Dvaja chlapci, ktorí súťažili v dievčenskom bežeckom družstve v Connecticute, vyhrali preteky (aké prekvapenie!), pobrali tituly, nastavili nové rekordy a zabránili dievčatám v postupe do ďalších šampionátov.
Všimnite si aké slová používam, pretože presne o to tu ide. Nenazývam týchto študentov „transgender“. Nazývam ich chlapcami, pretože v skutočnosti nimi aj sú. Novinové správy používajú tieto termíny; požaduje sa to od nich, ale ja to nerobím. Títo chlapci sa nielenže „narodili ako chlapci“, ale oni nimi aj skutočne sú. Toto smiešne zahrávanie sa so slovami bude naša smrť. Najmä nás žien.
Jedno dievča z bežeckého tímu sa statočne postavilo proti tejto nespravodlivosti. Selina Souleová je odvážna mladá dáma a jej zo všetkých síl tlieskam. Tlieskam aj jej mame, ktorá sa svojej dcéry zastala, keď spolu s ňou čelila búrlivej reakcii verejnosti.
Ako vidíte, choromyseľnosť gender ideológie útočí zo všetkých strán. Ako všetky ženy, aj ony sa ocitli vo veľmi náročnej pozícii. Príliš dobre si uvedomujú šikanu, ktorá sa na ne valí s novým totalitným režimom a snažia sa postupovať tak, ako väčšina žien – snažia sa uchlácholiť šelmu v nádeji, že ich ušetrí. Neušetrí. Ženy zožerie ako prvé. Selina si inštinktívne uvedomuje, že súperenie chlapcov proti dievčatám je už vo svojej podstate neférové, bez ohľadu na to ako sa chlapec „cíti“ v súvislosti so svojou „rodovou identitou“ (pretože nemenné biologické fakty sú reálne a nepodliehajú pocitom nikoho). Selina však nie je bezcitné monštrum a pochopiteľne nechce byť onálepkovaná ako ´transfób´, preto vyjadruje podporu atlétom, ktorí sa snažia „priznať si pravdu sami pred sebou“. The Daily Signal uvádza: Selina sa o týchto atlétoch vyjadrila nasledovne: „Mám v škole kamarátov a kamarátky, ktorí sú transgender a ktorí s tým zápasia. Chcú z toho uniknúť a keď sa tak rozhodnú, pomáham im a podporujem ich. Keď sa im to podarí, snažím sa akoby na nich dohliadať. Nikdy som nebola voči nim hrubá a vždy som ich rešpektovala. Situácia v športe však nemá nič spoločné s ich rodovou identitou a s tým, ako sa cítia. V športe platí férovosť a to, čo je správne.“
S choromyseľnosťou sa však nedá normálne spolunažívať. Len jedno z toho môže vládnuť – realita, zakorenená v pravde, alebo šialenstvo. Buď má biologické pohlavie zmysel alebo nie. Buď existujú základné rozdiely medzi mužom a ženou alebo ... úprimne povedané, tu už nie je žiadne ´alebo´, pretože množstvo zásadných rozdielov medzi mužom a ženou jednoducho existuje, a vždy bude existovať. Nie sme žiadne postavičky z Lega, ktorým sa dá ľubovoľne meniť spodok alebo vrch. Naše telo nám samo povie kým sme, a to je dobre.
Katy Faustová nám často pripomína: „Buď budete podporovať ´práva transgenderov´ alebo budete chrániť ženy a dievčatá; nemôžete robiť oboje naraz.“ Prečo nie? Ak totiž muž môže byť bez problémov ženou, potom už ženy ako také v podstate neexistujú; nie sú žiadne dámske šatne, ženské športové tímy, útulky pre týrané ženy a podobne. Pokiaľ teda muž, ktorý o sebe oficiálne tvrdí že je žena, sa môže v podstate vnútiť do dámskych spŕch, šatní, útulkov, atletických tímov, ženy začnú byť účinne a systematicky ´vyhladzované´.
Milé dámy, opakujte po mne: Muži sú muži. Ženy sú ženy. „Transženy“ nie sú ženy. Sú to muži. Koniec príbehu.
Muži nemajú menštruáciu, nemôžu otehotnieť, porodiť dieťa, ani ho kojiť; nie sú skrátka matkami, pretože nie sú ženami. Ich fyzické telo je sformované úplne inak než ženské a žiadna znížená hladina testosterónu z nich ako mávnutím čarovného prútika neurobí ženu. Ak sa väčšina žien v našej spoločnosti nepostaví pevne za tieto základné fakty, tak sa stanú spoluvinníčkami reálneho zániku svojich dcér, neterí, sestier, vnučiek, nehovoriac o nich samých. Byť ženou buď bude naozaj znamenať byť ženou, alebo potom pôjde iba o číry nezmysel.
Ženy, ktoré dnes bojujú za „práva transgenderov“ sú najnebezpečnejším druhom hlupákov. Svojím zavádzajúcim súcitom len predlžujú účinok skazy, ktoré má ich jednanie na nastávajúce generácie. Klamať zmätenému chlapcovi, že sa môže stať dievčaťom ak chce, nie je žiadnym prejavom súcitu a pochopenia. Súcit a pochopenie totiž nepohŕda prirodzene vrodenými rozdielmi medzi mužom a ženou, ktoré nám dal Boh ako dar. Zo súcitu sa nemrzačia inak zdravé telá detí.
Dievčatá a ženy sú v procese „trans-choromyseľnosti“. Buď pevne vytrváme a odmietneme hovoriť nezmysly, alebo nás, ani naše dcéry už nič nezachráni. Alebo že by naše správne rozhodnutie? Poddajnosť a súhlas so všetkým, čo sa nám podsúva, nás totiž zmetie stopercentne!