„Pápež si to tak želá.“ Týmito slovami msgr. Annibale Bugnini (1912-1982), autor liturgickej reformy, ktorá nasledovala po Druhom Vatikánskom koncile, umlčiaval expertov vždy, keď protestovali proti tej či onej z jeho nebezpečných inovácií.
Pápežom, o ktorom hovoril, bol Pavol VI, ktorý vskutku nezveril rolu tajomníka a organizátora pokoncilovej reformy liturgie nikomu inému, ako Bugninimu.
Bugnini mal medzi účastníkmi koncilu hroznú reputáciu. „Zlovestný a úlisný; intrigán; ako bez vzdelania, tak bez cti ...“ – takto je popisovaný v „Memoirs“ veľkého teológa a liturgistu Louisa Bouyera (1913-2004), ktorého mal Pavol VI vo veľkej úcte.
Napokon sa karta obrátila a po tom, ako si Pavol VI uvedomil škody, ktoré Bugnini tým, že sa skrýval za slová „Pápež si to tak želá“, napáchal, vymenoval Bouyera za kardinála a Bugniniho „potrestal“ tým, že ho poslal za nuncia do Teheránu. Aj napriek tomu všetkému v nasledujúcich desaťročiach ovládli pole Bugniniho stúpenci. Jeho osobný tajomník, Piero Marini, bol od roku 1983 do roku 2007 hlavným pápežským ceremoniárom a nedávno publikované knihy o Bugninim ho iba ospevujú.
Vráťme sa však späť k Pavlovi VI – ako prežíval zavádzanie liturgickej reformy? Zástancovia predkoncilovej liturgie naňho poukazujú ako na celkovo zodpovedného za všetky inovácie. V skutočnosti však Pavol VI nemal k spomínanej reforme, ktorá sa kúsok po kúsku formovala, až taký blízky vzťah, aký mu jeho kritici vyčítali. Pre Pavla VI zas naopak, nebolo nič nezvyčajné trpieť kvôli niečomu, čo vnímal že sa zavádza, čo bolo protikladom jeho liturgickej kultúry, jeho citlivej vnímavosti, ducha, v ktorom on sám slávil liturgiu.
Nedávno vyšla knižka, ktorá vrhá nové svetlo práve na toto osobné utrpenie pápeža Giovanniho Battistu Montiniho (Pavol VI) v súvislosti s liturgickou reformou, s ktorou nebol v mnohých smeroch stotožnený, pod názvom „Paolo VI. Una storia minima“, ktorú vydal Leonardo Sapienza, Edizioni VivereIn, 2018.
http://www.edizioniviverein.com/shop/pao...
V tejto knihe msgr. Sapienza, ktorý bol správcom pápežskej domácnosti od roku 2012 zbieral rôzne stránky „Denníkov“, zhromažďovaných hlavným pápežským ceremoniárom za čias Pavla VI, Virgiliom Noè (1922-2011), ktorý sa stal kardinálom v roku 1991. „Denníkmi“ Noe pokračoval v tradícii, datovanej spätne k „Liber Notarum“ Nemca Johannesa Burckardta, hlavného ceremoniára pápeža Alexandra VI. Podľa jeho vzoru Noè tiež zaznamenával všetko, čo mu Pavol VI povedal pred aj po slávnosti, vrátane jeho komentárov k liturgickej reforme, ktorá sa začínala zavádzať.
Napríklad 3. júna 1971, po sv. omši na výročie smrti Jána XXIII, Pavol VI poznamenal:
„Prečo sa v liturgii za mŕtvych už viac nespomína hriech, ani kajúcnosť? Absolútne v nej chýba prosba o Pánovo milosrdenstvo. Aj dnes ráno, pri omši v (vatikánskych) katakombách, texty boli síce prekrásne, no aj tam chýbala zmienka o hriechu a o milosrdenstve. My to však potrebujeme! Keď nadíde moja posledná hodina, proste nášho Pána o milosrdenstvo pre mňa, pretože ho tak veľmi potrebujem!“
A v roku 1975, tiež po spomienkovej omši na Jána XXII: „Samozrejme, aj v tejto liturgii chýbala tak dôležitá a vznešená téma smrti, súdu ...“
Pavol VI tu okrem iného vyjadruje medzi iným aj žiaľ nad odstránením veľkolepej sekvencie „Dies irae“ (Dni hnevu) z liturgie. V dôsledku toho sa už dnes nerecituje, ani nespieva na omšiach, len sa prehráva na koncertoch, ako kompozícia od Mozarta, Verdiho, či iných skladateľov.
10. apríla 1971, na konci reformovanej Veľkonočnej vigílie Pavol VI poznamenal:
„Nová liturgia má určite úžasnú modernú symboliku. Jej prehnané zjednodušenie však odstránilo prvky, ktoré sa udržiavali v mysliach veriacich.“ Vzápätí sa Pavol VI spýtal hlavného ceremoniára Noèho: „Liturgia Veľkonočnej vigílie je už definitívna?“ A on odvetil: „Áno, Svätý Otče, liturgické knihy sú už vytlačené.“ Evidentne nespokojný pápež nástojil: „Ale dalo by sa ešte pár vecí zmeniť?“
24. septembra 1972 Pavol VI povedal svojmu osobnému tajomníkovi, Pasquale Macchimu, ktorý sa sťažoval na dĺžku spievania „Creda“ (Vyznanie viery): „Musí predsa existovať pôda, na ktorej sa všetci zjednotia, napríklad ´Credo´, ´Pater Noster´ (Otčenáš) ...“
18. mája 1975, po tom, čo si všimol, že viac ako raz si počas rozdávania sv. prijímania v bazilike alebo na námestí sv. Petra ľudia podávali konsekrovanú hostiu z ruky do ruky, sa Pavol VI rozhorčil: „S Eucharistickým chlebom sa nesmie zaobchádzať tak ľubovoľne! Veriaci sa v takomto prípade správajú ako ... neverci!“
Pred každou sv. omšou Pavol VI odriekal pri obliekaní posvätného rúcha modlitbu, v starodávnom misáli určenú pre túto príležitosť „cum sacerdos induitur sacerdotalibus paramentis“, ktorá však už bola predtým zrušená. Jedného dňa sa pápež zasmial a spýtal sa Noèho: „Je zakázané odriekať tieto modlitby pri obliekaní rúcha?“ A majster ceremoniár odvetil: „Nie, Svätý Otče, môžu sa odriekať, ak si to želáte.“ Pápež na to: „Tieto modlitby však už nevidím v žiadnej knižke, ani karta s modlitbou v sakristii tam už viac nie je ... tak sa predsa vytratia!“
Niekedy ide iba o krátke poznámky, no jasne vyjadrujú liturgickú vnímavosť pápeža Montiniho a jeho nespokojnosť s reformou, ktorá zjavne prerástla určitý rámec, ako aj sám Noè poznamenal vo svojich „Denníkoch“:
„Človek má dojem, že pápež nie je celkom spokojný s liturgickou reformou. (...) Nevie celkom o každom detaile; možno sa aj stalo, že mu pri príprave a schvaľovaní pár vecí uniklo.“ Aj toto treba o ňom spomenúť, keďže má byť Pavol VI na jeseň tohto roku vyhlásený za svätého.
Nasledujú spomínané modlitby pri obliekaní liturgického rúcha (v latinčine, aj v preklade), ktoré odriekal aj Pavol VI, aj keď už boli odstránené z liturgických kníh:
Cum lavalat manus, dicat:
Pri umývaní rúk hovorí:
Da, Domine, virtutem manibus meis ad abstergendam omnem maculam: ut sine pollutione mentis et corporis valeam tibi servire:
Daj, Pane, aby som mal čisté ruky od akejkoľvek poškvrny; aby som ti mohol slúžiť s čistou mysľou a čistým telom.
Ad amictum, dum ponitur super caput, dicat:
Keď si dáva na hlavu kapucňu, hovorí:
Impone, Domine, capiti meo galeam salutis, ad expugnandos diabolicos incursus.
Nech ma, Pane, táto prilba spásy ochráni pred útokmi zlého.
Ad albam, cum ea induitur:
Keď si dáva na seba albu, hovorí:
Dealba me, Domine, et munda cor meum; ut, in sanguine Agni dealbatus, gaudiis perfruat sempiternis.
Očisť ma, Pane, aj moje srdce, aby som sa obmytý Krvou Baránka mohol naveky radovať s Tebou.
Ad cingulum, dum se cingit:
Pri opásaní sa hovorí:
Praecinge me, Domine, cingulo puritatis, et extingue in lumbis meis humorem libidinis; ut maneat in me virtus continentiae et castitatis.
Opásaj ma, Pane, pásom čistoty; zahas vo mne nečisté myšlienky a túžby. Nech ma chráni čnosť vytrvalosti a čistoty.
Ad manipulum, dum imponitur bracchio sinistro:
Pri preložení manipula cez ľavú ruku:
Merear, Domine, portare manipulum fletus et doloris; ut cum exsultatione recipiam mercedem laboris
Urob ma Pane hodným niesť bremeno zármutku a bolesti, aby som sa mohol potom radovať z výsledkov svojej práce.
Ad stolam, dum imponitur collo:
Pri umiestnení štóly na krk:
Redde mihi, Domine, stolam immortalitatis, quam perdidi in praevaricatione primi parentis: et, quamvis indignus accedo ad tuum sacrum mysterium, merear tamen gaudium sempiternum.
Navráť mi, Pane, štólu nesmrteľnosti, stratenú pokleskami našich praotcov, aby som sa mohol ja nehodný priblížiť k tvojmu posvätnému tajomstvu a zaslúžiť si večnú radosť.
Ad casulam, cum assumitur:
Keď si oblieka ornát, hovorí:
Domine, qui dixisti: Iugum meum suave est, et onus meum leve: fac, ut istud portare sic valeam, quod consequar tuam gratiam. Amen.
Pane, ty si povedal ´Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké´; daj, aby som ho aj ja dokázal znášať pomocou tvojej milosti. Nech sa tak stane.“