Kontroverzný Istanbulský dohovor, ktorý pod rúškom boja proti násiliu, chce do vzdelávacieho systému presadiť gender ideológiu, dostal nateraz stopku. Po poslednom zasadnutí Rady vlády pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská (Most-Híd) nateraz ratifikáciu dohovoru stopla.
Ako ministerka svoje rozhodnutie zdôvodnila? To, a ďalšie súvislosti týkajúce sa kontroverzného dohovoru pre Hlavné správy ozrejmila členka Výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny NR SR a poslankyňa strany Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti (OĽaNO) Anna Verešová.
Kontroverzný Istanbulský dohovor dostal nateraz stopku. Ako ministerka Lucia Žitňanská zdôvodnila toto svoje rozhodnutie?
Na poslednom zasadnutí Rady vlády pre ľudské práva ministerka Žitňanská povedala, že nie je spoločenská ani politická vôľa ratifikovať Istanbulský dohovor.
Ide o definitívne zamietnutie dohovoru?
Bola by som rada, keby to tak bolo. No aj odklad je dobrou správou a v podstate jedným z množstva vyhratých zápasov. Od roku 2013 som bola zapojená do všetkých aktivít, ktorými sme poukazovali na škodlivosť niektorých vložených opatrení do dohovoru.Naše úsilie nekončí.
Aké sú vaše hlavné výhrady voči dohovoru?
V prvom rade musím zdôrazniť, že základný cieľ Istanbulského dohovoru – odstránenie násilia na ženách – je dobrý. Avšak, vedľajším cieľom Dohovoru, s ktorým nesúhlasím, je presadzovanie rodovej ideológie a to cez medzinárodné právo. Dohovor je ukážkovým príkladom na presadzovanie kontroverzných teórií pod rúškom riešenia vážnej témy domáceho násilia.
Dohovor chce podľa vašich slov presadiť kontroverzné témy. Aké sú reakcie jednotlivých organizácií na tento dokument?
Už v roku 2013 vypracovali experti z Fóra pre verejné otázky a z Fóra života právnu analýzu, na základe ktorej sme žiadali zastaviť prijatie dohovoru. Pod túto výzvu sa podpísalo viac ako sto organizácií. Uvádzalisme štyri hlavné výhrady a to – zavádzanie gender terminológie, zasahovanie do rodičovských práv v otázke vzdelávania, snaha o odstránenie zvykov, tradícií a stereotypov a vytvorenie nejednoznačného monitorovacieho mechanizmu. Najvážnejšie z toho je tzv. rodové vzdelávanie detí a mládeže na všetkých úrovniach škôl. Nad rodovým scitlivovaním detí od útleho veku ešte v roku 2015 vyjadrilo znepokojenie viac ako 340 psychiatrov, psychológov, pediatrov a pedagógov.
Ako prijatie dohovoru zdôvodňujú a obhajujú jeho stúpenci z radov členov Rady vlády SR pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť?
Tvrdia, že väčšina nemôže rozhodovať o menšinách a že v ľudskoprávnej agende nemôže prebiehať diskusia.V reakcii na môj príspevok v diskusii na zasadnutí Rady zaznelo, že našim odmietaním dohovoru vraj spochybňujeme ľudské práva.
Medzi krajiny, ktoré prijali Istanbulský dohovor patri aj Turecko. Stalo sa tak v roku 2012. Môžeme v tejto krajine vidieť konkrétny prínos dohovoru týkajúci sa zníženia počtu násilných činov páchaných na ženách?
Nepoznám štatistiky ani iné výstupy z Turecka ohľadne znižovania násilia na ženách. Avšak je zarážajúce, že v Turecku, kde dohovor ratifikovali v parlamente medzi prvými, chceli prijať zákon idúci proti právam žien. Tí politici, ktorí stáli pri podpise a ratifikácii dohovoru predložili v minulom roku zákon, ktorý mal sexuálnych násilníkov prepustiť z väzenia, keď sa oženia s obeťou! To je predsa absurdné! Z tohto príkladu je vidieť, že samotný Istanbulský dohovor ženy neochráni a myslieť si to je naivné.
Existujú výskumy z iných krajín, ktoré by potvrdili, že Istanbulský dohovor pomohol pri zníženia páchania násilia na ženách?
O konkrétnych výskumoch z iných krajín neviem. Avšak dnes na úrovni národných štátov už existujú nástroje, ktoré dokážu efektívnejšie zabrániť domácemu násiliu než dohovor. Zrejme si to myslí aj štrnásť členských štátov, ktoré dohovor neratifikovali.
Má samotné Slovensko dostačujúce zákony na ochranu žien pred násilím?
Určite je čo zlepšiť. Myslím si, že v našej krajine sa stále pracuje na vylepšení systému a to aj bez ratifikácie Istanbulského dohovoru. Máme tu koordinačno-metodické centrum, bezplatné telefonické linky pomoci, vybudovali sa bezpečné ženské domy, pripravuje sa zákon o obetiach trestných činov.
Dobrá legislatíva a hlavne jej dôsledná aplikácia v praxi, zaujatie postoja na strane obetí a komplexné služby, výchova a vzdelávanie o ľudskej dôstojnosti človeka a hlavne spoločný postup všetkých zainteresovaných – to sú najdôležitejšie nástroje v boji proti domácemu násiliu. Mrzí ma, že odborná verejnosť nepostupuje spoločne pri odstraňovaní násilia na ženách preto, že nás rozdeľuje práve postoj k dohovoru. Odborníci, ktorí žiadajú odstúpenie od Dohovoru, sú zo spoločnej práce v prospech obetí násilia dlhodobo vylučovaní.
Vy sa problematike týraných žien venujete dlhodobo. Čo by ste navrhovali v tejto oblasti zlepšiť?
V čom najviac zlyhávame je prevencia a terénna práca priamo v rodinách. Taktiež aj v informovanosti o predchádzaní násilia na ženách a deťoch.
Pracovala som so ženami a s deťmi, ktoré boli obeťami domáceho násilia skoro dvadsať rokov. Z tohto obdobia viem, že násilie je páchané aj na starých a chorých ľuďoch, na ktorých v spoločnosti zabúdame. Toto by sme mali určite čo najskôr napraviť.