Človek nie je žiadnou ´vegetujúcou´ rastlinou, avšak stav, v akom sa nachádzal „Jack“ (pseudonym), určite pojem „permanentný vegetatívny stav“ predstavuje. Ak niekto upadne do „vegetatívneho stavu“, a celý ďalší rok na nič nereaguje, diagnostikuje sa uňho „permanentný vegetatívny stav“ (PVS).
Ľudovo povedané, Jack vyzeral že je pri vedomí, ale „nebol tam“. Všeobecným názorom lekárov na ľudí v tomto stave otriasli francúzski lekári, ktorí ´prebudili´ 35-ročného muža zo stavu, v ktorom po vážnej autonehode 15 rokov na nič nereagoval.
Doktori implantovali Jackovi aparát, stimulujúci jeho blúdivý nerv, ktorý je najdlhším, vôľou človeka neovládateľným nervom v ľudskom tele, a ktorý vedie z mozgu až do brušnej dutiny. Okrem toho, že pomáha regulovať činnosť srdca, pľúc a tráviaceho traktu, má veľa spoločné aj s vedomým vnímaním človeka a jeho pozornosťou.
Lekári v priebehu jedného mesiaca každý deň umelo stimulovali Jackov blúdivý nerv. Výsledok je v medicínskej vede zrejme väčším prelomom, než bolo objavenie penicilínu.
Prvýkrát za pätnásť rokov ich pacient zareagoval.
Jack síce nenadobudol plné vedomie, ale reagoval na jednoduché podnety. Sledoval očami predmety, dokázal otočiť hlavou, keď ho niekto oslovil, vedome reagoval, keď mu terapeut čítal knihu. Doširoka otvoril oči, keď sa mu v zornom poli niekto nečakane objavil.
V lekárskej terminológii sa z PVS dostal do „stavu minimálneho vedomia“. „Nedokáže síce rozprávať, ale reaguje. Teraz je oveľa vnímavejší“, povedala Angela Sirigu, vedúca projektu z Inštitútu kognitívnych (poznávacích) vied v Lyone.
Dramatickú zmenu Jackovho stavu dokumentuje aj sken jeho mozgu, porovnaním situácie „pred“ a „po“, pomocou PIC (Peripherally inserted central catheter – centrálny venózny katéter, s možnosťou dlhodobého používania; pozn. prekl.).
„Už od čias Terriho Schiava, je písanie o nesprávnosti odstraňovania vyživovacej trubice u pacientov s diagnostikovaným PVS ... ako pľuť proti vetru“, píše komentátor Wesley J. Smith. „Týchto pacientov po odstránení spomínanej trubice čaká často smrť dehydrovaním, čo trvá aj dva týždne ... Ľudia v stave minimálneho vedomia sú teda legálne dehydrovaní vo všetkých 50 štátoch USA. Tento prípad je skvelou novinkou, ktorá by mala odôvodniť neodstraňovanie vyživovacích trubíc u bezvedomích ľudí. Niektorí bioetici dokonca chcú, aby sa takéto odstraňovanie u PVS pacientov prijalo ako štandardný postup už po roku alebo dvoch.“
Niektorí však stále radšej obhajujú hladovanie, či bolestivú dehydratáciu pacientov, „pretože títo vraj možno prežívajú hrôzu z nedôstojných podmienok v akých sa ocitli, alebo z utrpenia po inej stránke“. Smith však hovorí, že prevažná väčšina pacientov, ktorí boli zdanlivo v úplnom bezvedomí, no u ktorých sa neskôr dokázalo, že v skutočnosti všetko vnímali, sú ´šťastní´ a nechceli podstúpiť eutanáziu.
„Starajme sa teda o týchto vážne postihnutých pacientov – o tých, čo sú pri vedomí, ale aj o tých, čo sú podľa všetkého v bezvedomí – ako o plnohodnotných a rovnoprávnych členov morálnej spoločnosti“, dodáva Smith. „A radšej si dvakrát rozmyslime, než raz odstránime niečo, čo môže mať len jeden následok – zdĺhavú, a zrejme bolestivú smrť.“
Smith uvádza, že 40% diagnóz PVS je nesprávnych; teraz je však možné, či prinajmenšom predstaviteľné, že ľudí, ktorí sa ocitnú v tomto stave, bude možné ´prebudiť´.
Jackov prípad uverejnili v odbornom časopise „Current Biology“ (Biológia dnes).
Niels Birbaumer z University of Tubingen poukázal na to, že „veľa z týchto pacientov býva zanedbávaných a v tomto vegetatívnom stave zrejme často dochádza k pasívnej eutanázii. Jackov prípad je výkričníkom pre všetkých, ktorí sú presvedčení, že takýto stav je už po roku beznádejný.“
Karen Weintraubová z National Geographic sa domnieva, že „ak by sa táto metóda ujala aj u širšej verejnosti, mohla by stimulácia blúdivého nervu poskytnúť ľuďom s ohraničeným vnímaním aspoň trochu slobodnej vôle a schopnosť komunikovať.“
Hannah Devlinová z The Guardian píše, že Jackov úspech „poskytuje nádej rodinám pacientov v PVS, že jedného dňa sa u nich možno obnoví základná forma komunikácie.“
Kognitívny neurošpecialista University of Birmingham Damian Cruse pokladá Jackov prípad za „dosť vzrušujúci“: „Ak pacienta postrčíte cez pomyselný prah do tej miery, že začne reagovať na vonkajšie podnety, môže nasledovať rečová terapia a postupne môže začať komunikovať“, povedal .
Nedávno bolo vyvinuté prepojenie medzi mozgom a počítačom, ktoré umožňuje paralyzovaným pacientom, pôvodne pokladaných za PVS, komunikovať základné odpovede „áno“ a „nie“, aby ich milovaní vedeli, čo chcú, čo cítia a čo potrebujú.
Stimulácia blúdivého nervu sa zvykne používať u epileptikov, u ľudí trpiacich nervovými poruchami, a u pacientov s nedávnym poranením mozgu.
Smith vyzýva stúpencov pro-life, aby „ľudí nikdy nenazývali ´vegetujúcimi´, ako keby boli nejakými rastlinami, pretože to znie ako dehonestujúca rasovo podfarbená nadávka.“