Prečo sa napokon nádeje, upínané k významnému Druhému Vatikánskemu koncilu, ktorého hlavným zámerom bolo "otvorenie sa svetu", dostali do tak tvrdého protirečenia s tým, čo nasledovalo potom; s vlnou odkresťančenia, ktorá zaplavila západné krajiny?
Na túto otázku odpovedá profesor Roberto Pertici v druhom pokračovaní svojej fascinujúcej analýzy Koncilu a pokoncilového obdobia v kontexte svetových dejín posledných desaťročí. Pertici je profesorom dejín súčasnosti na University of Bergamo a špecialistom na vzťahy medzi Cirkvou a štátom. Prvú časť analýzy nájdete na stránke Settimo Cielo z 31. augusta: > Historicizing Vatican II. Druhá časť, pokračovanie prvej, tiež obsahuje množstvo podnetov na premýšľanie. Na pozadí stále väčšieho počtu post-kresťanských spoločností nadobúda zjavne čoraz väčší zmysel Ježišova otázka: "Nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?" Lk 18, 8).
*
Pokoncilové obdobie a "obrovský skok vpred" modernej doby
autor: Roberto Pertici
1. Nečakaná revolúcia
V najnovšom príspevku do Settimo Cielo som sa snažil charakterizovať, i keď len sumárnym spôsobom, modernú dobu, s ktorou sa Cirkev snažila vyrovnať počas Druhého Vatikánskeho koncilu. Vychádzala z veľkých ideologických smerov, ktoré vzišli z druhej svetovej vojny - z liberálnej demokracie a z marxizmu. Podčiarkujem veľký optimizmus, ktorý obklopoval prácu Koncilu a jeho závery. Ján XXIII a Pavol VI s väčšinou biskupov dúfali, že postoj dialógu a hľadanie styčných bodov so svetom vo všetkých jeho prejavoch opätovne sprístupní výmenu názorov, ktorá sa vytratila.
Neprešlo ešte ani šesťdesiat rokov a je jasné, že veci nabrali úplne iný smer. Od Koncilu začal proces odkresťančovania západnej spoločnosti, najmä v európskych krajinách, z ktorých sa stali post-kresťanské spoločnosti. Prečo? Tento problém je nesmierne veľký; pokúsim sa doň vniesť trochu svetla. Úmyselne som napísal "od Koncilu", a nie "kvôli Koncilu", pretože niežeby Koncil nemal žiadny účinok - ako sa pokúsim dokázať - ale proces, ktorý Koncil odštartoval, by sa tak či onak raz začal, hoci odlišnou formou a odlišným tempom. V čase keď sa Koncil konal totiž moderná doba napredovala míľovými krokmi a nebola teda celkove už taká, na akú boli biskupi zvyknutí vo východiskovej pozícii.
V druhej polovici 60-tych rokov začali veľké kultúrne zmeny, vyvolané prevládajúcim ekonomickým a sociálnym rozvojom, prebiehajúcim už od roku 1950 a trvajúcim až do roku 1973, ktorý bol poznačený najmä ropnou krízou. Anglický historik, Eric J. Hobsbawm nazval toto 25-ročné obdobie "Zlatou érou"; francúzsky ekonóm Jean Fourastié "les trente glorieuses" (pre neho bol začiatok už v 1945). Hobsbawm tvrdí, že pre 80% obyvateľstva skončil v 50-tych rokov ešte len ´stredovek´. Išlo o celosvetový fenomén: Vo vtedajšom sovietskom bloku a v tzv. krajinách ´tretieho sveta´ zaznamenávali nebývalý nárast populácie a priemernej dĺžky života.
Koncilová konštitúcia "Gaudium et spes" varuje, že sa deje niečo gigantické - dôkladné a rýchle zmeny, vyvolané inteligenciou a tvorivou energiou človeka, ktoré menili jeho rozhodnutia, spôsob zmýšľania a konania. Kultúrna a spoločenská transformácia sa však odzrkadlila aj v náboženskom živote človeka. Celé toto obdobie poznačuje niekoľko procesov:
1) koniec vidieka; zánik roľníckej triedy na Západe a jej úpadok aj v nerozvinutých krajinách
2) veľká vnútorná aj medzinárodná migrácia
3) rozsiahla urbanizácia a zrod megamiest
4) rozvoj stredného a vyššieho vzdelávania a explózia záujmu o univerzitné vzdelanie
5) nebývalý rozvoj vedúcej úlohy žien, vyplývajúcej z prudkého nárastu podielu žien na univerzitnej populácii a nástupu vydatých žien na pracovný trh; v USA to bolo 14% v roku 1940 a 50% v roku 1980
Prebiehal skrátka rozklad v mnohých oblastiach, v ktorých mal katolicizmus hlavné slovo aj napriek predchádzajúcej industrializácii a jej spoločensko-kultúrnych následkov. Naozajstnými protagonistami tejto kultúrnej revolúcie sú ženy a mladí ľudia. "Baby boomers", čiže ľudia, ktorí sa narodili počas ekonomickej prosperity v USA po 2. sv. vojne, sa húfne hrnuli na stredné školy a univerzity, ktoré boli dovtedy doménou iba potomkov elity a narušili ich štruktúry. Masové vzdelávanie vytvorilo kultúrnu priepasť medzi rodičmi a deťmi; za veľmi krátky čas sa sformoval enormný dejinný odstup, ktorý odlúčil od seba generácie, narodené pred rokom 1925 a po roku 1950. Vo svete, ktorý sa obrátil chrbtom ku "konzervatívnym hodnotám a vzorom", sa mohla politika uberať iba ľavicovým smerom, pretože nemali inú rétoriku a nepoznali inú formu antagonizmu, aj keď v porovnaní s ´komunistickými´ zásadami boli len slabým odvarom marxizmu. V tom istom období explodoval aj feminizmus, a to oveľa radikálnejší než jeho odnož, ktorá bola typická pre socialistickú tradíciu, v ktorej išlo skôr o otázku rovnakých sociálnych a politických práv ako mali muži.
Ženám a mladým ľuďom sa v "Gaudium et spes" venovalo len niekoľko všeobecných a zrejmých posolstiev, pričom obe tieto skupiny boli určujúcimi silami celej transformácie. Vynorilo sa množstvo masových hnutí, ktoré zjednocovala a charakterizovala aj pojmová rétorika: "revolučná kultúra", "revolučná vášeň", ale aj túžba rozbiť puto s minulosťou. Mnohí historici sú však dnes presvedčení, že najtrvalejším následkom týchto hnutí je niečo iné: "individualistická revolúcia", ktorá hlása absolútnu nadradenosť subjektu nad akýmkoľvek spoločenským záväzkom, či už ide o rodinu, národ alebo triedu. Hobsbawm zistil, že najvýznamnejším zmyslom týchto zmien bolo to, že v skrytosti aj navonok odmietali poriadok v ľudských vzťahoch, ktorý odjakživa pôsobil v celej dejinnej tradícii a bol sankcionovaný spoločenskými konvenciami a zákazmi. Preto sa aj revolúcia 60-tych a 70-tych rokov dá chápať ako triumf jednotlivca nad spoločnosťou, či skôr ako pretrhnutie pradiva, ktoré v minulosti pútalo človeka k spoločnosti. Hobsbawm píše:
"Stará dobrá rétorika, ktorá jasne označovala práva a povinnosti ľudí voči sebe navzájom, pojmy ako hriech a čnosť, obeta, svedomie, odmeny, tresty, už viac v novom jazyku vytúženého pôžitkárstva a uspokojenia nemali miesto. Inštitúcie, ktoré nový morálny individualizmus najtvrdšie podkopával, boli práve tradičná rodina a tradične organizované cirkevné spoločenstvá na Západe, ktoré v poslednej tretine minulého storočia dramaticky kolabovali. Spojivo, ktoré stmelovalo rímsko-katolícke spoločenstvá, sa drobilo závratnou rýchlosťou." Pozrime sa prečo.
2. Radikálna spoločnosť
Doteraz zozbierané štatistiky vykazujú pozoruhodné údaje. Obmedzme sa iba na Taliansko: zatiaľ čo v roku 1956 chodilo pravidelne v nedeľu do kostola 69% Talianov, v roku 1962 to bolo už iba 53% a v roku 1968 len 40%. Pridajme k tomu radikálny úbytok tradičných kresťanských organizácií, najmä Catholic Action, ktoré malo v roku 1955 viac ako 3,5 milióna členov, no v roku 1973 už iba 816.000; ďalej krízu povolaní a šíriace sa opúšťanie kňazstva, najmä po roku 1965 s analogickým zmenšovaním počtu ženských duchovných povolaní; úpadok v počte krstov a čoraz menšia účasť na sviatostiach. Človek bol skrátka svedkom všeobecného ´oslobodenia´ občianskej spoločnosti od náboženstva; a aj tí, čo ešte zostali v jeho dosahu, mali sklon privatizovať svoju vieru, prežívať ju v súkromí, v ústraní, bez toho, aby sa jej priznalo jej verejné poslanie.
Človek bol svedkom úpadku vzoru kresťanskej morálky, ktorá prežila kultúrnu a filozofickú sekularizáciu 18. a 19. storočia, ktorej vedúci predstavitelia sa v určitých ohľadoch nesnažili o nič menšie, než o jej zachovanie a reformovanie vo svete, ktorý však už viac neuznával hlavné slovo kresťanstva. Pojem sexuality v rámci monogamnej rodiny bol jedným z jej základných komponentov a vo svojej podstate prežil dokonca aj koniec režimu "kresťanstva" a jeho možnosti vplývať na legislatívu a politický život. Teraz sa však nezadržateľne rútil ku kríze. Človek chápe rozsah takejto výzvy, stojacej pred Katolíckou cirkvou, ktorá bola po prvý raz svedkom toho, ako sa uprostred "Božieho ľudu" otriasa v základoch jej etický kánon a ako sa rôzni svet teologického skúmania. Cirkev vtedy čelila problémom, ako je sexualita, antikoncepcia, rozvod, potrat, homosexualita, žena a feminizmus, kňazstvo a celibát a čelí im dodnes. Šíriaca sa sekularizácia totiž vytvorila ´čiernu dieru´ medzi cirkevnými pravidlami o živote a morálke a realitou verejného a súkromného života koncom 20. storočia.
Koniec režimu "kresťanstva", v ktorý mnohí konciloví katolíci dúfali, sa však odohrával rušivým a nečakaným spôsobom, ktorý vyvolával mnohé otázky aj u tých, ktorý ho iniciovali - napríklad u veľkého katolíckeho historika ako je Pietro Scoppola, ktorý svoje myšlienky a názory uverejnil v roku 1985 v malom zväzku, príhodne nazvanom "Stratené ´Nové kresťanstvo´".
3. Vplyv Koncilu
Druhý Vatikánsky koncil v podstate kopíroval "reformnú" logiku, šíriacu sa v 60-tych rokoch. Každý vie, že keď povojnovú obnovu viedli umiernené konzervatívne vlády, ktorých väčšina členov sa narodila ešte v 19. storočí, začiatok 60-tych rokov bol obdobím "reformátorov", na čele s prezidentom Kennedym, sociálnou demokraciou v škandinávskych krajinách, s víťazstvom Wilsonovej Labour party v roku 1964 vo Veľkej Británii, s postupným úpadkom kresťansko-demokratickej hegemónie v Nemecku, ktorá v roku 1969 priviedla k moci Willyho Brandta. V Grécku skončila éra stredo-pravého Karamanlisa a v roku 1963 sa dostal k moci demokrat Georgios Papandreou. V Taliansku nastal čas stredo-ľavého prúdu, na konci "sankcionovaného" Cirkvou Jána XXIII. Začala sa jedným slovom éra uvoľňovania politického napätia a reforiem. Ako však vieme, nesplnil tento reformačný proces očakávania - spomeňme tragický rozpad kennedizmu, či počiatočné problémy stredo-ľavého prúdu v Taliansku. Prvým náznakom zmeny bola možno študentská revolta v Berkeley v roku 1964.
Pokúsme sa z tohto hľadiska porovnať dynamiku "sveta" a Cirkvi v období koncilu a pokoncilovej éry. Transplantovanie reformačného procesu do "uzavretej spoločnosti" (po technickej stránke, nie z hľadiska posudzovania hodnôt), ktorá považuje stálosť a nemennosť a "dokonalosť" (societas perfecta) za svoje charakteristické črty, založené na základe organicky súdržného presvedčenia a tomu zodpovedajúceho správania, môže mať odlišné účinky. Na jednej strane niekto tvrdí, že reforma stále napreduje, nikdy nekončí , pretože doba sa ustavične mení, čo môže v dlhodobom nevyhnutnom spomalení dejín viesť stúpencov týchto pokračujúcich zmien najprv k nesúhlasu a následne k odchodu. Na druhej strane môže zavládnuť rozčarovanie. Nie je možné formálne "poprieť" vieru celých generácií, znevážiť presvedčenie a prax, ktoré sa až donedávna prezentovali ako záväzné v širšom chápaní tejto inštitúcie. Tieto "uzavreté" inštitúcie preto podstupujú zmenu - často nevyhnutnú a neodkladnú; reálny problém však spočíva v odhade správneho načasovania "ukončenia revolúcie", pokiaľ sa nechcú celkom zdeformovať alebo zničiť. Benjamin Constant to spolu s priateľkou madame de Staël už v rokoch 1795 a 1796 poznamenali v súvislosti so zachovaním výsledkov Francúzskej revolúcie bez toho, aby ustúpili neprijateľným reakciám, ale aj bez toho, aby pokračovali v neustálych zmenách a nových frakciách. Nie je to ľahké, pretože logika a tlak vecí často prevážia - spomeň si na výsledky Gorbačovho reformizmu v Sovietskom zväze v 80-tych rokoch.
4. Permanentná revolúcia
Koncil sa považuje za "udalosť", ktorej "duch" je pôvodcom tých najodvážnejších zlepšení. Aj toto bolo spoločným menovateľom katolíckeho protestu v druhej polovici 60-tych rokov, ktorý bol v Taliansku a v cudzine natoľko známy, že sa treba o ňom zmieniť. Koľko mladých, aj starších, klerikov aj laikov, mužov aj žien, sklamaných "obratom" Pavla VI po prvých piatich rokoch jeho pontifikátu, opustilo katolícke organizácie, farnosti; jedným slovom dalo sa na iné chodníčky, často politickej povahy? Z koľkých sa stali "spiaci" katolíci, možno pripravení na návrat do cirkevného spoločenstva, keď sa im naskytne príležitosť?
5. Logika rozčarovania
Kniha sociológa Guillaume Cucheta “Comment notre monde a cessé d'être chrétien. Anatomie d'une effondrement.” obsahuje širokú paletu údajov, na základe ktorých poukazuje na kolaps náboženskej praxe a úpadok "pocitu byť katolíkom", a to aj v srdci Francúzska od 60-tych rokov, so stúpajúcim trendom, ktorý začal v roku 1965, kedy skončil Druhý Vatikánsky koncil. Otázka znela, čo počas Koncilu mohlo vyprovokovať taký zlom v náboženskej praxi po roku 1965.
Cuchet na vysvetlenie použil dôležitý text z roku 1976 ´kánonu´ Ferdinanda Boularda, jedného z popredných náboženských sociológov polovice 20. storočia, ktorý sa na Koncile zúčastnil ako poradca. Vysvetľuje v ňom vzniknutú priepasť, ktorá sa vytvorila po Druhom Vatikánskom koncile medzi "novými náboženskými normami" a tými, ktoré vyznávajú "tradiční kresťania". Čiastočne sa tak vysvetľuje kríza v náboženskej praxi, vo viere a rozšírenom obraze o Cirkvi a o duchovenstve. Prestalo sa s latinčinou, Boh sa oslovoval neformálnym spôsobom, prijíma sa na ruku, zanikli iné dovtedy povinné úkony. Čo sa týka článkov viery, skončili tieto odveké pravdy dosť brutálnym spôsobom na smetisku - počnúc "poslednými" vecami: smrťou, súdom, peklom, nebom - akoby sami kňazi prestali v ne veriť alebo akoby viac nevedeli ako o nich rozprávať po tom, čo tak dramaticky a presvedčivo robili celé stáročia.
Situácia v 60-tych rokoch mohla destabilizovať veriacich aj v súvislosti s predstavou o Cirkvi, o jej hierarchickej štruktúre a o kňazstve. Nezabúdajme, že katolícka kríza v rokoch 1965-78 bola v prvom rade kríza duchovenstva a katolíckych organizácií. Kňazi prestávali nosiť reverendu a rehoľníci habit, kňazi čoraz menej hovorili o "posledných veciach", politicky sa väčšinou orientovali vľavo, veľa kňazov, rehoľníkov a rehoľníčok zanechávalo duchovný stav, niekedy končili v manželstve. Druhý Vatikánsky koncil vydláždil podľa Cucheta cestu tomu, čo nazýva "kolektívnym opustením kultúry záväznej praxe, ktorej porušenie malo za následok ťažký/smrteľný hriech" - svätenie nedieľ a prikázaných sviatkov, sv. spoveď a sv. prijímanie aspoň raz za rok na Veľkú noc, pôst a zdržiavanie sa mäsitého pokrmu v piatky ... - chápali sa ako hlavné "náboženské povinnosti" kresťana. Po Koncile sa tieto náboženské povinnosti síce vyžadovali tiež, ale boli už čoraz menej záväznejšie a v praxi sa čoraz viac relativizovali. Mladí ľudia zanedbávali náboženskú prax, čo bolo spúšťačom krízy medzi rokmi 1965 až 1968; išlo totiž o generáciu, ktorej sa priečili predpisy a povinnosti ako sme spomínali vyššie. Nastal kolaps najmä sviatosti zmierenia: v roku 1983 išiel podľa Cucheta na sv. spoveď aspoň raz za mesiac 1 zo 100 francúzskych katolíkov (v roku 1952 to bolo 15 zo 100); v roku 1983 sa nespovedalo 69 katolíkov zo 100 (v roku 1952 to bolo 37).
“Gaudium et spes” (49) urguje aby sa mladí ľudia adekvátne informovali: "V kruhu vlastných rodín by sa mali zmysluplne poučiť o dôstojnosti, povinnostiach a fungovaní manželskej lásky. Vedení k dodržiavaniu čistoty by mali po čestnom dvorení v primeranom veku vstúpiť do manželstva." Mladý muž a mladá žena z konca 60-tych rokov, uprostred sexuálnej revolúcie, mohli síce pri spovedi vyznať, že mali sex pred manželstvom a že používali antikoncepciu, no zrejme nedokázali čestne prehlásiť, že sa týchto hriechov už viac nedopustia, ako to od nich žiada Katechizmus. Vedeli totiž, že to tak asi nebude a po dlhšej dobe už tieto hriechy viac nevyznávali, alebo prestali na spoveď chodiť úplne.
6. "Terminer la Revolution" (ukončenie revolúcie)
Na to, aby Cirkev dostala z krízy, v ktorej hrozilo, že ju rozvráti, bolo nevyhnutné - podľa slov madame de Staël - to “terminer la Revolution", čiže ukončiť revolúciu. To bolo historickou úlohou Jána Pavla II a jeho bezprostredného nástupcu, Benedikta XVI; nešlo o "obnovu" - ako stále tvrdili kritici - ale o ochranu a spravovanie ovocia Druhého vatikánskeho koncilu bez ďalších rušivých riskantných činov a ďalších šokov. Wojtyla a Ratzinger síce boli "konciloví" pápeži, no veľmi dobre si uvedomovali, že na to, aby skonsolidovali a upokojili Cirkev, zrodenú z Koncilu, bolo istým spôsobom nevyhnutné definitívne potlačiť pokoncilové neporiadky a zmätok.
7. Príchod post-modernosti
Tu je sumár podstatných čŕt tejto novej kultúry ako ich provokatívne charakterizoval jej kritik, taliansky neoosvietenecký filozof Maurizio Ferraris:
1) "dávanie úvodzoviek" do súvisu so svetom, podľa ktorého pravda, realita a objektivita už viac neexistujú, ale iba "pravda", "realita" a "objektivita".
2) revolúcia túžby: túžba v sebe vytvára emancipačný prvok. Vynáša do popredia politickú úlohu tela, ktoré spracováva kritiku morálky ako represívnu štruktúru.
3) de-objektivizácia: názor, že to, čo zvyčajne nazývame objektivitou, realitou a pravdou, je len ilúzia alebo ideologická zbraň jemne násilnej moci. Triviálny Nietzcheho aforizmus: "neexistujú žiadne fakty, iba interpretácie" sa odvtedy opakuje v každej univerzitnej posluchárni
Toto vedie k paradoxu, že Rozum s veľkým R, v mene ktorého moderná civilizácia viedla a vyhrala veľa bitiek proti Cirkvi, sa akosi odkladá bokom a znevažuje najnovšími predstaviteľmi modernosti. Novovznikajúca kultúra predstavuje pre Cirkev výzvu, nie však už v mene rozumu a dejín, ale v mene kritiky princípov pravdy. Ani Pavol VI sa nikdy nevzdal existencie "objektívnej pravdy", ktorej nositeľom je kresťanstvo: "Ten, čo miluje pravdivú diskusiu, je vždy prístupný. Ťažkosti však enormne narastajú s prekážkami morálneho poriadku - absenciou dostatočnej slobody myslenia a konania a kalkulovaným zneužitím slov v debate, aby neslúžili na zisťovanie a formuláciu objektívnej pravdy, ale čisto pre osobný prospech" ("Ecclesiam suam", 102).
Zápas s post-modernosťou a jej nihilistickými následkami boli - opakujem - špecifikom pontifikátov Jána Pavla II a Benedikta XVI. Vo svojom zaujímavom prejave v marci 2005, len pár týždňov pred svojím zvolením za pápeža, kardinál Ratzinger prehlásil:
"Kresťanstvo ... vždy definovalo človeka, všetkých ľudí bez rozdielu, ako stvorenia, stvorené na Boží obraz a podobu. V tomto zmysle je aj Osvietenstvo kresťanského pôvodu a zrodilo sa nie náhodou a výlučne v doméne kresťanskej viery. Malo kresťanstvu vrátiť jeho pôvodné hodnoty a vrátiť rozumu jeho vlastný hlas. Druhý Vatikánsky koncil v konštitúcii o Cirkvi v súčasnom svete opäť raz zdôrazňuje súvsťažnosť medzi kresťanstvom a Osvietenstvom, hľadajúc pravé zmierenie medzi Cirkvou a modernosťou. ... Kresťanstvo musí vždy pamätať na to, že je náboženstvom ´logosu´, slova. Ide v ňom o vieru v ´tvorivého ducha´, v Ducha Tvorcu, od ktorého pochádza všetko čo je reálne. Filozofickým problémom dneška je, či svet vzišiel z iracionálna a jeho zmyslom nie je nič viac, než byť akýmsi "vedľajším produktom", možno dokonca škodlivým vo svojom vývoji, alebo či svet vznikol z nejakého dôvodu, má zmysel, ktorý je následne jeho kritériom a cieľom. Kresťanská viera sa prikláňa k tomu druhému a preto má z čisto filozofického pohľadu lepšie karty v ruke aj napriek faktu, že prvú tézu dnes pokladajú mnohí za jedinú ´racionálnu´ a modernú.
Tento anti-relativistický súboj skončil značným neúspechom čiastočne aj preto, lebo sa sústredil na postoje a mentalitu väčšiny kultúrneho a mediálneho sveta, ktorý sa snažil za každú cenu odmietať a poškvrniť obraz Benedikta XVI. Pridajte k tomu rozsiahly odpor aj u niektorých predstaviteľov v cirkevných kruhoch, ktorí v rozhodujúcich chvíľach nechali pápeža osamoteného. Projekt hľadania rozhodujúceho dialógu s post-modernou, pomocou ktorého sa mali riešiť sporné otázky života, ľudskej racionality a náboženskej slobody, skončil napokon rezignáciou Benedikta XVI z úradu pontifika.
8. Záverom
Vo svojich predchádzajúcich príspevkoch som sa tiež venoval súčasnému dianiu v Cirkvi a svojim dojmom z neho.
> The End of “Roman Catholicism?” (April 13 2018)
Františkova Cirkev aj naďalej mlčí o "definitívnom konci", venujúc sa namiesto toho politickým problémom, ako sú ekológia, migrácia, nová chudoba, prejavy, ktorých riešenia post-modernisti s radosťou prenechávajú Cirkvi, ktorá ich však berie ako jedna z mnohých etických agentúr.
> Primacy of the Spiritual or Primacy of the Political? (April 17 2020)
Sme zároveň svedkami pokusu o oživenie "konzervatívnych zásad a vzorov" v novej forme s vykalkulovaným rizikom, že nás budú brať ako bandu fanatických nadšencov uprostred neveriaceho ľudu.