/ David Martin /
Mnohí ľudia dnes síce komentujú nárast revolučnej atmosféry na Západe, no len málokto ho spája s odpadnutím od katolíckej tradície, ktorého spúšťačom bol Druhý Vatikánsky koncil.
Nedá sa poprieť, že Druhý Vatikánsky koncil vyvolal v západnom svete ducha nevernosti, ktorého dôkazom je raketový nástup rozvodovosti, antikoncepcie a potratov. Koncil ´strhol Kristovej milovanej neveste - Cirkvi - jej svadobný závoj´ a začal flirtovať s inými náboženstvami (ekumenizmus). Výsledkom je, že katolícke ženy sa dnes "prispôsobujú", odmietajú si prikryť hlavu v chráme a podriaďovať sa autorite manžela, následkom čoho tieto rebelantské postoje preberajú aj ich deti.
V nedávnom interview s talianskym žurnalistom Marcom Tosattim (celé interview tu), povedal arcibiskup Carlo Maria Viganò, bývalý pápežský nuncius v USA, že "to bol práve duch Druhého Vatikánskeho koncilu, ktorý poznamenal koniec hierarchicky usporiadanej spoločnosti, ako aj tradičných hodnôt, bežných v západnom svete". Arcibiskup povedal: "Bez Druhého Vatikánskeho koncilu by neprišlo k revolte študentov, ktorá radikálne zmenila život v západnom svete, víziu rodiny, úlohu ženy a samotný koncept autority."
Keby sa nebol zišiel Druhý Vatikánsky koncil, dnešná modernistická revolúcia by sa neuskutočnila. Všetko zlo moderného sveta vyviera z toho, že sme Krista pustili zo zreteľa a preto spôsob, akým sa naňho opäť zamerať a sústrediť, je všeobecný, celosvetový návrat a obnovenie slúženia tradičných sv. omší, ako to bolo pred Druhým Vatikánskym koncilom. Svetlom tradície, vyplývajúcej zo starobylej liturgie je, aby Lumen Gentium osvietilo národy a pritiahlo svet ku Kristovi. Cirkev bola založená ako maják pre celý svet, aby svetlo Kristovo mohlo prežarovať celú planétu a dať vyklíčiť semenám čností v človeku; svet však toto svetlo neprijal a zahatáva tak Cirkvi plán so spásou človeka, rozprestiera temnotu nad celou planétou, napomáha poverám, modlárstvu (pachamama), odpadlíctvu, násiliu, sprofanovaniu Cirkvi a celkovej rozorvanosti kresťanskej kultúry. Následná revolúcia na Západe je vskutku výsledkom demolovania Katolíckej cirkvi. Cirkev sa od Druhého Vatikánskeho koncilu zapojila do duchovnej revolty voči Bohu, ktorá vydláždila cestu materiálnej revolte, a preto jedinou záchranou pre našu chorú planétu je návrat k tradícii a dovoliť, aby "vaše svetlo svietilo pred ľuďmi" (Mt 5, 16) a pamätať na to, čo povedal Ježiš, že "kto mňa zaprie pred ľuďmi, toho aj ja zapriem pred mojím Otcom, ktorý je na nebesiach" (Mt 10, 33).
Za liturgickou revolúciou Druhého Vatikánskeho koncilu bol hriech pýchy. Liturgia bola zmenená, pretože cirkev sa začala hanbiť za svetlo, ktoré jej bolo vlastné. Infiltrovaní judáši, ako boli kardinál Suenens a Msgr. Bugnini zneužili pápeža Pavla VI aby podpísal slávenie omše takým spôsobom, o aký sám nežiadal. Návrh "omše pápeža Pavla VI" už bol totiž hotový na jar 1962, 16 mesiacov predtým, ako bol Pavol VI zvolený za pápeža. Úvodné zasadanie Druhého Vatikánskeho koncilu sa použilo na presadenie tohto návrhu, zatiaľ čo liturgická schéma, známa ako "Bugniniho projekt", bola formálne prijatá 7. decembra 1962, ako Konštitúcia o posvätnej liturgii a neskôr, 3. decembra 1963, vyhlásená ako Sacrosanctum Concilium.
Primárnym zámerom v zavádzaní novej omše bolo obrátiť kňaza tak, aby omšu celebroval tvárou k ľudu a chrbtom k svätostánku. Nariadenie pre túto inováciu sa nachádza v Inštrukciách Druhého Vatikánskeho koncilu Inter Oecumenici z 26. septembra 1964, v sekcii 91, kde sa hovorí: "Hlavnou zmenou mala byť voľnosť kňaza slobodne sa pohybovať okolo oltára a sláviť omšu tvárou k ľudu." Následkom toho vznikol historický presun ohniska záujmu - dnes sa kladie dôraz na spoločenstvo, a nie na Boha. Slobodomurári medzi sebou dlho diskutovali o tom, ako zneužijú Cirkev ako svoj nástroj presadenia svojho Novus Ordo Seclorum alebo Nového svetového poriadku, čiže plánu, ktorý by sa prevažne uskutočňoval prostredníctvom vyššieuvedenej zmeny liturgie. Treba poznamenať, že ´omša tvárou k ľudu´ (versus populum) nemá obdobu v dejinách kresťanstva. Uznávaný liturgista Msgr. Klaus Gamber, ktorého Benedikt VI svojho času nazval "prorokom našej doby", v súvislosti s týmto poznamenal: "Môžme povedať a presvedčivo dokázať, že ani východná, ani západná Cirkev nikdy neslávila omšu ´tvárou k ľudu´." (Reforma Rímskej liturgie, 1993). Podľa Msgr. Gambera je ´omša tvárou k ľudu´ najničivejšou zo všetkých pokoncilových "reforiem", pričom, ako hovorí: "Pre takúto reformu nejestvuje v dejinách liturgie žiadny podklad, ani teologický, ani sociologický."
V súvislosti so sv. omšou sa udialo veľa ďalších zmien; Druhý Vatikánsky koncil napríklad žiadal "všeobecnú obnovu liturgie" (SC 21), podľa ktorej by sa archaické "prvky", nazhromaždené za celú predchádzajúcu dobu, mali vymazať a "obrady zjednodušiť" (SC 50) a navrhoval, aby sa do omše začlenili zvyky "rás a národov" (SC 37). Ústredným bodom tohto revolučného plánu však ostala omša čelom k ľudu, pretože mala pôsobiť ako páka pri rozbití a stroskotaní Petrovej bárky pri náraze na sekulárne brehy.
Všimnime si víziu slobodomurára a exkomunikovaného kňaza z 19. storočia, menom Canon Roca (1830 - 1893), ktorý predpovedal, že "liturgia rímskokatolíckej Cirkvi zakrátko podstúpi transformáciu počas ekumenického koncilu, aby obrala Cirkev o jej nadprirodzený charakter, aby sa prelínala so svetom, aby sa ekumenicky premiešali náboženstvá namiesto toho, aby fungovali vedľa seba ako oddelené vierovyznania; aby tak dláždili cestu štandardnému svetovému náboženstvu v centralizovanom svetovom štáte." Zvláštnym spôsobom nám to pripomína vyhlásenie pápeža Františka, že "naliehavo potrebujeme skutočnú svetovú politickú autoritu" (Laudato Si). Spomíname Františka, pretože práve on neúnavne pracuje na tom, aby Cirkev podriadil autorite vlády jedného sveta. Nie je síce architektom tohto plánu, no uskutočňuje ho - plánu, ktorého spúšťačom bol pred 50 rokmi Druhý Vatikánsky koncil.
Zavedenie Novus Ordo (nový obrad) pripravilo pôdu a začalo dláždiť cestu tomuto nadchádzajúcemu Novému svetovému poriadku, čiže liekom na zahnanie a zrušenie tejto kliatby je návrat k sláveniu sv. omší tvárou k svätostánku (ad orientum). Pekelným hadom uhryznuté Mystické Telo sa uzdraví, keď Kristus bude opäť povýšený prostredníctvom tradičnej omše na stredobod pozornosti Cirkvi. (Num 21, 9). Kristus povedal zástupu: "A ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka (v ustavičnej obete Kalvárie), aby každý, kto verí, mal v ňom večný život“ (Jn 3, 15).
"Keď sa Cirkev dostane do úpadku, svet zachváti strach a zdesenie"
(Panna Mária v La Salette, 1846).