Kniha „The Benedict Option“ (Benediktínska voľba) od Roda Drehera je výzvou podstúpiť dlhú a trpezlivú prácu na záchrane sveta pred úskočnosťou, odcudzením a roztrieštenosťou moderného života; života vo svete, ktorý podkopáva obrovská lož modernosti: že človek nie je ničím iným iba oživeným robotom, ktorý môžeme naprogramovať ako chceme.
Ak ste ešte doteraz nepočuli o tejto knižke (The Benedict Option: A Strategy for Christians in a Post-Christian Nation / Benediktínska voľba: Stratégia kresťanov v postkresťanskom národe), pravdepodobne sa nachádzate v pustovníckej fáze Benediktínskej voľby. Povedať, že kniha len vyvoláva diskusiu, je jej podcenením. „The Benedict Option“ je plodom Dreherovho zmýšľania a písania – často aj nahlas a v reálnom čase na blogu – o tom, ako by mala vyzerať angažovanosť kresťana v postkresťanskom, čoraz nepriateľskejšom svete. Dreher vychádza z premisy, že pre tých, čo túžia prežívať život hľadajúc Krista, už nie je „možné pokračovať v plnom podieľaní sa na dianí v hlavnom prúde spoločnosti“. Niečo na tejto kultúre je také, čo si vyžaduje opäť sa zamyslieť nad tým, ako sa my, kresťania, zapájame do tohto sveta a ako naň vplývame. Je jasné, že tak ako doteraz, to už ďalej nepôjde.
Podľa Dreherovho názoru sa kresťanské presvedčenie dnešnému svetu nielen odcudzuje, ale je preň priam toxické. Najkritickejšie je to v súvislosti s kresťanskou antropológiou a metafyzikou. Dreher píše, že „kresťanské presvedčenie o sexuálnom vzájomnom dopĺňaní sa manželov v manželstve považuje tento svet za poburujúci predsudok - a v mnohých, čoraz početnejších prípadoch, za trestuhodný.“ Amerika je zasiahnutá obrovskou ničivou vlnou tsunami; hrozí, že v tejto záplave zahynie tradičné kresťanstvo. Dreher odporúča, aby sme prestali bojovať so svetom jeho prostriedkami: „Nemrhajme radšej energiou a zdrojmi na bojovanie v politických bitkách, ktoré sa nedajú vyhrať. Namiesto toho pracujme na budovaní spoločenstiev, inštitúcií a sietí, ktoré preľstia, prečkajú a napokon premôžu túto ´okupáciu´“.
Prvé kapitoly The Benedict Option sú prevažne vymedzujúce; určujú kde sa nachádzame a ako sme sa tam dostali. Dreherova diagnóza nie je prehnane pesimistická, ani odpisujúca (ani ako istý akademik poznamenal, nanarieka nad „čistým“ kresťanstvom, aké už viac neexistuje), ale je realistická. Rozumiem kritike Dreherovho návrhu ako máme reagovať na barbarstvo ktorému čelíme, no nechápem ako ľudia môžu odmietať jeho hodnotenie súčasného sveta. Nemusí sa nám páčiť, no Dreher ho zjavne vykreslil správne a presne. Zmätok, súvisiaci so sexualitou a genderizmom na nás denne útočí. Pápež František dôrazne odmieta gender ideológiu ako formu kolonizácie.
Kríza, ktorej čelíme však v konečnom dôsledku nie je o sexe či slobode. Je to kríza antropológie. Zabúdame čo je prirodzenosť – čistá danosť prírody s jej vnútorným zmyslom a zrozumiteľným prepojením vecí. Vo svojom poslednom vianočnom príhovore pápežskej kúrii to pápež Benedikt veľmi pekne vyjadril:
„Útok na naozajstnú rodinu, tvorenú otcom, matkou a dieťaťom, ktorý sústavne prežívame, už siaha oveľa hlbšie. Zatiaľ čo doteraz sa za jednu z príčin krízy rodiny považovalo klamlivé a zradné chápanie prirodzenosti ľudskej slobody, teraz je jasné, že sa začína spochybňovať samotný pojem bytia – to, čo človek ako ľudská bytosť v skutočnosti znamená ... Pohlavie už viac nie je daným prvkom našej prirodzenosti, ktorý má človek akceptovať a dať mu osobnostný zmysel; ide o sociálnu rolu, o ktorej rozhodujeme my sami, zatiaľ čo v minulosti o tom rozhodovala spoločnosť. Táto teória očividne ukrýva veľkú lož a podvod antropologickej revolúcie. Ľudia spochybňujú názor, že majú prirodzenosť, danú ich telesnou identitou, ktorá slúži ako určujúci prvok človeka ako ľudskej bytosti. Popierajú svoju prirodzenosť a vyhlasujú, že to nie je niečo, čo im je vopred dané, ale že si o nej môžu rozhodovať sami.“
Dreherova kniha teda nie je hysterickou reakciou na post-obergefellovský svet, ale skôr upozornením, ako ďaleko sme zablúdili od správneho chápania prirodzenosti, od vnútorného zmyslu vecí. (Obergefell vs. Hodges – prípad z roku 2015, v ktorom Najvyšší súd USA rozhodol, že základné právo uzavrieť ´manželstvo´ je zaručené aj osobám rovnakého pohlavia, a to na základe 14. dodatku Ústavy USA; pozn. prekl.) Podstatou tejto Dreherovej kritiky je, že prípad Obergefell nie je ani tak odmietaním základov americkej spoločnosti, ako skôr, podobne ako umelý potrat, plodom projektu, ktorý vychádza z tej istej logiky. Kresťania žili v prostredí amerického liberalizmu v pokoji už dosť dlho. Podľa Drehera sa tento pokoj už naďalej nedá udržať. Ak sa do tohto liberalizmu skutočne niekto nepustí radikálnym spôsobom, zomelie nás na prach a vyhodí na smetisko.
Čo teda s tým? Tejto otázke sa Dreher venuje vo svojej knihe najviac. Ani jeden z jeho návrhov síce nie je nový, no prezentuje ich so svojím typickým elánom a skvelým rozprávačským umením. Bohatstvo kresťanskej tradície, najmä pravidlá svätého Benedikta (odtiaľ aj názov knihy) ponúka ako praktické tipy na prežívanie naozaj živej viery v tom, čo pomocou slovného obratu Zygmunta Baumana nazýva „pohyblivými zradnými pieskami modernosti“.
Dreher začína vytýčením pravidla moderného života, pozostávajúceho medzi iným aj z poriadku, modlitby, asketizmu, práce a vyrovnanosti. Tieto benediktínske piliere sú pevnou a spoľahlivou skalou, na ktorej môže kresťan budovať svoj život v tomto svete. Aj mňa samého čiastočne usvedčila jeho krátka pasáž o práci. Dreher cituje pátra Basila, benediktína z Nurcie: „Sme povolaní k láske ... Práca je jedným zo spôsobov, ktorým môže každý človek vyjadriť svoju lásku k blížnym. V tomto zmysle nás môže práca veľmi významne pretvárať – a napĺňať zároveň aj väčšou zbožnosťou.“ Každý úder hodín mi odteraz pripomína vykupiteľský aspekt práce; keby som tak len všetko vedel odovzdať Kristovi s láskou. Znovu opakujem, nie je to nič nové, Dreher len opäť poukazuje na nutnosť zapojenia práce do života, ku ktorému sa usiluje priviesť čitateľa. Dreher tiež žije v roztrieštenom modernom svete a snaží sa ponúknuť ľuďom východisko z tohto zmätku a chaosu. Dreher navrhuje aj zdržanlivejšiu, avšak realistickú politiku.
„Prvoradým cieľom kresťanov „benediktínskej voľby“ vo svete konvenčnej politiky je zabezpečenie a neustála expanzia priestoru, v ktorom by mohli byť sami sebou a budovať vlastné inštitúcie. Kresťania musia vytvárať a podporovať ´paralelné štruktúry´, v ktorých sa dá v danom spoločenstve žiť v pravde. Dreher popiera, že ide o určitú formu ústupu; skôr, že „paralelné mesto sa musí chápať ako také, ktoré bojuje za ochranu alebo obnovenie národného spoločenstva v tom najširšom zmysle tohto slova, a zároveň má obraňovať všetky hodnoty, inštitúcie a materiálne podmienky, s ktorými je existencia takého spoločenstva spätá.“
Pri čítaní o tejto novej politike mi okamžite schádza na um mladý poľský herec Karol Wojtyla a jeho Básnické divadlo slova, v ktorom účinkoval v nacistami okupovanom Poľsku. Riskujúc vlastný život vyjadroval tento budúci svätec aj so svojou hereckou skupinou touto formou kultúrny a politický vzdor voči tomu, čo sa dialo. A nikto Wojtylu neobvinil, že ustupuje zlu. Vytváral skôr zónu slobody, pravdivej a autentickej kultúry, ktorá sa mohla postaviť nahromadenému zlu.
Kritici stále obviňujú Drehera, že odporúča kresťanom utiecť do hôr, preč z tohto nečistého sveta. Argumentujú tým, že Dreherovým riešením je vytvoriť kresťanské enklávy, ´bubliny´. Aj čitateľ, ktorý by čítal Benediktínsku voľbu len povrchne, by však musel zistiť, že to jednoducho nie je pravda. Dreher opakovane píše, že podpora kresťanského spoločenstva z akejkoľvek strany by bola pre dobro sveta. Napríklad:
„Ak tu máme byť pre svet, ako to s nami zamýšľal Kristus, budeme musieť tráviť viac času ´mimo´ tohto sveta, v hlbokej modlitbe a dôkladnom duchovnom tréningu – ako keď sa Ježiš utiahol na púšť aby sa modlil predtým, ako začne verejne účinkovať medzi ľuďmi. Nemôžme dať svetu niečo, čo sami nemáme."
Umenie nie je utiecť z tohto sveta, ale obrátiť sa k Bohu a slúžiť Jemu i blížnym ešte horlivejšie. Dreher so súhlasom cituje pátra Benedikta z Nurcie: „Podľa mňa je už veľa kresťanov presvedčených, že svet je zlý a že sa mu treba podľa možnosti vyhýbať. Je ťažké obracať ľudí, ak je to aj vaše stanovisko. Oveľa ľahšie je pomôcť ľuďom pochopiť čo je ich vlastné dobro a potom ich k nemu priviesť, než poukázať na to, akí sú zlí, a potom sa snažiť priviesť ich k dobru.“
I keď Dreher sympatizuje s výzvou „ustúpiť za obrannú líniu“, odmieta túto cestu. „Rozumné hranice“ sú samozrejme nevyhnutné, no Dreher súhlasí s benediktínmi, že „kresťania nesmú podľahnúť úzkosti a strachu natoľko, že by vo svete, ktorý je v područí nenávisti a temna, prestali s ohlasovaním Dobrej noviny slovom a skutkom“. Inými slovami, brat Ignácius z Nurcie hovorí „musíte mať hranice, no našou povinnosťou je nezostať pri nich stáť. My cez ne musíme neustále prenikať. Cesta svätého Benedikta nie je utiecť z reálneho sveta, ale vnímať tento svet taký aký je a žiť v ňom.“
Táto praktická rada je evidentne rozumná. Je to zjavne benediktínske aj podľa emeritného pápeža Benedikta, druhého Benedikta, hneď po sv. Benediktovi, ktorý inšpiroval Drehera pri práci. Je však zaujímavé, že pápeža Benedikta citoval vo svojej knihe iba niekoľkokrát. Je to škoda, pretože pápež Benedikt ponúka naozaj dôkladný teologický základ pre praktické návrhy, ktoré predkladá Dreher. Pri čítaní The Benedict option som sa samozrejme čas od času vrátil k vízii Josepha Ratzingera/pápeža Benedikta o živote viery v našom post-modernom svete. Jadrom diela pápeža Benedikta je paradox, ktorý mnohí nesprávne chápu. Hovorí o menšej, slabšej, no možno vernejšej Cirkvi. Napríklad už koncom 60-tych rokov predpovedal „Cirkev, ktorá toho veľa stratí, stane sa menšou a bude musieť začínať viac-menej od základov“. Tu však nejde o vytúžené preosievanie, ale skôr o očakávanú realitu, keďže Cirkev, zahltená byrokraciou, stráca svoju slanosť. Budúci pápež zároveň videl v tejto menšej Cirkvi jej potencionálnu plodnosť:
V prvom rade „objaví nanovo svoju podstatu“ a „rozpozná svoje pravé a nefalšované jadro“. Toto Cirkev oslobodí. „Z Cirkvi, ktorá bude viac preniknutá duchovnom a jednoduchosťou, bude prúdiť mohutná sila.“ O svete, v ktorom teraz žijeme, Ratzinger vtedy napísal, že „muži a ženy v ňom zistia, že sú nevýslovne osamelí“ a budú prežívať „hrôzu svojej úbohosti v celej jej plnosti“. V tomto bezútešnom a osamelom svete však bude existovať Cirkev. Spomínaní muži a ženy „objavia maličké stádo veriacich ako niečo absolútne nové. Objavia ich ako nádej, určenú pre nich; ako odpoveď na to, po čom vždy potajomky túžili a čo vyhľadávali.“
Ako je to možné? Ako sa môže menšia, slabšia Cirkev stať svetlom pre svet? Je to práve pre to, pred čím pápež Benedict neustále varoval. Aj napriek osočovaniu, pápež Benedikt nikdy nevyzýval k izolovaniu Cirkvi, k ´čistej´ Cirkvi, odlúčenej od sveta. Jeho diela sú v skutočnosti preniknuté pravým opakom. Cirkev síce môže byť malá, no musí byť otvorená a všímavá voči svetu. Nesmie byť zo sveta, ale musí byť srdcom sveta. Ako príklad nám poslúži odpoveď kardinála Ratzingera Petrovi Seewaldovi v God and the World: „V prvých troch storočiach bola Cirkev síce malá, no nikdy sa nestala sektárskym spoločenstvom. Ani sa nikdy nevyčleňovala, radšej samu seba vnímala ako zodpovednú za chudobných, chorých, za všetkých. Každý, kto hľadal vieru v jedného Boha, kto hľadal prísľub, našiel v nej svoje miesto.“ K tejto téme sa pápež Benedikt s dôrazom vrátil aj pri svojej návšteve Nemecka v roku 2011. V osobnom príhovore vo Freiburgu pápež Benedikt predostrel víziu Cirkvi, prenikajúcej do sveta tým, že „sa vyčlení zo svojho okolia, aby sa stala v istom zmysle ´nie z tohto sveta´. Objavením „správnej formy vyčlenenia sa z tohto sveta, čo samozrejme neznamená, že Cirkev sa stiahne a ustúpi“, bude môcť slobodne „sprostredkovávať životodárnu silu kresťanskej viery ľuďom v núdzi, trpiacim a tým, čo sa o nich starajú.“
Toto je model dnešnej Cirkvi. A v konečnom dôsledku Dreher práve toto navrhuje svojou benediktínskou voľbou: Cirkev, ktorá sa vracia ku svojim koreňom a ktorá sa vzdáva svetskosti, aby mohla radikálnejšie slúžiť vo svete. Dreher veľmi pôsobivo načrtáva formu spomínaného vyčlenenia sa zo sveta; podľa neho by sa malo začať vo sfére výchovy, vzdelania a technológie:
„Základom každého výchovno-vzdelávacieho modelu je antropológia – názor, resp. predstava, kým je vlastne človek ako ľudská bytosť. V spoločnosti prevláda vždy taký model, ktorý má študentov pripraviť na úspešné zvládnutie zamestnania, na prežívanie príjemného, bezpečného života pre nich a ich rodiny a v ideálnom prípade im pomôcť naplniť ich osobné túžby či ciele, nech už je to čokoľvek. Štandardný kresťanský výchovno-vzdelávací model v dnešnej dobe preberá tento model a pridáva k nemu hodiny náboženstva a bohoslužby.
Toto je však chybná logika. „V tradičnom kresťanstve je konečným cieľom duše milovať Boha a slúžiť Mu celým svojím srdcom, celou svojou dušou, celou svojou mysľou a zjednotiť sa s Ním vo večnosti. Aby sme sa pripravili na večný život, musíme sa napojiť na Krista a usilovať sa žiť v súlade s Božou vôľou.“ Skutočná a pravá výchova a vzdelávanie musí vychovávať a vzdelávať celého človeka tak, aby ho privádzala k tomuto cieľu. Musí sa riadiť múdrosťou, pravdou, dobrom a krásou. Podľa Drehera však nanešťastie aj „mnoho kresťanských rodičov, ktorí neakceptujú politickú korektnosť dnešných škôl, sa dalo nachytať na ´verejnoprospešný´ koncept výchovy a vzdelávania“. Človek si o katolíckych školách – a o rodičoch, ktorí ich podporujú – musí pomyslieť, že ich zaujíma len to, aby v každej triede boli najmodernejšie iPady, avšak náboženstvo si každý môže zvoliť ako dobrovoľný predmet. Dreher nás chce vyburcovať z našej driemoty aby sme pre naše deti chceli pravú a nefalšovanú formáciu.
V súvislosti s technológiou Dreher odsúva nabok bežný, avšak záludný názor – uznávaný aj v kresťanských kruhoch – že technológia je len neutrálnym nástrojom. Podľa tohto je aj iPad neutrálny – morálne aj antropologicky – ale aj on môže byť využitý na dobro alebo zneužitý na zlo. Je to veľmi zhubná a skazonosná lož. Dreher cituje Michaela Hanbyho, neúprosne tvrdiaceho, že „predtým ako sa technológia stáva nástrojom, stáva sa aj podstatou názoru na svet, ktorý v sebe obsahuje chápanie bytia, prirodzenosti a pravdy.“ Technológia má však svoju logiku. Od Davida L. Schindlera som sa naučil, že napríklad mobil má svoju internú logiku, alebo telos. Je to zariadenie vytvorené na to, aby človek mohol hovoriť a medzitým robiť niečo iné; čiže sa nesústrediť poriadne ani na jedno ani na druhé. Je to podriadené tomuto cieľu. Môžem šoférovať dvojtonové auto v Michigane, zatiaľ čo cez mobil volám s niekým v Timbuktu. Je úplne prirodzené, že sa plne nesústredím ani na rozhovor cez telefón, ani nedávam poriadne pozor na chodcov, povedľa ktorých šoférujem.
Dreher chce povedať, že čo sa týka technológií, musíme postupovať premyslene a správne rozlišovať; uvedomovať si, že technológie majú slúžiť nám a pomáhať nám dosahovať naše ciele; nemajú nás ovládať. (Nemá samozrejme na mysli, že odmietnuť penicilín a odmietnuť mobil je presne to isté. O tom je to rozlišovanie.) Dreher zdôrazňuje, že „do akej miery sa v cirkvi ujmú technológie, do takej miery začnú zanikať podmienky pre existenciu kresťanstva“ - horúca výzva pre svedomie každého kresťana a všeobecne pre celú Cirkev".
Na záver mi dovoľte pár kritických poznámok a otázok, ktoré píšem ako Dreherov priateľ a obdivovateľ. V prvom rade ide o názov celej knihy. Pojmy „voľba“ v názve a „stratégia“ v podnázve podomieľajú Dreherov projekt. Pripúšťajú príliš veľa liberalizmu – každá voľba je rovnako dobrá ako iná. Ďalšia vec – niektoré pojmy dovoľujú Dreherovým kritikom až príliš jednoducho ich odmietnuť ako len nejaký tip alebo bláznivý nápad. Dreher však neponúka jednoducho len ďalší životný štýl; voľbu z množstva ďalších možností ako žiť svoj život. Práve naopak, on reprezentuje kresťanský spôsob života. (Jeho kritici majú pravdu v tom, že Dreher neponúka novú víziu; ponúka totiž tradičnú víziu nášho života, ale v súčasnom svete.) Nezachránia nás stratégie. Pri čítaní Dreherovej knihy som si spomenul na slová sv. Jána Pavla II na záver Veľkého jubilea 2000:
„Nedajme sa zviesť naivným očakávaním, že tvárou v tvár veľkým zmenám našej doby nájdeme nejakú čarovnú formulku, ktorá nás zachráni. Nie, žiadna formulka nás nezachráni; zachráni nás Osoba, ktorá nás uisťuje: „Ja som s vami!“
Nejde teda o to, vynájsť nejaký „nový program“. Program už totiž existuje; je ním plán, ktorý sa nachádza v evanjeliu a v živej tradícii Cirkvi, a je stále ten istý, až naveky. Jeho stredobodom je koniec koncov sám Kristus, ktorého máme poznať, milovať a napodobňovať, aby sme v Ňom mali život Najsvätejšej Trojice a aby sme spolu s Ním pretvárali dejiny až po ich naplnenie v nebeskom Jeruzaleme. Toto je program, ktorý nezmení žiadna doba ani kultúra, náš program pre tretie tisícročie.
Kto sa zahĺbi do Dreherovho textu zistí, že je to naozaj presne tak ako píše. Ku koncu knihy čítame:
„The Benedict Option nie je technickým návodom ako vrátiť straty, či už politické alebo iné, ktoré kresťania utrpeli. Nie je ani čarovným zaklínadlom na obrátenie chodu hodinových ručučiek, či na návrat ´starých dobrých čias´. Nie je však ani plánom na vytváranie ´čistých´ spoločenstiev, odrezaných od reálneho sveta.“
Kniha „The Benedict Option“ (Benediktínska voľba) je výzvou podstúpiť dlhú a trpezlivú prácu na záchrane sveta pred úskočnosťou, odcudzením a roztrieštenosťou moderného života. Ide o život vo svete, ktorý podkopáva obrovská lož modernosti: že človek nie je ničím iným iba oživeným robotom, ktorý môžeme naprogramovať ako chceme.
Po druhé, autor mohol ešte radikálnejšie kritizovať problémy s liberálnou demokraciou, o ktorých v knihe pojednáva. Berme to však tak, že táto kniha je skôr praktickou príručkou ako čeliť rozleptávajúcej povahe liberalizmu. Stále platí, že táto kniha je určená najmä kresťanom, z ktorých mnohí už dlhú dobu akceptujú myšlienku zlučiteľnosti základov amerického projektu a kresťanstva; podľa mňa však mohol byť Dreher v tomto bode oveľa dôraznejší.
Po tretie, Dreherova kniha pristupuje ku kresťanstvu z pozície ´čistého´ kresťanstva. Prihovára sa skôr ľuďom v iných cirkvách, než v Cirkvi. Hovoriť všeobecne o kresťanoch nie je nič zlé. Keď som si však prečítal The Benedict Option, musel som si položiť otázku, či sa tradičné praktiky a metódy, ktoré Dreher navrhuje ako odpoveď na svetskú post-modernosť, budú dať len jednoducho naštepiť do rozličných tradícií a cirkví bez Eucharistie. Dokáže existovať benediktínske kresťanstvo bez Cirkvi? Bez sviatostí, bez tradičnej liturgie – bez niečoho, čo Rímskokatolícka cirkev stále tak naliehavo potrebuje a v čom sa môže veľa učiť od východnej cirkvi – a bez bohatej filozofickej a teologickej antropológie Katolíckej cirkvi – niečoho, čo sa zas ortodoxní bratia môžu učiť od západnej Cirkvi? Podľa mňa to nedokáže.
Odhliadnuc od kritiky a otázok, nemôžem odporučiť Dreherovu knihu ako absolútnu špičku. Je však skvelým štartovacím bodom pre ťažkú a nevyhnutnú prácu, ktorú musíme urobiť, aby sme Boha dokázali vnímať naozaj vo všetkom. Musíme prijať Dreherove praktiky, ktoré tu navrhuje, aby skrze nás mohlo prúdiť Kristovo svetlo a pomáhať tak celému Jeho stvorenstvu vrátiť sa naspäť k Nemu.