Nepravdepodobný zásah anglických kultúrnych osobností zachránil Tridentskú omšu pred hroziacim zánikom
26. novembra 1971 informovala titulná stránka časopisu Universe svojich čitateľov:
Od tejto nedele, t.j. prvej adventnej, je zakázané kdekoľvek na svete slúžiť omšu v Tridentskom obrade. Za veľmi špeciálnych okolností môžu starí alebo vyslúžili kňazi požiadať svojho biskupa o povolenie k použitiu tohto obradu, ale iba na súkromné účely.
Iba o niekoľko dní na to, konkrétne 2. decembra, však časopis Time priniesol pomerne odlišný príbeh pod titulkom "Pápež zakazuje tradičnú latinskú omšu v Británii". Tridentská omša bola v skutočnosti celebrovaná vo Westminsterskej katedrále 17. júna nasledujúceho roka a išlo o prvú zo sériu dvoch každoročných omší pri oltári používajúc starší misál. V krypte katedrály boli tiež iniciované tradičné omše konajúce sa každý mesiac. Obe série omší pokračujú až do dnešného dňa, hoci sa presunuli do mariánskej kaplnky.
Zdalo by sa, že verejné celebrovanie Vetus Ordo (v súčasnosti tiež známe ako mimoriadna forma) sa zachovalo v ten pravý čas, prinajmenšom v Anglicku a Walese. Ako sa to udialo?
Opozícia voči liturgickým reformám a ľútosť nad stratou liturgickej tradície siahajúca až do 4. storočia, ak nie ďalej, bola značne rozšírená, keď sa v 60. rokoch minulého storočia ozrejmila radikálna povaha toho, čo sa vykonávalo v mene Druhého vatikánskeho koncilu. Spoločnosť latinskej omše bola založená v roku 1965. V tomto období priniesli prvé reformné dokumenty z Ríma vysvetlenie, že práve latinský jazyk bol cieľom reformy. V tomto čase veriacich vo farnostiach tiež znepokojovali liturgické experimenty a prípady zneužívania.
Kardinál John Heenan nariadil všetkým farským kostolom vo Westminsterskej diecéze, aby celebrovali jednu nedeľnú omšu v latinčine, vo svetle mandátu Vatikánu II.: "sa má používanie latinčiny zachovať pri latinských obradoch" (Sacrosanctum Concilium 36.1). Celebrovanie reformovanej omše v latinčine sa však rýchlo začalo považovať za anomáliu a pravidlo bolo stiahnuté začiatkom roku 1971. V debate sa dospelo k záveru, že si treba vybrať medzi Novou omšou v miestnom jazyku alebo "Tridentskou" (či latinskou) omšou.
V období úcty voči biskupom a pápežovi a s pápežom Pavlom VI., ktorý vložil povesť svojej osobnej autority do generálnej audiencie týkajúcej sa reformy, bolo náročné argumentovať, že sa jedná o chybu: úplné potlačenie liturgickej formy, na ktorej tak veľmi závisela teológia, spiritualita a kultúra.
Kardinál Alfredo Ottaviani, bývalý prefekt Kongregácie pre náuku viery, skúšal teologický prístup a preslávil sa svojim "zásahom" v roku 1969. Profesorka Alexandra Zaina, vedúca členka Spoločnosti latinskej omše, sa pokúšala o spirituálny prístup v liste pre časopis Catholic Herald, keď citovala Piusa XII. z encykliky Mediator Dei zdôrazňujúc, že duchovné potreby Katolíkov nie sú rovnaké a mal by sa ponechať priestor pre tých, ktorí preferujú staršiu omšu. Úspešným prístupom bol však napokon až tretí aspekt liturgie: kultúra.
Tento prístup bol rozvinutý pozoruhodným slovenským básnikom Alfredom Marnauom, ktorý prišiel do Británie v roku 1939. Marnau využil svoje kontakty v umeleckom svete, aby získal podpisy na petíciu, ktorá lamentovala nad stratou starej omše v kontexte "dejín ľudskej duše":
V tomto momente nezvažujeme náboženskú alebo duchovnú skúsenosť miliónov jednotlivcov. Spomínaný obrad vo svojom nádhernom latinskom texte taktiež inšpiroval množstvo neoceniteľných úspechov v umení - nielen mystické diela, ale práce básnikov, filozofov, hudobníkov, architektov, maliarov a sochárov vo všetkých krajinách a epochách. Patrí teda k univerzálnej kultúre, ako aj k cirkevníkom a formálnym kresťanom.
K tejto výzve sa mohli pripojiť nekatolíci a v tých časových podmienkach mohli mať nekatolíci väčší vplyv. V dôsledku toho a skutočnosti, že čas sa krátil, sa Marneauovi podarilo v priebehu len troch týždňov zhromaždiť podpisy viac ako 50 verejných osobností, vrátane poslancov každej z hlavných strán, dvoch anglických biskupov a mnohých spisovateľov, umelcov a hudobníkov. Zaradili sa sem Graham Greene, Colin Davis, Iris Murdoch, FR Leavis, Malcolm Muggeridge, Yehudi Menuhin a Nancy Mitford. Vďaka Williamovi Rees-Moggovi, redaktorovi časopisu Times, si výzva získala pozornosť celého národa.
Bol to ale iný signatár, ktorý aspoň podľa rozšírenej legendy zaujal Pavla VI., keď mu kardinál Heenan predstavil petíciu v mene Spoločnosti latinskej omše. Marnau hovorí: "Príbeh spočíva v tom, že pápež Pavol VI. potichu čítal zoznam podpísaných a potom zrazu povedal: Ach, Agatha Christie! a pridal svoj súhlas."
Samotná Christie nebola Katolíčka: no jej najznámejšia fiktívna postava, belgický Katolík Hercule Poirot, by určite súhlasil.