Ak existuje národ, ktorý viac než ostatné predstavuje úpadok kresťanskej viery na Západe, čo tak majstrovsky analyzoval historik Roberto Petrici v predchádzajúcom vydaní, tak týmto národom sú Holanďania. Do začiatku 60-tych rokov bolo Holandsko jednou z najkresťanskejších krajín čo sa týka počtu praktizujúcich veriacich a jeho expanzívneho rastu. 12% katolíckych misionárov vo svete pochádzalo z Holandska.
Potom začalo veľmi rýchlo kolabovať a dnes je Holandsko jednou z najviac odkresťančených krajín Európy. Dnes iba jeden zo štyroch Holanďanov tvrdí, že patrí do katolíckej alebo protestantskej cirkvi, alebo že vyznáva nejakú vieru. Zo 17 miliónovej populácie je len 3,5 milióna katolíkov, z toho len 150.000 chodí v nedeľu na omšu, aj to sú väčšinou prisťahovalci. Zatvorilo sa už nespočetné množstvo katolíckych aj protestantských kostolov a mnohé z nich využívajú ako svetské zariadenia. V talianskom vydavateľstve Ares práve vyšla kniha o kauze Holandsko so svedectvami najpovolanejšieho človeka - ide o interview Andreu Galliho s arcibiskupom holandského Utrechtu, kardinálom Willemom Jacobusom Eijkom - a to prinajmenšom z dvoch dôvodov: pre jeho jasnozrivosť, s akou definuje príčiny kolapsu, ale aj pre jeho dôveru, ktorú vkladá do začínajúceho znovuzrodenia viery vďaka "malej hŕstke" verných, ktorí "veria, modlia sa a majú osobný vzťah s Kristom" a to aj napriek faktu, že "každého, kto dnes nájde odvahu prezentovať v súčasnosti katolícku náuku, a to najmä o manželstve a sexuálnej morálke, nazvú automaticky bláznom".
Na obálke knihy sa nachádza znepokojujúca Ježišova otázka: "Nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?" (Lk 18, 8). Názov knihy "Boh v Holandsku stále žije", vyjadruje práve dôveru v "malú hŕstku" veriacich, v generačnú obnovu, ktorú dnes vidno na mieste revolučných búrok 60-tych a 70-tych rokov a v pravý katolícky charakter slávenia liturgie v duchu ´lex orandi, lex credendi´ (to, čo vyznávam, v to aj verím)." Uvádzam niekoľko úryvkov z interview s kdl. Eijkom, v ktorých spätne sleduje príčiny úpadku kresťanskej viery až po "hyper-individualistickú" kultúru, ktorá sa presadila na Západe začiatkom 60-tych rokov a ktorá "netolerovala nič, čo by ju mohlo presahovať, či už išlo o rodinu, štát, Cirkev alebo Boha". Kultúru, ktorej sa pokroková elita holandskej Cirkvi tej doby, veľmi aktívna počas Druhého Vatikánskeho koncilu, podriadila a tým vlastne samu seba zničila.
Ešte predtým však ako dáme priestor kdl. Eijkovi venujme pozornosť dvom ďalším činiteľom, ktoré majú vplyv na otázky, ktoré analyzuje. Prvý činiteľ súvisí s mestom Rím, ktorého diecéznym biskupom je pápež František. "V Ríme sa už nikto nežení, ani nevydáva", komentuje ´Corriere della Sera´ v septembri 2020 štatistiku manželstiev. Za posledných 10 rokov klesol počet uzatvorených manželstiev v hlavnom meste Ríme z 9.500 na 6.600, čo sú 2 sobáše na tisícku obyvateľov, čo je zároveň ešte oveľa menej než vo zvyšku Talianska, kde tieto počty tak isto klesajú. A nielen to. Cirkevné sobáše, ktoré ešte pred 10 rokmi ďaleko prevyšovali civilné, predstavujú teraz iba 39% z celkového množstva. Aj vek ľudí, vstupujúcich do manželstva sa definitívne mení. Minulý rok bolo 22% mužov a 7% žien, čo uzatvárali manželstvo, starších ako 50 rokov, a v 211 prípadoch uzavretia manželstva boli obaja manželia starší ako 60 rokov. Dá sa predpokladať, že pandémia korony počty sobášov, či už civilných alebo cirkevných, ešte preriedi. Ako vidíme, Holandsko nie je izolovaným prípadom odkresťančenia Európy; nasleduje ho rímska diecéza, síce pomalšie, ale isto.
Druhým činiteľom je ďalšia kniha, ktorá vyšla tiež nedávno v Taliansku, ale v originálnom jazyku už v roku 2007. Volá sa "Trpezlivosť s Bohom" a jej autorom je teológ hviezdnej veľkosti, Tomáš Halík z Česka, ktorý prvé roky kňazstva žil v utajení. V auguste 2015 si em. pápež Benedikt XVI vybral Halíka aby predniesol zahajovaciu reč každoročného mítingu pod názvom “Ratzinger Schülerkreis”, čo je medzinárodný okruh jeho bývalých študentov teológie, na tému "Ako dnes hovoriť o Bohu". V knihe píše: "Krajina, v ktorej som sa narodil a v ktorej žijem, sa považuje za jednu z najateistickejších krajín na svete. Dá sa však viera skutočne merať iba na základe počtu ľudí, ktorí sa považujú za členov Cirkvi, chodia na omšu a pri verejných anketách odpovedia kladne na otázku či sú veriaci a tým pádom všetkých ostatných považovať automaticky za ateistov? A kam potom umiestnime všetkých Zachejov z evanjelia?" Na vysvetlenie toho, prečo sa v jeho krajine tak veľa ľudí odcudzilo viere Halík hovorí, že je to práve kvôli pohnutej náboženskej histórii jeho domoviny.
*
Vráťme sa však naspäť ku knihe rozhovorov s kdl. Eijkom a spomeňme niektoré z jej najdôležitejších pasáží:
"Kríza viery, aká tu doteraz nikdy nebola"
by Willem Jacobus Eijk
"Z úpadku Holandskej cirkvi sa môžme naučiť niečo zaujímavé najmä o príčinách krízy viery, akú sme doteraz (v realite) ešte nikdy nezažili. 9. októbra 1947 sa skupina deviatich kňazov a laikov stretla v menšom seminári arcidiecézy Utrechtu, aby prediskutovala rušivé a znepokojujúce zmeny, ktoré spozorovali medzi katolíkmi po celej krajine. Výsledkom tohto stretnutia bolo vydanie knihy s príslovečným názvom “Onrust in de Zielzorg” [“Kvas v starostlivosti o duše”]. Všimli si ochablosť v pastoračnej starostlivosti a tiež vnímali, že puto medzi katolíkmi a Cirkvou už netvoril obsah viery, ale išlo skôr o vzťah sociálneho charakteru. Viera sa totiž považovala za súbor prikázaní a za systém abstraktných právd, ktoré nemali žiadny vplyv na každodenný život. Členstvo v Cirkvi bolo vyslovene komunitným faktorom: človek chodil do základnej cirkevnej (katolíckej) školy, potom na strednú cirkevnú (katolícku) školu, kde sa automaticky stal členom katolíckych združení a spolkov, športových klubov a skautských oddielov. Človek bol katolíkom z dôvodov svojho spoločenského zázemia, pretože vyrastal v katolíckych štruktúrach, a nie preto, že by žil podľa katolíckej viery ...
Práve preto, že Holandská Cirkev nestála na pravej viere, ale na sociálnych väzbách, nevydržala tlak radikálnych kultúrnych zmien v 60-tych rokoch. Rapídne sa zvýšil príjem na hlavu, ľudia bohatli, čo im umožňovalo žiť samostatne a nezávisle jeden od druhého. Nastal obrovský rozmach individualistickej kultúry, ktorá časom prerástla do hyper-individualistickej ...
Hyper-individualista nepotrebuje nič, čo by jeho ´hodnoty´ prevyšovalo, nepotrebuje rodinu, štát, Cirkev, ani Boha. Ak náhodou manifestuje potrebu jednej z týchto skutočností, je to len z prospechárskych dôvodov, to jest pre vlastný záujem - väčšinou ekonomický - s ktorým si ako jednotlivec nedokáže poradiť vlastnými silami. V tejto atmosfére si človek pochopiteľne nedokáže predstaviť, že patrí do nejakého spoločenstva, ako je napr. Cirkev, ktorá má stanovené pravidlá a v ktorej by mal nad sebou pápeža a hierarchiu duchovenstva, ktoré by ho učilo pravdám viery, vrátane morálky, bolo by vedené Duchom Svätým a malo by účasť na Kristovej moci ...
Prekvapuje fakt, že v Holandsku debata o zavedení eutanázie predchádzala debatu o zbavení trestnej zodpovednosti za potrat, na rozdiel od toho, ako sa to dialo v iných krajinách. Dôvodom je zrejme to, že v našej krajine (v Holandsku) sa rozhovory o eutanázii začali v roku 1969 vďaka brožúre "Medische macht en medische ethiek" ["Moc a etika lekára"] od Jana Hendrika van den Berga, profesora psychiatrie na University of Leiden, ktorý obraňoval zabíjanie detí, ktoré sa narodili s veľmi vážnymi fyzickými anomáliami, zapríčinenými thalidomidom, liekom, ktorý sa vtedy predpisoval tehotným ženám proti nevoľnosti ...
Do roku 1967 boli katolíci a protestanti schopní získať v parlamente väčšinu. V roku 1980 sa katolícka strana a dve protestantské zlúčili do strany Christen-Democratisch Appel (CDA), ktorá sa v 80-tych rokoch stala vedúcou stranou s tretinou kresiel v parlamente. Ani toto však nezabránilo parlamentu prijať v roku 1981 potratový zákon. CDA sa stala svetskou stranou a veľmi rýchlo stratila svoj pôvodný charakter ... Pri tejto najväčšej "Kresťansko-demokratickej" strane existujú ešte dve menšie protestantské strany, Christen-Unie (CU) a Staatkundig Gereformeerde Partij (SGP) ...
Dnes má CDA v parlamente 19 kresiel, CU 5 kresiel a SGP 3 kreslá. Inak povedané - kresťanské politické strany majú dnes iba 27 kresiel z celkového počtu 150, čo však nič nemení na tom, že ich politický vplyv je stále podstatný. Holandsko má dnes vládu, pozostávajúcu z pravicových a ľavicových liberálov, ktorí obhajujú zákon o eutanázii z roku 2002 a legalizáciu tzv. manželstva osôb rovnakého pohlavia z roku 2001, potom je tam ešte CDA a CU. Tieto dve kresťanské strany stoja v ceste predchádzajúcemu plánu vlády prijať zákon o tzv. "ukončení života", o povolení asistovanej samovraždy pre ľudí, ktorí hovoria, že neznesiteľne trpia a nemajú nádej na zlepšenie svojho stavu aj z nemedicínskych príčin, ako je osamelosť, strata blízkej osoby, pokročilý vek ... Liberálne strany v parlamente nemajú problém tento zákon prijať, no spomínané dve kresťanské strany sú schopné túto ich snahu blokovať ...
Jedným zo zámerov Druhého Vatikánskeho koncilu bolo, aby sa Cirkev otvorila spoločnosti, čo aj urobila, avšak spoločnosť sa neotvorila Cirkvi. Naopak, vylúčila ju z verejného života. Cirkev upadla do jednej z najhlbších kríz celej svojej histórie a dnes nemá veru najlepšiu pozíciu, aby vnášala vieru do spoločnosti. Mnohí pastori i laici sú zmätení zo súčasného obsahu a zmyslu viery; až keď si však v tomto urobia poriadok, Cirkev bude zasa schopná v pravde evanjelizovať svet ...
Mnohí hovoria o nebezpečenstve schizmy - rozkolu, no ja si to nemyslím. Skôr si myslím že to, čo sa deje s nami v Holandsku, sa udeje aj v mnohých iných častiach sveta. Existuje totiž tiché a pokojné uzdravovanie prostredníctvom zmeny a obrátenia generácií ... Kto však napokon zostane v Cirkvi? Kňazi a laici z 1968, z rokov zmätku, s ultrapokrokovými názormi sú už preč. V Holandsku stále ešte zostávajú ľudia, ktorí veria, ktorí sa modlia a ktorý majú osobný vzťah s Kristom."