Ľudí a zvlášť politikov by sa dalo rozdeliť do dvoch hlavných kategórií. Tých ktorí si stoja za svojim presvedčením a obhajujú pravdu a spravodlivosť aj keď im to prinesie problémy, a tých ktorých žiadna pravda a spravodlivosť nezaujíma a jediným kritériom pre nich je osobný prospech.
Ján Čarnogurský sa nedávno vrátil zo Sýrie, kde ho prijali predseda vlády, predseda parlamentu a námestník ministra zahraničných vecí. Čarnogurského delegácia tak suplovala našu diplomaciu ktorá pod vedením Lajčáka nielen že nepracuje na vzťahoch zo Sýriou, ale dokonca zrušila naše veľvyslanectvo v Sýrii.
Sýrčania prijali Čarnogurského delegáciu na najvyššej úrovni hlavne preto, lebo chápu že naši vládni predstavitelia sú len vazalmi USA, ktorí záujmy krajiny ktorú reprezentujú, bez váhania vymenia za svoj kariérny rast. Preto musia rokovať s tými, ktorí vo svojom voľnom čase suplujú prácu slovenského ministerstva zahraničia.
Túto skutočnosť najlepšie ilustrujú aj dvaja hlavní protagonisti tohto príbehu. Na jednej strane bývalý disident Ján Čarnogurský, ktorý bol za svoje kresťanské presvedčenie a obhajobu kresťanských disidentov komunistickým režimom perzekuovaný aj väznený. Na druhej strane Miroslav Lajčák, ktorý režimu verne slúžil, študoval v Sovietskom zväze a v prihláške do KSČ uviedol že si dôkladne osvojil materialisticky svetonázor.
Čarnogurský vzdoroval režimu a jeho nechuť robiť zo seba poslušného zväzáckeho pajáca ho po zmene režimu vyniesla až do kresla predsedu vlády. Neskôr sa stal ešte na štyri roky ministrom spravodlivosti. Jeho neochota posluhovať novým mocným výmenou za kariérny rast sa prejavila znovu, keď vo vláde v roku 1998 ako jediný spolu s ministrom Koncošom nehlasovali za prelet amerických „tankovacích“ lietadiel cez slovenský vzdušný priestor na Juhosláviu.
S odmietaním prichádzajúcej liberálnej agendy a presvedčením, že USA na čele so zbrojnou lobby nemôžu byť jediným svetovým hegemónom, dospel k názoru, že rovnováhu vo svete môže prinavrátiť len silnejúce Rusko. Tak sa opäť stal tŕňom v oku novodobých normalizátorov, ktorí po zmene režimu už nestrážia leninské myšlienky, ale „ukotvovanie našej prozápadnej orientácie“. Čarnogurský tak začal byť vytesňovaný na politickú perifériu a znovu nastupuje na dráhu disidenta.
Čarnogurský považoval vyhlásenie nezávislosti Kosova za porušenie medzinárodného práva a v roku 2008 sa zúčastnil na manifestácii pred americkou ambasádou v Bratislave proti samostatnosti Kosova.
V tom čase Miroslav Lajčák úspešne plnil funkciu protektora v Bosne. Ako videli jeho pôsobenie bosniansky Srbi si môžete prečítať TU.
Bol to práve Miroslav Lajčák ktorý presadil, že Slovensko uznáva pasy neexistujúceho štátu Kosovo.
Čarnogurský v súčasnosti spoluorganizuje demonštrácie proti základniam NATO, kritizuje Istanbulsky dohovor a Globálny pakt o migrácii. Jeho náprotivok Miroslav Lajčák naopak robí všetko preto, aby tieto vlastizradné dokumenty boli prijaté. Kvôli zamietnutiu našej účasti v Marakéši parlamentom, ktorá by znamenala súhlas s dokumentom, dokonca teatrálne podáva demisiu, ktorú následne stiahne, čo však naša Ústava nepozná. Stáva sa tak už aj de iure nelegitímnym ministrom. Jeho ďalšie zahraničné návštevy tak nebudú v pozícii ministra v demisii o nič legitímnejšie ako Čarnogurského návšteva v Sýrii. S tým rozdielom, že Čarnogurský aspoň lobuje za slovenské a nie americké záujmy.
Miroslav Lajčák to za verné služby dotiahol až na predsedu 72. zasadnutia Valného zhromaždenia OSN. Aktívne sa podieľal na migračnom pakte a jeho prijatie odôvodňoval tvrdením, že migrácia tu bola, je a bude a preto ju musíme organizovať. Na čo trefne zareagoval jeden z prezidentských kandidátov Štefan Harabin, ktorý mu odkázal, že aj prostitúcia tu bola je a bude, ale to neznamená že ju má teraz štát organizovať.
Lajčák sa odvoláva na nejaké sťahovania národov, ktoré tu boli už pred 2000 rokmi a ignoruje skutočnosť, že odkedy sa európske národy stali svetovými mocnosťami, tak k žiadnemu masovému presídľovaniu obyvateľstva z Afriky do Európy nedochádzalo a ešte pár desaťročí dozadu sa do západnej Európy nedalo dostať ani z Európy východnej. Takže prezentácia migrácie, ako nejakého prírodného javu s ktorým sa nedá nič robiť je len demagógia, ktorá má v ľuďoch vyvolať pocit rezignácie a zmierenia sa so zánikom vlastnej kultúry a rasy.
Miroslava Lajčáka začiatkom roka 2009 na základe odporúčania Bruselu vymenovali za ministra zahraničných vecí SR uprostred funkčného obdobia prvej Ficovej vlády. Popritom súbežne pokračoval aj vo funkcii vysokého predstaviteľa pre Bosnu a Hercegovinu.
Ján Čarnogurský v roku 2013 vystúpil z KDH. Je predsedom Slovensko Ruskej spoločnosti a členom Valdajského diskusného klubu.