Prvé motu proprio pápeža Benedikta XVI, Summorum Pontificum, bolo vyhlásené keď som bol bratom v rehoľnej formácii. Ako mladí bratia sme chceli využiť príležitosť účasti na tradičnej latinskej omši (TLM) a veľmi rýchlo sme si všetko čo s ňou súviselo obľúbili. Zároveň nám to pomáhalo lepšie chápať aj omšu v Novus ordo (NO). O poklad, ktorý sme v TLM objavili sme sa chceli podeliť aj s ostatnými a preto sme zorganizovali verejné vzdelávacie stretnutie o mimoriadnej forme, ktoré končilo slávením TLM. Na tejto omši sa stalo niečo, čo si budem pamätať celý život. Zúčastnila sa jej istá matka, oddaná katolíčka a jej 16-ročný syn - zjavne z donútenia. Omša, ani viera v rodine, mu nič nehovorili. Počas tejto omše sa však niečo zmenilo. Syn fascinovane sledoval každé slovo, úkon, či pieseň a na konci svojej mame zo srdca ďakoval, že ho na túto omšu zobrala; nadšene zvolal: "Toto bolo to najkrajšie a najposvätnejšie, čo som kedy videl!" Nenadchlo ma iba jeho nadšenie, ale aj výber slov: ´posvätné´; slovo, ktoré nepatrí do bežnej slovnej zásoby tínedžera. Zamyslel som sa nad prirodzenou túžbou človeka po pravde a kráse a po ich hľadaní.
Uvažoval som o svojej mladosti a o skúsenostiach mnohých mladých katolíkov, ktorí vyrastali v prostredí typickej modernej americkej omše a ktorí opustili vieru, aby niekde inde (budhizmus, wicca ...) hľadali čosi hlbšie, krajšie, posvätnejšie, aj keď zrejme iba podvedome. Spomínaný 16-ročný mladík zrejme zo svojej perspektívy porovnal banálne a zšenštilé piesne, s ktorými vyrastal na omšiach (aj mne sa pri nich chcelo odísť), so starodávnymi, nádhernými a hlbokými gregoriánskymi chorálmi, ktoré počul pri tejto sv. omši. Veľa dospelých, ako aj cirkevných predstaviteľov si svojho času myslelo, že TLM neprináša nikomu nič dobré a že určite nepritiahne mládež. Jej pozitívne skúsenosti so starovekou liturgiou však dokazujú niečo iné; prinajmenšom nútia k zamysleniu nad jej obnovením.
Po rokoch, v ktorých som si uvedomil, že rehoľný život, ani kňazstvo nie sú mojím povolaním, som sa vrátil ku svojej predchádzajúcej profesii učiteľa stredoškolákov - chlapcov, pričom skúsenosť zo spomínanej TLM som mal stále v pamäti. Chlapcom som chcel predovšetkým vštepiť úctu k sviatostiam, najmä ku sv. spovedi a Eucharistii a aby k nim čo najčastejšie pristupovali. Aj u nich som vybadal akúsi všeobecnú averziu voči omšiam v NO, na ktoré boli zvyknutí, a rozhodol som sa vyskúšať, či v nich účasť na TLM nevzbudí novú úctu ku sv. omši. Zadal som im úlohu, aby sa zúčastňovali omší iného katolíckeho obradu alebo mimoriadnej formy rímskeho obradu a aby svoje skúsenosti z nich úprimne popísali. Takmer každý z nich bol na TLM po prvýkrát v živote. Na to, že išlo o tínedžerov z typicky katolíckych rodín, ktoré už do určitej miery "pohltil aj tento svet" a ktorí nemali veľké vedomosti z histórie a zmyslu TLM, ich reakcie na TLM boli ohromujúce! A hoci mali problém so sledovaním tejto omše v latinčine (čo má viac-menej každý), bol ohlas na ňu ohromujúco pozitívny - len jeden študent zo 163 vyjadril negatívnu skúsenosť. Všetci takmer bez výnimky prežívali úžasnú atmosféru posvätnosti ako aj úcty a obradnosti, ktorá im v NO chýbala. Obľúbili si najmä sv. prijímanie pokľačiačky a na jazyk, aj keď po prvýkrát cítili nervozitu. Namiesto rozprávania o ich odpovediach vám niektoré z nich ponúkam v pôvodnom znení. Keďže ide ešte o nedospelých tínedžerov, neuvádzam ich priezviská:
"Celkove sa mi zdá, že v tradičnej latinskej omši je oveľa viac posvätnosti, než v obyčajnej omši, na ktorú som zvyknutý. V tej ide o interakciu medzi kňazom a ľuďmi, no v TLM ide výlučne o interakciu medzi kňazom a Bohom. Kňaz je takmer absolútne sústredený na oltár, čo celkom a opravdivo vyzerá ako "svätá obeta" sv. omše. Zmysel tejto obety potvrdzujú aj gestá a úkony veriacich, najmä kľačanie v tichosti. Tichosť a úctivá dôstojnosť tejto omše je podstatne väčšia, než u bežnej omše; ja osobne oveľa lepšie prežívam a chápem posvätnosť všetkého, čo sa pri nej reálne deje. Táto posvätnosť sa prenáša do všetkých častí omše, najmä do prijímania Eucharistie, ktoré prebieha pokľačiačky a na jazyk; prítomnosť Krista prežívam pri tom mocnejšie než predtým. Ďalším zreteľným rozdielom je používanie latinčiny, čo však nevadí, pretože aj keď jej rozumieme ťažko, máme zo sv. omše oveľa posvätnejší dojem." ∼ Jack
"Podľa mňa sa pri omši oveľa viac hodí latinský jazyk, pretože naznačuje, čím omša v skutočnosti je. […] Oveľa viac sa počas nej cítim v Božej prítomnosti, než pri bežnej omši. […] Mám radosť z ticha a možnosti meditovať. V porovnaní s modernou omšou je TLM krásnejšia." ∼ Peter
"Na latinskej omši sa mi najviac páči priestor na meditovanie. Aspoň ma to núti spytovať si svedomie. Pomáha mi to uvedomiť si aký som hriešnik, ako mám častejšie chodiť na spoveď a vyhýbať sa stále rovnakým hriechom. Ďalej ma veľmi oslovilo rozdávanie sv. prijímania, keď sme pokľakli pred kňazom - mal som pocit, akoby som kľačal pred Kristom; keď som prijal Eucharistiu na jazyk, akoby mi ju podával sám Kristus. Veľmi sa mi páči, že kňaz je väčšinu omše obrátený k oltáru, akoby všetko spolu s nami obetoval hore, Bohu." ∼ Noah
"Myslím si, že TLM je lepšia než bežná omša. Akoby pri nej spievali anjeli. Všetko čo sa tam robí a hovorí, sa uskutočňuje z úcty voči sviatosti a Bohu. Ak sa mám rozhodnúť, radšej budem chodiť na TLM, pretože všetko sa tam deje s veľkou úctou, všetci majú pekné slávnostné rúcha a všetko sa odohráva z úcty a na väčšiu Božiu slávu, a nie pre ľudí, ako je to na bežnej omši." ∼ Brett
"Páči sa mi latinčina a podľa mňa sa ako omšový jazyk hodí lepšie ako angličtina ... Telu Kristovmu dodáva určite viac úcty a autority, ktoré si aj zaslúži, keď Ho od kňaza prijímame pokľačiačky a na jazyk." ∼ Alex 1
"Podľa mňa je správna táto omša. Je lepšie, keď je kňaz otočený tvárou k oltáru a viac sa ´zhovára´ s Bohom ako s nami. Páči sa mi, že ako svedkovia Eucharistie kľačíme, keď kňaz hovorí k Bohu. Omša vďaka tomu oveľa viac pripomína obetu Bohu. Páči sa mi aj spôsob prijímania Eucharistie." ∼ Alex 2
"Hudba a spev počas TLM sa oveľa viac hodí k omši, vyjadruje sa ňou väčšia úcta a krása omše. Na sv. prijímanie si pokľakneme v rade a kňaz nám rozdáva sv. prijímanie na jazyk, čo je podľa mňa oveľa lepšie ako do ruky." ∼ Blaine
"Na tejto TLM omši som sa oveľa ľahšie sústredil, než na bežnej nedeľnej omši ... Všimol som si, že všetci, vrátane žien, boli decentne a slušne oblečení, čo na bežnej omši vôbec nie je samozrejmé; vďaka tomu sa aj lepšie sústredím na omšu a nie na ľudí okolo seba. Ďalšou novinkou pre mňa bolo prijímanie Eucharistie do úst, čo pociťujem ako oveľa pokornejšie než do ruky. Aj latinský jazyk, v ktorom sa omša slúži vo mne vyvoláva posvätnosť v zmýšľaní a úplne inak ma naladí, než bežný jazyk, ktorým rozprávam od rána do večera každý deň." ∼ Tommy
"Počúvam a odpovedám na modlitby, prosby a požehnania v jazyku, ktorý používali prví kresťania ... Je vskutku fascinujúce prežívať niečo, čo odolalo dlhému času a dokázalo tak silu Cirkvi, ktorú založil Kristus; šírenie Kristovho kráľovstva na zemi a demonštrovanie večného panovania Krista Kráľa, ako aj Cirkvi, ktorá bola prenasledovaná a skúšaná už od svojich začiatkov a napriek tomu zostala jednou, svätou, katolíckou a apoštolskou, a to aj napriek schizmám, pokusom o jej zničenie a iným prejavom zla." ∼ Drew
Na základe reakcií týchto tínedžerov je jasné, že tradičná liturgia celkom úspešne mládež priťahuje. Inšpiruje ich k prežívaniu väčšej posvätnosti a úcty voči sv. omši, ku Kristovi a k celej Jeho Cirkvi "unam, sanctam, catholicam et apostolicam" (jednej, svätej, katolíckej a apoštolskej)". To nie je niečo, čo konáme z nostalgie, ale je to poklad nevyčísliteľnej hodnoty, chránený celé stáročia. Veľa mladých ľudí opúšťa vieru a preto sa my ako Cirkev snažíme nájsť niečo, čo im najviac pomôže, pričom napr. omše Novus Ordo s gitarovým doprovodom nemusia byť vždy správne a vhodné. Preto sa pýtame, či je naše trvanie na NO stále správne, aj napriek svedectvám mnohých mladých ľudí, ktorí v čoraz väčšom počte a s väčším zanietením chodia na TLM.
"Najvyšší veľkňazi dosiaľ vždy dbali o to, aby Kristova Cirkev prinášala dôstojný kult Božiemu majestátu, „na chválu a slávu jeho mena“ a „na úžitok celej jeho svätej Cirkvi“ (Summorum Pontificum, #1).