Kto stojí za útokmi na otca Mariána Kuffu a čo je ich hlavná motivácia?
Odkedy začal otec Kuffa robiť kampaň za späťvzatie podpisu Slovenska pod tzv. Istanbulským dohovorom a proti gender ideológii, čoraz viac sa stupňujú útoky na jeho osobu. Začalo sa to príležitostnými článkami a blogmi v liberálnej tlači, zlom však nastal v marci, potom ako otec Kuffa poukázal na pozadie protestov „Za slušné Slovensko“. Vtedy proti nemu verejne vystúpili aj ľudia, ktorí sami seba označili za katolíkov. V reakcii na tento útok proti otcovi Kuffovi zo strany „vlastných“ zorganizovala Nadácia Slovakia Christiana podpisovú akciu na jeho podporu. Pripojilo sa k nej viac, ako 7100 ľudí a petícia bola následne odoslaná priamo do Žakoviec otcovi Kuffovi.
Pred niekoľkými dňami sa tieto útoky zintenzívnili, pričom mnohých slušných ľudí pobúril nekultúrny a útočný text od autora Michala Havrana publikovaný v denníku SME, na čo reagovala známa advokátska kancelária podaním trestného oznámenia pre hanobenie náboženstva. Následne sa zmobilizovala protistrana a vyšla s vyhlásením na podporu tohto nenávistného a štvavého Havranovho textu. Pozrime sa bližšie na to, kto sú títo ľudia a čo ich spája.
Odmietaní Cirkvou aj cirkevnými spoločenstvami
Signatárov tejto výzvy tvorí skupinka zložená zo známych kritikov Cirkvi pochádzajúcich zväčša z rôznych nekatolíckych kruhov, doplnená o niektorých odpadlíkov od katolíckej Cirkvi, žiaľ aj z radov duchovenstva. Spája ich verejné schvaľovanie homosexuálnych skutkov, umelých potratov a snaha prispôsobiť kresťanstvo ľavicovo-liberálnej ideológii.
Prvým podpísaným je Ondrej Prostredník, evanjelický teológ, ktorému vlastné cirkevné spoločenstvo odňalo kánonickú misiu a zakázalo učiť na Evanjelickej bohosloveckej fakulte. Hlavným dôvodom bola jeho verejná podpora pochodu homosexuálov minulý rok. Prostredník je dlhodobo známy svojimi liberálnymi názormi, pre ktoré ho odmieta aj vlastné cirkevné spoločenstvo.
Tento novodobý apoštol tolerancie a ekumenizmu sa v poslednom čase zameral na katolícku Cirkev a v rozpore s osvietenými ideami ,,hľadajme, čo nás spája“ zverejnil na sociálnej sieti status, v ktorom pripomína, že Luther považoval pápeža za antikrista a toto učenie je stále oficiálnym učením jeho cirkevného spoločenstva (Lutherove početné antisemitské výroky sa neodvážil vytiahnuť). Aplikujúc tieto postoje tak hatí jemu tak drahý ekumenický dialóg, keďže explicitne označuje aj pápeža Františka za antikrista, pričom ten je obľúbený aj medzi mnohými nekatolíkmi. Jeho predstava jednoty ja jasná: preč od Ríma! Spojiť sa môžeme iba keď vykoreníme pravé učenie Cirkvi.
Ďalším signatárom vyhlásenia je Miroslav Kocúr. Ten bol vysvätený za kňaza v rímskokatolíckej Cirkvi, dokonca študoval na pápežskej Gregoriánskej univerzite v Ríme. V roku 2003 však Svätú Cirkev zradil, opustil kňazskú službu a postupne sa zaradil medzi cirkevných kritikov. Zakladal gymnázium zriadené spoločenstvom „Cirkev bratská“ a bol jeho prvým riaditeľom. Hoci nie je právnik, istý čas bol riaditeľom právnickej mimovládnej organizácie Via Iuris. Niektorí to vtedy brali ako dôkaz, že liberálne prostredie sa o „svojich ľudí“ postará a že týmto postom mu vlastne bolo poskytnuté hmotné zabezpečenie.
Ďalším, pôvodne katolíkom, podpísaným pod vyhlásením je Martin Kováč. Ten začal študovať teológiu súbežne na katolíckej aj evanjelickej fakulte, no postupne od katolíckej Cirkvi odpadol a stal sa členom starokatolíckeho spoločenstva, kde bol aj vysvätený za kňaza. Starokatolíci sú následníci heretickej sekty, ktorá odmietla závery prvého Vatikánskeho koncilu a upadla do schizmy. Podľa stanoviskaTeologickej komisie KBS z roku 2002 veľká časť príslušníkov Starokatolíckej cirkvi na Slovensku do nej vstúpila len prednedávnom, preto je, žiaľ, „potrebné považovať ich za aktuálnych schizmatikov a nemožno s nimi budovať ekumenizmus“. Toto je aj prípad Martina Kováča.
Medzi podpísanými nechýbajú ani mená ako Jakub Pavlús (evanjelický farár, ktorého vlastné cirkevné spoločenstvo prepustilo, pretože schvaľoval homosexuálne skutky; následne začal pôsobiť v Českej republike) a Anna Polcková (evanjelická farárka, ktorá sa, v rozpore s oficiálnym stanoviskom svojho cirkevného spoločenstva, verejne postavila proti referendu o ochrane rodiny).
Možno teda konštatovať, že signatári vyhlásenia na podporu Havranovho pamfletu reprezentujú marginálnu skupinu veriacich. Ich vlastné cirkvi, resp. cirkevné spoločenstvá ich odmietajú, prípadne sa od nich oddelili oni sami.
Kampaň politickej strany
Človek však nemusí byť politológ, aby spozoroval, že táto iniciatíva, podobne ako celá kritika otca Kuffu, je silno politická. Okrem už spomenutých známych mien dlhodobo spájaných s útokmi na Cirkev a katolícku vieru, je pod ňou podpísaný aj Ivan Štefunko, predseda krajne ľavicového politického hnutia Progresívne Slovensko, ktoré sa v súčasnosti snaží robiť aktívnu kampaň a dostať sa do povedomia ľudí (samotný Štefunko svojho času verejne vyhlásil, že bol voličom strany Smer). Tým celé vyhlásenie dostáva otvorene politický ráz.
Politické hnutie Progresívne Slovensko a skupina jeho sympatizantov však nezostali len pri spomínanom vyhlásení, ale začali s kampaňou „Progresívni veriaci“, ktorou sa snažia spopularizovať svoju zdeformovanú víziu kresťanstva, resp. „viery“. Na sociálnej sieti zverejnili manifest a následne aj video. Je pozoruhodné, že nie všetci o sebe hovoria ako o kresťanoch. Prezentujú sa ako „veriaci rôznych vyznaní a náboženstiev”. Je zjavné, že celá táto kampaň je zameraná najmä na politickú prezentáciu ich prezidentskej kandidátky.
Kampaň „Progresívni veriaci“ pripomína obdobné koncepty z nedávnej minulosti, ako napríklad „Pozitívne kresťanstvo“, hnutie Deutsche Christen či známe združenie Pacem in terris. Ich charakteristickým znakom je snaha o prispôsobenie kresťanstva aktuálne vládnucej politickej ideológii, či už to bol nacizmus, komunizmus, alebo v tomto prípade liberalizmus.
Signatári manifestu a vyhlásenia na podporu pamfletu M. Havrana sa z veľkej časti prekrývajú, viacerí z nich verejne prezentujú svoje členstvo v strane Progresívne Slovensko. Pod manifestom je však podpísaných viac osôb, okrem iných aj Jaroslav Paulík – kňaz, ktorý zamlčal svoju homosexualitu, infiltroval sa do seminára a nechal sa v rozpore s predpismi vysvätiť. Po vysviacke svoju homosexualitu verejne odhalil, na čo ho jeho biskup suspendoval. Treba poznamenať, že pre zákaz svätenia osôb s homosexuálnymi sklonmi existujú veľmi dobré dôvody – práve takí sa totiž v prevažnej miere dopúšťali masového zneužívania chlapcov, známeho ako tzv. „pedofilné škandály". V skutočnosti to však boli efebofilné, resp. homo-pedofilné škandály. Mali za následok obrovské pohoršenie, vážne poškodenie reputácie klerického stavu a množstvo zničených ľudských životov.„Progresívni veriaci“ vo svojom manifeste síce používajú pekné slová, problém je ale ten, že (prinajmenšom niektorí z nich) neveria v Kristovo zmŕtvychvstanie, aj keď o sebe vyhlasujú, že sú kresťania. Tým celé kresťanstvo redukujú na znôšku rád do života, niečo na spôsob Konfuciovho učenia. Taktiež neuznávajú osobného Boha, ktorý všetko stvoril, neuznávajú neomylnosť Svätého Písma, neuznávajú nič nadprirodzené – anjelov, sviatosti, spoločenstvo svätých, ba ani večný život. Viera v ich ponímaní je teda prázdny pojem na oklamanie skutočných veriacich.
Zmŕtvychvstanie Krista je však ústrednou pravdou kresťanskej viery a ak v neho niekto neverí, jeho viera je márna, ako píše aj Svätý Pavol v Prvom liste Korinťanom: „Ale ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera. A potom sa zistí, že sme falošnými Božími svedkami, lebo sme svedčili proti Bohu, že vzkriesil Krista, ktorého nevzkriesil, ak mŕtvi naozaj nevstávajú.“
V prípade politickej strany Progresívne Slovensko môžeme teda pozorovať nový a znepokojujúci fenomén – vnášanie zdeformovanej predstavy náboženstva do politiky. Kampaň tejto politickej strany je postavená na kritike pravoverného kňaza, čo je na Slovensku niečo nevídané a opovrhnutiahodné. Útoky na otca Kuffu sú aj útokmi na Cirkev ako takú.
Progres alebo protikresťanská revolúcia?
Treba však poznamenať, že snaha o akýsi „progres“ vo viere nie je nič nové, počas dejín sa objavovali mnohé herézy a pokusy o „reformu“ pravej viery. Najznámejší pokus v 16. storočí vyústil do protestantskej vzbury s hroznými dôsledkami pre celú kresťanskú civilizáciu – od náboženských vojen, cez krvavú francúzsku revolúciu až po bezbožné totalitné ideológie 20. storočia a celkový úpadok európskych národov.
Už dlhé desaťročia, ak nie priam storočia, sa objavujú snahy dospieť k jednému univerzálnemu náboženstvu. Tieto ideologické koncepcie majú ambíciu prerastať aj do politiky, pričom sa etablujú najmä v nadnárodných štruktúrach Európskej únie. Informácie o tom pred časom uverejnila americká skupina obrancov ľudských práv Electronic Privacy Information Center. V súvislosti s tým sa tiež upozorňuje na zvýšený nátlak v náboženskej oblasti v smere k stále väčšiemu synkretizmu v duchu „jediného náboženstva, na ktorom sa všetci ľudia zhodnú“
Pred škodlivým vplyvom týchto skupín varoval aj významný rakúsky teológ Reinhard Knittel, podľa ktorého sa usilujú vytvoriť sekulárnu proticirkev. „Tam, kde kresťanské náboženstvo už vystupuje iba ako plytký humanizmus, rozdiely medzi slobodomurárstvom a Cirkvou splývajú,“ upozornil teológ Knittel.
Pozor na ľavicový extrémizmus
Liberálne prostredie, od mimovládok, cez rôznych samozvaných teológov až po médiá, vyvíja silné úsilie na poli boja proti extrémizmu, pričom však poukazuje iba na jeho pravicovú variantu. Nedávne aktivity spomínaných falošných prorokov ale ukazujú, že je potrebné všímať si aj bujnejúci ľavicový extrémizmus, ktorého myšlienky a praktiky sa postupne zakoreňujú v treťom sektore a médiách a tým sa im postupne dostáva čoraz väčšej spoločenskej akceptácie. Jeho nebezpečenstvo však spočíva v tom, že je zameraný aj na boj proti katolíckej Cirkvi a má potenciál ohroziť nielen našu kultúru, ale odviesť mnohých ľudí od pravej viery a dostať ich duše do zatratenia. Otec Kuffa zvykne hovoriť, že všetky -izmy proti Bohu budú mať cirkevný pohreb. Prosme teda všemohúceho Boha, aby sa čím skôr uskutočnil aj cirkevný pohreb liberalizmu.
Andrej Ralbovský
Nadácia Slovakia Christiana (www.slovakiachristiana.sk)