Umiernené náboženstvo ľudského bratstva, o ktoré sa niektorí Katolíci usilujú, nebude mať žiadnu šancu voči militantnému sekularizmu či militantnému islamu.
Ježiš nás ubezpečil, že brány pekla nepremôžu jeho Cirkev. Nebolo nám však povedané, koľko si Cirkev dovtedy vytrpí. V posledných rokoch došlo k toľkým stratám, že z čisto svetského hľadiska to niekedy vyzerá, akoby kresťanstvo bolo na ceste k zániku.
Prieskumy verejnej mienky v USA a Európe odhaľujú, že každým rokom sa menej ľudí označuje za kresťanov, zatiaľ čo rastie počet tých, ktorí sa neidentifikujú so žiadnym náboženstvom. Zdá sa, že tento trend bude pokračovať.
Jedným z dôvodov je, že pokroky v technológiách, medicíne a vede vyvolali ilúziu, že naše potreby sa dajú uspokojiť na čisto svetskej úrovni. Evanjelium bohatstva, zdravia a pozitívneho myslenia, ktoré bolo populárne u mnohých protestantských kresťanov v prvej polovici dvadsiateho storočia, bolo oživené - tentoraz však bez Evanjelia. Môžete to ľahko nájsť na internete: "8 životných lekcií, ktoré by sa mali všetci dozvedieť pred rokom 2020", "Neuroveda hovorí, že počúvanie tejto piesne znižuje úzkosť až o 65%" a "5 spôsobov, ako znížiť riziko vzniku demencie podľa nového výskumu". A toto je len veľmi malá vzorka nespočetných spôsobov, ako môžete zlepšiť svoj život a svoje sebavedomie bez príklonu k náboženstvu.
Internet sa tak s mnohými odpoveďami na životné problémy môže pre niektorých ľudí stať náhradou náboženstva. A pre väčšinu nás ostatných slúži na odvrátenie pozornosti od hlbších otázok týkajúcich sa účelu nášho života.
Úpadok kresťanstva však nie je výlučne spôsobený mnohými rozptýleniami moderného života, ale aj priamymi útokmi proti nemu. A tie sa očividne stupňujú. Tri hlavné útoky proti kresťanstvu prichádzajú od sekularizmu, islamu a, paradoxne, od samotného kresťanstva.
Väčšina kresťanov, ktorí tomu venujú pozornosť, si je vedomá prvého ohrozenia. Oddaní sekularisti tvrdia, že kresťania môžu slobodne veriť čomukoľvek, pokiaľ neprenášajú svoje presvedčenia do verejného života. Môžete teda slobodne veriť, že manželstvo by malo byť iba medzi mužom a ženou, ale ak ste pekár, kvetinár alebo svadobný fotograf, musíte svoje presvedčenie odložiť bokom kvôli "normám komunity" - to znamená kvôli normám ideologickej ľavice.
Stáva sa však zrejmým, že sekularisti nebudú spokojní len s dohľadom nad verejnou sférou. Nie je nerozumné si myslieť, že sa blíži deň, keď čítanie epištoly na omši bude nenávistným zločinom, kňazi budú nútení oddávať homosexuálne páry a katolícke školy budú musieť prednášať o radostiach z LGBT sexu.
Aj keď by sa militantných sekularistov podarilo zastaviť, tak už dnes sa im podarilo podkopať kresťanstvo výrazným spôsobom. Jedným z najúčinnejších spôsobov je ten, keď sa kresťanská náuka onálepkuje ako staromódna, alebo ešte horšie. Ako sa to dosiahne? Je to dosť jednoduché. Keď módni ľudia, ktorí kontrolujú reklamu, zábavný priemysel, NFL a verejné školstvo, povedia, že trans a homosexuálni ľudia sú A-OK, každý jednotlivec alebo inštitúcia, ktorá sa vyjadrí opačne, je z definície staromódna. A tým, ktorí chcú byť "prebudenými", stačí o kresťanstve iba tento poznatok.
Druhý veľký útok na kresťanstvo prichádza od islamu. Na miestach, kde moslimovia tvoria výraznú menšinu, útok často prichádza vo forme požiadaviek na rovnaké zaobchádzanie a následne špeciálne práva. V Európe sa moslimovia prezentujú ako "noví židia" - obete rasizmu a diskriminácie, ktoré si zaslúžia osobitné zaobchádzanie s cieľom kompenzovať svoje utrpenie. V liberálnej sekulárnej Európe je tento trik celkom účinný. Európsky súd pre ľudské práva preto rozhodol, že kritika islamu znamená zločin. A v Anglicku polícia zatkla kresťanských pouličných kazateľov zo strachu, že kresťanské posolstvo urazí moslimov.
V niektorých častiach Ázie, Afriky a Blízkeho východu sa ku kresťanom správajú ešte horšie. Každodenne tu čelia prenasledovaniu a dokonca aj genocíde. Ale pomerne málo kresťanov na Západe si je vedomých rozsahu islamského útoku na kresťanstvo, či už v Európe alebo v rozvojovom svete.
Preto? Pretože tí istí módni ľudia, ktorí si myslia, že je fajn, keď draq queens vystupujú vo verejných knižniciach, sa správajú ako puritáni z viktoriánskej éry, keď dôjde reč na islam. Prenasledovanie kresťanov moslimami? Mali by ste sa hanbiť za to, že ste dokonca otvorili takúto chúlostivú tému. Slušní ľudia nehovoria o takýchto veciach. Módni ľudia, ktorí majú pocit, že majú právo učiť vaše deti, že byť homosexuálom je v poriadku, si v skutočnosti myslia, že majú Bohom-dané (prepáčte za slovník) poverenie učiť deti, že islam je náboženstvom mieru a spravodlivosti - na rozdiel od tohto iného náboženstva, ktoré údajne zaviedlo otroctvo, sexizmus a homofóbiu.
Frekvenciu a intenzitu moslimských útokov na kresťanov umocňuje mlčanie médií. Reportéri a novinári, ktorí protestujú, keď sú kedykoľvek prenasledované iné skupiny, majú zápal hrdla, keď sú cieľom kresťania. Keď sa v Afrike poľuje na slony, novinári vyskočia na ich obranu, ale keď sú ohrození kresťania, všetko, čo dokážu, je len pokrčenie plecami.
Tiché a niekedy menej tiché spojenectvo medzi sekularistami a islamistami znamená, že kresťania stoja proti kombinácií hrozných nepriateľov. Situácia sa zhoršuje tým, že Cirkev je tiež pod paľbou mocných ľudí zo svojich vlastných radov.
Títo cirkevníci chcú zrejme zmeniť Cirkev z inštitúcie zameranej na Boha na organizáciu, kde je stredobodom človek. Ich cieľom nie je hľadať Kráľovstvo nebeské, ale vytvoriť humanitárne a rovnostárske spoločenstvo tu na zemi - pravdepodobne v partnerstve s OSN.
Pri snahe urobiť Cirkev prijateľnejšiu pre svet ju však oslabili. Keď sa Cirkev vyhlasovala za tú Jedinú Pravú, vzbudzovala tým vo svete väčší rešpekt (hoci niekedy zdráhavo). Teraz, keď poprední cirkevní predstavitelia nevyžadujú túto exkluzivitu, Cirkev vzbudzuje oveľa menší rešpekt.
Túto stratu rešpektu samozrejme znásobujú nedávne odhalenia korupcie v Cirkvi - sexuálna a finančná korupcia a všetko medzi tým. Je možné, že táto korupcia je priamym dôsledkom výmeny cieľa posvätenia za humanistickejšie ciele. V každom prípade, je zrejmé fér tvrdiť, že Cirkev v posledný rokoch stratila rešpekt aj dôveryhodnosť a začína sa stávať terčom posmechu - klubom starých pánov, kde sa starí páni správajú ako chlapčenský spolok. Zdá sa však, že svet je ochotný prehliadnuť tieto "slabé stránky", pretože "nová Cirkev" sa ukázala ako nápomocná pri snahe progresívcov.
Niektorí z Cirkvi sa ukázali byť užitoční aj pre moslimský svet. Je to preto, že rôzni cirkevníci sa stali obhajcami islamu. Mnohí cirkevní predstavitelia sa už dávno pridali k chóru svetových lídrov, ktorí - sotva s podporou dôkazov - tvrdili, že islam je náboženstvom mieru - pokojnou vierou, ktorá nemá nič spoločné s terorom.
Cirkevní predstavitelia boli nielenže ochotní očistiť islamskú históriu a náuku, ale vo veľkej miere prehliadali moslimské jatky kresťanov v rozvojovom svete.
Keď Benedikt XVI. mal tú trúfalosť odsúdiť bombardovanie kresťanských kostolov v Egypte, veľký imám z Al-Azharu prerušil univerzitný dialóg s Vatikánom a súhlasil s opätovným otvorením, iba keď pápež František sľúbil, že neprekročí "červenú líniu" - tzn. kritizovať islam.
František s tým s radosťou súhlasil, keď asi predpokladal, že teroristi sú nepochopením "skutočného" islamu. Ako uviedol v Evangelii Gaudium: "Autentický islam a správne pochopenie Koránu sú proti každej forme násilia."
Zdá sa, že František a jeho kruh si nielenže myslia, že Katolicizmus sa môže zmeniť na určitý druh humanistického náboženstva, ale zjavne si to myslia aj o islame. "Dokument o ľudskom bratstve pre svetový mier a spolunažívanie", ktorý spoločne podpísali František a veľký imám, je presýtený humanistickými všeliekmi a zrejme predpokladá, že sme len krok od jedného svetového náboženstva.
Samozrejme platí, že ak Františkove hodnotenie islamu ako rodiaceho sa humanistického náboženstva je správne, potom existuje nádej na mierumilovnejší svet. Ak sa však mýli - ak, ako povedal turecký prezident Erdogan: "Islam je islam, a tak to bude" - potom sa novo poľudštená Cirkev ocitla vo veľmi zlej pozícii voči islamu aj sekularizmu.
V minulosti bola Katolícka cirkev styčným bodom voči agresivite islamu i excesom sekularizmu. Ale dnes, keď je oslabená, je ťažké si ju predstaviť ako styčný bod niečoho iného, než LGBT iniciatív a socialistických schém. Rovnako ako František, aj sekularisti túžia po jednej svetovej vláde, no chce to istý stupeň naivity myslieť si, že táto vláda bude priateľská pre Katolíkov aj iných kresťanov. Aj moslimovia dychtia po jednom svetovom náboženstve, ale majú na mysli islam - nie synkretickú zmes spiritualít.
Umiernené náboženstvo ľudského bratstva, o ktoré sa niektorí Katolíci usilujú, nebude mať žiadnu šancu voči militantnému sekularizmu alebo militantnému islamu. A rozhodne nebude mať šancu pri súčasnom útoku oboch síl.
Z svetského hľadiska nevyzerajú šance na prežitie kresťanstva pozitívne. Na druhej strane tu máme Kristov prísľub, že Cirkev zvíťazí. A to výrazne mení rozloženie síl.