Argument, že rozvedení a civilne znovu zosobášení Katolíci (bez anulovania) môžu prijať Eucharistiu, je niečo ako 40+ ročná, znovu zohriata zemiaková kaša: opakovane vypľutá, ale z nejakého dôvodu sa opätovne objavuje na lyžici tvrdohlavých teológov a biskupov, ktorí sa nás snažia oklamať, aby sme im to celé zjedli.
Nicholas J. Healy v eseji s názvom "Milosrdný dar nerozlučiteľnosti a otázka pastorácie pre civilne rozvedených a znovu zosobášených Katolíkov" sleduje históriu tohto argumentu, ako aj štyri hlavné obdobia, kedy Cirkev tento argument s láskou, ale rázne odmietla. Uviedol som svoje zistenia z dokumentu nižšie, aby som poskytol kontext tejto otázky, ktorá sa určite opäť vyskytne na synode o rodine v októbri 2015.
1) 1965 a Druhý vatikánsky koncil
Argument v prospech umožnenia prijímania za určitých okolností pre rozvedených a znovu zosobášených Katolíkov možno vystopovať, prinajmenšom v nedávnej histórii, až k štvrtému zasadnutiu Druhého vatikánskeho koncilu. Arcibiskup Elias Zoghby, patriarchálny vikár Melchitov v Egypte, navrhol, aby sa zvážila východná prax tolerovania nového manželstva v určitých prípadoch. Aj keď Zoghbyho návrh vyvolal rýchlu a negatívnu reakciu, disidenti stále používajú tento moment ako príklad vo svoj prospech.
Odmietnutie: Na žiadosť pápeža Pavla VI. boli všetky bežné činnosti koncilu pozastavené, pokiaľ sa neprerokoval spomínaný návrh. Pápež požiadal kardinála Journeta o reakciu na Zoghbyho, a citujúc Mk 10, 2 a 1Kor 7, 10-11 Journet uzavrel, že "učenie Katolíckej cirkvi o nerozlučiteľnosti sviatostného manželstva je samotným učením Pána Ježiša, ktoré nám bolo zjavené a ktoré bolo vždy chránené a hlásené v Cirkvi ... Cirkev nemá žiadnu právomoc meniť to, čo je v Božskom zákone."
2) 70. roky 20. storočia
Napriek reakcii Cirkvi na Druhom vatikánskom koncile došlo v 70. rokoch k prívalu publikácií od katolíckych teológov a biskupov, ktoré sa zasadzovali za zmenu cirkevného učenia, najmä v USA a v Nemecku. V roku 1972 študijná komisia poverená Katolíckou teologickou spoločnosťou v Amerike vydala "Dočasné pastoračné vyhlásenie" k téme "Problém druhých manželstiev". V stanovisku sa píše, že nielenže by mali byť rozvedení a znovu zosobášení pripustení späť k sviatostiam, ale že by Cirkev mala prehodnotiť samotné myšlienky naplnenia a nerozlučiteľnosti manželstva.
V tom istom roku v Nemecku niekoľko prominentných biskupov a teológov, ako napríklad Schnackenburg, Ratzinger (kardinál Ratzinger, dnes emeritný pápež Benedikt XVI., oficiálne stiahol svoju podporu prijímania pre rozvedených a znovu zosobášených v liste uverejnenom v magazíne Tablet v roku 1991 a od tej doby niekoľkokrát vyjadril svoju podporu cirkevnému učeniu, ako je vyjadrené vo Familiaris Consortio), Lehmann a Böckle napísalo niekoľko zväzkov na túto tému. Autori sa zasadzovali za zhovievavosť v určitých okolnostiach podobných praxi v pravoslávnej cirkvi (tzv. oikonomia, čo voľne znamená "správcovstvo" alebo "správa domácnosti").
Odmietnutie: Cirkev usporiadala synodu o rodine v roku 1980, keď rozvody boli celosvetovo na vzostupe. Výsledkom synody bola apoštolská exhortácia pápeža Jána Pavla II. Familiaris Consortio (voľne preložené - "O rodinnom partnerstve"), ktorá obsahuje nádherné úvahy o úlohe rodiny v Božom pláne a konkrétne obsahuje časť o neobvyklých situáciách. Pápež Ján Pavol II. sa k situácii rozvedených a znovu zosobášených vyjadril nasledovne:
Spolu so Synodou vyzývam duchovných pastierov i celé spoločenstvo veriacich, aby rozvedeným pomáhali a starostlivou láskou sa usilovali zbaviť ich pocitu, že sú odlúčení od Cirkvi, lebo aj oni, ako pokrstení, môžu a vlastne sa majú zúčastňovať na jej živote. Treba ich povzbudzovať, aby počúvali Božie slovo, zúčastňovali sa na obete svätej omše, vytrvalo sa modlili, konali skutky lásky a napomáhali podujatiam miestneho spoločenstva v prospech spravodlivosti, vychovávali svoje deti v kresťanskej viere, pestovali ducha kajúcnosti a skutky pokánia, a tak si deň čo deň vyprosovali Božiu milosť. Cirkev sa má za nich modliť, posilňovať ich, ukázať im, že je milosrdnou matkou, a tak ich udržiavať vo viere a nádeji.
Pritom však Cirkev zotrváva vo svojej doterajšej praxi, založenej na Svätom písme, že nepripúšťa k eucharistickému prijímaniu tých veriacich, ktorí sa po rozvode znova zosobášili. Sami totiž bránia tomu, aby boli pripustení, nakoľko ich stav a životné okolnosti sú v objektívnom rozpore s tým zväzkom lásky medzi Kristom a Cirkvou, ktorý sa práve v Eucharistii naznačuje a uskutočňuje. Okrem toho je tu aj iný osobitný pastoračný dôvod: keby sa takéto osoby pripustili k Eucharistii, veriacich by to uviedlo do pochybností a neistoty ohľadom učenia Cirkvi o nerozlučiteľnosti manželstva
3) 1993
Traja významní nemeckí biskupi, Oskar Saier, Walter Kasper a Karl Lehmann, uverejňujú list o pastorácii rozvedených a znovu zosobášených. V podstate hovoria, že hoci to, čo povedal pápež Ján Pavol II. vo Familiaris Consortio, je veľmi pekné a všeobecne pravdivé, nemusí sa to vzťahovať na každú zložitú situáciu, ktorá nastane. Títo biskupi potom navrhli vlastného sprievodcu pre rozvedených a znovu zosobášených Katolíkov, ktorý im stanoví, či sú spôsobilí pre sviatosti, pod vedením farára.
Nemeckí biskupi stanovili pre možnosť prijímania tri podmienky: osoby musia činiť pokánie za zlyhanie prvého manželstva; druhé civilné manželstvo sa musí "časom preukázať ako stabilné"; a "musia sa prijať záväzky prevzaté v druhom manželstve". Za týchto podmienok biskupi tvrdia, že občania, ktorí sa znovu zosobášili, by mohli s čistým svedomím prijať Eucharistiu bez nutnosti žiť zdržanlivo.
Odmietnutie: Kongregácia pre náuku viery vydala v roku 1994 nepriamu odpoveď nemeckým biskupom v "Liste týkajúcom sa prijímania", v ktorom sa uvádza, že cirkevné učenie "sa nedá meniť podľa zložitých situácii". Hoci nepadla ani zmienka o liste nemeckých biskupov, bolo jasné, že išlo o odpoveď na tento list. List kongregácie citoval pasáže z Písma, Familiaris Consortio a Katechizmu katolíckej cirkvi, aby tak podporil cirkevné učenie. List sa tiež venoval falošným predstavám o svedomí, ktoré malo osobám umožniť rozhodnúť sa za seba, či ich prvé manželstvo bolo platné.
4) 1994-2005
Literatúra publikovaná rôznymi biskupmi a teológmi stále vykazovala tendenciu odchýliť sa od učenia pápeža Jána Pavla II. vo Familiaris Consortio. To viedlo Cirkev k tomu, aby zvolala synodu o Eucharistii v roku 2005, počas ktorej sa o tejto otázke podrobne diskutovalo.
Odmietnutie: Pápež Benedikt XVI. vydal post-synodálnu apoštolskú exhortáciu s názvom Sacramentum Caritatis, v ktorej potvrdil cirkevnú náuku a prax. Vyzval tiež na hlbšie teologické pochopenie vzťahu medzi sviatosťou manželstva a sviatosťou Eucharistie a požiadal o zvýšené pastoračné úsilie v oblasti manželskej prípravy pre mladých.
Záver
Pri zvažovaní tohto problému je potrebné pamätať na dve dôležité veci. Prvou je, že bolesť a odlúčenie, ktoré pociťujú rozvedení a znovu zosobášení Katolíci, sú skutočné a duchovenstvo i veriaci by mali brať vážne posledné pápežské exhortácie o prístupe k týmto osobám v Cirkvi. Druhá vec, ktorú si treba pamätať, je, že hoci bolesť rozvedených a znovu zosobášených je vážnou témou, nie je jedinou dôležitou a naliehavou pre Cirkev v súčasnej chvíli, keď tisíce kresťanov utekajú zo svojich domovov alebo sú vraždené rukami islamských extrémistov na Blízkom východe a v Afrike.
Pretože sa tento problém opätovne objavuje, synodálni otcovia sa ním budú zaoberať na synode o rodine koncom tohto roka a pápež František o tom neskôr napíše apoštolskú exhortáciu. Pokračujme v modlitbe za všetkých vo vedení Cirkvi a za to, aby tí, ktorí majú právomoc, mali odvahu dôverovať, že Duch Svätý to znova utne, ako sa mu to vždy podarilo, keď nesprávne návrhy ohrozovali cirkevné učenie a jednotu.