vzťahu v uplynulom roku; dostatočné uspokojenie z citového vzťahu so svojim partnerom označené minimálne číslom sedem z desať; prežívanie uspokojivého heterosexuálneho sexuálneho styku aspoň raz za mesiac; a žiadne alebo len zriedkavé myšlienky na osobu rovnakého pohlavia pri sexuálnom styku s heterosexuálnym partnerom“.
APA sa od jeho správy dištancovala, hoci ju vydali v uznávanom časopise Archives of Sexual Behavior (Archívy sexuálneho správania, pozn. prekl.).
No o jedenásť rokov neskôr, v roku 2012, sa už starší Spitzer v interview s homosexuálnym redaktorom od svojich záverov z roku 2001 dištancoval.
Spitzer povedal, že nepozná spôsob, ako by sa dalo zistiť, či tieto osoby o svojich túžbach neklamali – či už jemu alebo aj sebe samým - hoci tým spochybňuje všetky podobné štúdie, ba i samotnú psychiatrickú profesiu. Ako majú psychiatri alebo výskumníci vedieť, či im niekto hovorí pravdu? Možno preto sa od štúdie z roku 2001 časopis odmietol dištancovať.