Už vyše mesiaca je v Bazilike sv. Petra v Ríme ticho ako na púšti. Jej vnútorné priestory už neoživuje množstvo sv. omší, ktoré sa každé ráno slávili pri jej početných bočných oltároch. Všetko toto sa deje na konto nariadenia, vydaného 12. marca tohto roku prvou sekciou Štátneho sekretariátu - tou, ktorá má v zastúpení priamy prístup k pápežovi a ktorá zakázala všetky "individuálne" omše a povolila iba spoločné, aj to iba štyri za deň, v stanovenom čase a na stanovených miestach.
Nariadenie je na hlavičkovom papieri, ale chýba podpis a protokolárne číslo a navyše nie je ani adresované tomu, komu by v prvom rade malo byť - kardinálovi arcikňazovi pápežskej baziliky, ktorá je postavená na mieste mučeníckej smrti a hrobu apoštola Petra. Je to len právnická čmáranina. No aj napriek tomu všetkému začala platiť. Okamžite však vzrástlo, a stále narastá, množstvo oprávnených protestov. Kardinál Robert Sarah, ktorý bol do februára prefektom Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí, je najpovolanejšou osobou, ktorá by sa mala k tejto záležitosti vyjadriť. Jeho protest končí výzvou pápežovi Františkovi:
"Pokorne prosím Svätého Otca, aby nariadil zrušenie predpisov, nedávno vydaných Štátnym sekretariátom, ktoré sa vyznačujú ako nedostatkom spravodlivosti, tak aj lásky, nekorešpondujú s pravdou, ani zákonom a dekórum slávenia sv. omše skôr ohrozujú, než by mu napomáhali. Rovnako ohrozujú nábožnú účasť veriacich na sv. omši a v neposlednom rade slobodu Božích detí."
Uvidíme či pápež František na to zareaguje, a ako.
*
Podnety k novým predpisom pre sv. omše v Svätopeterskej bazilike
autor: Robert, kardinál Sarah
"Rád by som sa pridal ku kardinálom Raymondovi L. Burkemu, Gerhardovi L. Müllerovi a Walterovi Brandmüllerovi, ktorí už vyjadrili svoj názor na opatrenia, vydané vatikánskym Štátnym sekretariátom, na základe ktorých sa zakazuje individuálne slúženie sv. omší pri bočných oltároch Baziliky sv. Petra. Uvedení bratia v kardinálskej službe už spomenuli v súvislosti so spomínanými opatreniami niekoľko problémov:
Kardinál Burke, ktorý je vynikajúcim odborníkom na kanonické právo, zdôraznil právnické problémy a poskytol ďalšie užitočné rady a postrehy.
Kardinál Müller v podobnom duchu zaznamenal určitý nedostatok kompetencií a právomoci na strane Štátneho sekretariátu pri rozhodovaní o zákaze. Jeho Eminencia, ktorý je renomovaným teológom, poskytol krátke, no podstatné odkazy na významné a dôležité teologické otázky.
Kardinál Brandmüller sa sústreďuje na otázku legitimity takéhoto použitia právomoci a ako veľký cirkevný historik na základe svojich skúseností toto rozhodnutie o sv. omšiach spochybňuje s tým, že v bazilike by mohlo predstavovať tzv. “ballon d'essai” (otestovanie na ľuďoch) pre budúce rozhodnutia, ktoré by mohli ovplyvniť univerzálnu Cirkev.
Ak to je tak, o to naliehavejšie bude treba, aby biskupi, kňazi a Boží ľud spolu pozdvihli proti tomu svoj hlas. Tu je niekoľko krátkych reakcií:
*
1) Druhý Vatikánsky koncil jasne poukázal na preferencie Cirkvi sláviť liturgiu v spoločenstve. V konštitúcii "Sacrosanctum concilium" sa v časti 27 píše: "Kedykoľvek obrady podľa osobitnej povahy každého z nich vyžadujú spoločné slávenie s prítomnosťou a aktívnou účasťou veriacich, treba klásť dôraz na to, aby sa mu podľa možnosti dala prednosť pred individuálnym a akoby súkromným slávením." V tom istom odstavci, len o kúsok nižšie konciloví otcovia - možno aj v predtuche, ako by sa ich slová dali zneužiť po Koncile - dodávajú: "To platí najmä o slávení svätej omše, pričom vždy zostáva nedotknutá verejná a spoločenská povaha každej omše, a o vysluhovaní sviatostí." Svätá omša preto, aj keď ju slúži kňaz sám, nikdy nie je súkromným úkonom. V každom prípade však treba dodať, že čo sa týka zachovania dekóra, môžu byť nedôstojnejšie slávené aj koncelebrované omše, keď na ne takmer nikto nepríde, než individuálne, slúžené dôstojne a s hojnou účasťou veriacich. Dekórum liturgie sa preto automaticky nedosiahne jednoduchým zákazom individuálnych omší, s ´nanútenou´ koncelebráciou.
V dekréte “Presbyterorum ordinis” sa v časti 13 uvádza: "V tajomstve eucharistickej obety, pri ktorej kňazi plnia svoje najdôležitejšie poslanie, sa neprestajne koná dielo nášho vykúpenia, preto sa im vrelo odporúča, aby ju prinášali každodenne: veď eucharistická obeta je vždy úkonom Krista a Cirkvi, i vtedy, keď na nej nemôžu byť prítomní veriaci". Týmto je nielen potvrdené, že aj keď kňaz slúži omšu bez účasti ľudu, zostáva omša úkonom Krista a Cirkvi, ale aj to, že sa odporúča denne slúžiť sv. omšu. Sv. pápež Pavol VI vo svojej encyklike “Mysterium fidei”, v časti 32 vyzdvihuje oba tieto aspekty a potvrdzuje ich ešte výstižnejšími slovami: "Hoci je aktívna účasť mnohých veriacich svojou povahou obzvlášť vhodná, keď sa slúži omša, stále nie je dôvod na kritiku, ale iba na schválenie svätej omše, ktorú kňaz slávi súkromne z dobrého dôvodu v súlade s predpismi a legitímnymi tradíciami Cirkvi, aj keď je prítomný iba prisluhujúci, ktorý má odpovedať. Pretože takáto omša prináša bohatý a hojný poklad zvláštnych milostí, ktoré majú pomôcť samotnému kňazovi, veriacim, celej Cirkvi a celému svetu k spáse - a to isté množstvo milostí sa nezíska iba prijatím svätého prijímania." Všetko toto potvrdzuje aj kánon 904 Kódexu kanonického práva.
Suma sumárum - ak je možné, preferuje sa spoločné slávenie sv. omše, no aj individuálne slávenie kňazom zostáva rovnako dielom a úkonom Krista a Cirkvi. Magistérium Cirkvi učí, že Cirkev to nielen nezakazuje, ale naopak, podporuje a odporúča kňazom slúžiť sv. omše každý deň, pretože z každej sv. omše prúdi nespočetné množstvo milostí pre celý svet.
*
2) V súvislosti s násobením množstva milostí, ktoré z každého slávenia sv. omše plynú, existujú z teologického hľadiska minimálne dva postoje, ktoré zaujímajú experti: názor z druhej polovice 20. storočia na to, či je rozdiel medzi tým, keď desať kňazov koncelebruje jednu omšu alebo keď desať kňazov slúži desať omší individuálne, čo sa týka daru milostí, ktoré tak Boh poskytuje Cirkvi a svetu.
Druhý názor je okrem iného založený aj na teológii sv. Tomáša Akvinského a najmä na Magistériu Pia XII, že koncelebrovaním jednej omše sa redukuje dar milosti, pretože "vo viacerých omšiach sa dobrodenie obety, a preto aj jej účinok a pôsobenie sviatostí znásobuje" (Summa Theologiae; Mediator Dei). Nemám v úmysle pýtať sa, ktorá z dvoch téz je vierohodnejšia. V prospech druhej tézy hovorí viacero bodov a nemala by sa preto ignorovať. Pamätajme na to, že existuje možnosť, že nútením kňazov koncelebrovať, čím sa znižuje počet jednotlivých omší, zmenšuje sa aj dar milosti, dávaný Cirkvi a svetu. V takom prípade je duchovná ujma nevyčísliteľná. Z duchovného hľadiska sa nedá obísť ani diktátorský tón, s ktorým Štátny sekretariát text o "zákaze individuálnych omší" napísal a vyhlásil. V takejto citlivej záležitosti na ľudí mimoriadne pôsobí aj necitlivý výber slov a nezvyčajná neúcta a priam násilnosť.
*
3) Nútiť kňazov koncelebrovať omšu je tiež čímsi výnimočným. Sú vítaní, keď koncelebrovať chcú, ale nútiť ich k tomu?! Bude sa hovoriť: ´Ak nechcú koncelebrovať nech idú inde!´ Toto je postoj, vlastný Cirkvi? Toto reprezentuje symbolická Berniniho kolonáda pred bazilikou, ktorá predstavuje otvorenú náruč matky Cirkvi, vítajúcej svoje deti? A koľko kňazov prichádza do Ríma na púť! Je úplne normálne, že aj keď nemajú so sebou veriacich, túžia po nezabudnuteľnom zážitku odslúžiť u ´sv. Petra´ omšu, možno aj pri oltári svätého, ku ktorému chovajú zvláštnu úctu. Bolo to tak po celé stáročia; prečo teraz môžu slúžiť omšu len ako koncelebranti? Okrem toho koncelebrovanie je podľa schválenej a platnej liturgickej reformy Pavla VI skôr koncelebrovaním kňazov s biskupom, než iba kňazov.
*
4) A čo kňazi, ktorí prídu do Ríma a nevedia po taliansky? Ako budú koncelebrovať pri omši, ktorá sa môže sláviť iba v taliančine? Keby sa v spomínanej úprave myslelo aspoň na to, aby sa povolili tri-štyri ďalšie jazyky, aby sa pokrylo aspoň trochu z tých jazykov, v ktorých je možné sláviť sv. omšu. Vyššie spomínaní traja bratia v kard. službe už citovali kán. 902 Kódexu kánonického práva, odvolávajúci sa na "Sacrosanctum concilium" (57), ktorý garantuje kňazom možnosť osobne slúžiť Eucharistiu. V tejto súvislosti by sa im zrejme pokojne povedalo: ´Chcú uplatniť svoje právo? Nech idú inde!´ Dodávam tu aj odkaz na kán. 928: "Eucharistické slávenie sa má vykonávať v jazyku latinskom alebo v inom jazyku, len ak boli liturgické texty legitímne schválené." Tento kánon ustanovuje, že sv. omša by sa v prvom rade mala sláviť v latinčine, no v súčasnosti to v bazilike nie je možné, s výnimkou tradičných latinských omší (mimoriadna forma), ku ktorým sa vrátim neskôr. Ďalej kánon ustanovuje, že sa omša môže sláviť aj v inom jazyku, pokiaľ sú príslušné liturgické knihy legitímne schválené. Ani toto sa však v súčasnosti nedá v bazilike realizovať, pokiaľ celebrant nemá so sebou skupinu veriacich, a v takom prípade aj tak bude nasmerovaný do vatikánskych jaskyniek pod bazilikou, kde tak či onak musí slúžiť omšu v jedinom súčasnom prípustnom jazyku, ktorým je taliančina.
Bazilika sv. Petra má byť príkladom a vzorom liturgie pre celú Cirkev. Nové pravidlá však navodzujú kritériá, ktoré by na inom mieste nikto netoleroval; ktoré priam urážajú zdravý rozum a porušujú cirkevné zákony. V každom prípade však celá táto vec nie je iba o zákonoch, pretože nejde o čistý formalizmus. Popri náležitej úcte voči Kánonu je tu v stávke predovšetkým dobro Cirkvi, ako aj rešpekt, ktorý Cirkev vždy mala voči legitímnej mnohotvárnosti. Rozhodnutie zo strany kňaza nekoncelebrovať omšu je legitímne a treba ho rešpektovať. Možnosť celebrovať omšu individuálne by mala byť zaručená najmä v Bazilike sv. Petra, nielen kvôli zákonu, ale preto, že táto možnosť predstavuje najvyššiu symbolickú hodnotu tejto baziliky pre celú Cirkev.
*
5) Čo má však na základe nových pravidiel robiť kňaz, ktorý chce legitímne pokračovať v individuálnom slávení omše? Nemá na výber - môže ju slúžiť v mimoriadnej forme, keďže slúžiť ju individuálne v riadnej forme má zakázané. Prečo je zakázané slúžiť ´omšu Pavla VI´ individuálne v Svätopeterskej bazilike keď - ako uvádzame vyššie - ju pápež Montini sám prostredníctvom "Mysterium fidei" odporučil takto sláviť?
*
6) Raňajšie sv. omše, ktoré slúžia kňazi pri bočných oltároch baziliky sú starobylou a úctyhodnou tradíciou. Muselo sa to zlikvidovať? Prinesie toto rozhodnutie naozaj väčšie dobro pre Cirkev a väčšie dekórum do liturgie? Koľko svätých zachovávalo po celé stáročia túto nádhernú tradíciu! Predstavme si svätých, ktorí pôsobili v Ríme alebo ktorí prišli do Večného mesta iba na určitú dobu. Automaticky prichádzali k sv. Petrovi odslúžiť sv. omšu. Prečo sa svätcom dneška, ktorí medzi nami vďaka Bohu stále existujú, má pri ich návšteve Ríma odoprieť takáto hlboko duchovná skúsenosť? Na základe akého kritéria a za účelom akého hypotetického pokroku niekto len tak zruší stáročnú tradíciu a premárni tak množstvo príležitostí sláviť sv. omše v Bazilike sv. Petra?
Ak cieľom týchto úprav - ako sa tvrdí v dokumente - je, aby sa slávenia sv. omší "oživili liturgicky, za pomoci čítajúcich a spevákov", dal by sa tento výsledok dosiahnuť s minimom organizácie, menej dramaticky a najmä nie tak nespravodlivo a necitlivo. Svätý Otec často narieka nad nespravodlivosťou v dnešnom svete. Na zdôraznenie svojej náuky vytvorila Jeho Svätosť neologizmus "nerovnosť". Je nedávne rozhodnutie Štátneho sekretariátu vyjadrením ´rovnosti´? Je vyjadrením veľkodušnosti, prijatia, pastoračnej, liturgickej a duchovnej vnímavosti?
Popri zmienke o svätých, ktorí slúžili u sv. Petra sv. omše, nesmieme zabudnúť na skutočnosť, že bazilika je miestom, kde spočívajú relikvie mnohých z nich a práve niektoré z oltárov sú zasvätené príslušnému svätému, ktorého relikvie sú v ňom uložené. Nové nariadenie však ustanovuje, že sa pri týchto oltároch už nesmú slúžiť sv. omše. Maximálne raz za rok, na liturgickú spomienku daného svätého, sa tam môže odslúžiť omša. Týmto spôsobom sú tieto oltáre viac-menej odsúdené na zánik.
Najdôležitejšou, ak nie jedinou, úlohou oltára je, že sa na ňom sprítomňuje obeta Najsv. Eucharistie. Prítomnosť relikvií svätých pod oltárom má nepredstaviteľnú biblickú, teologickú, liturgickú a duchovnú hodnotu v rozsahu, o akom sa nám ani nesníva. S novými nariadeniami sú tieto oltáre odsúdené, okrem jedného dňa v roku, slúžiť len ako hrobky svätých, ak nie až len ako umelecké diela. Tieto oltáre však musia žiť! A ich životom je každodenné slúženie sv. omše.
*
7) Výnimočným je aj rozhodnutie, týkajúce sa mimoriadnej formy rímskeho obradu. Odteraz sa omša v tomto obrade môže slúžiť maximálne štyrikrát za deň, aj to len v Klementínskej kaplnke vo vatikánskych jaskynkách pod bazilikou a je absolútne zakázané ich sláviť pri akomkoľvek inom oltári v bazilike, ako aj v jaskynkách. Špecifickým rozhodnutím je aj to, že ich môžu slúžiť iba "overení" kňazi. Spolu s nerešpektovaním pravidiel, ktoré obsahuje motu proprio "Summorum Pontificum" Benedikta XVI, je táto vec nanajvýš nejasná: Kto by mal overovať týchto kňazov? Prečo by už nikdy nemalo byť možné sláviť omšu v mimoriadnej forme v priestoroch baziliky? Aké nebezpečenstvo to predstavuje pre dôstojnosť liturgie?
Predstavme si, že sa jedného dňa objaví v sakristii baziliky katolícky kňaz iného než rímskeho obradu. Nikto ho pochopiteľne nemôže donútiť koncelebrovať v rímskom obrade, takže otázka znie: môže tento kňaz slúžiť sv. omšu vo svojom obrade? Svätopeterská bazilika reprezentuje centrum katolicity - univerzálnosti, takže je len prirodzené myslieť si, že by sa taká omša mala povoliť, nehovoriac o slobode kňaza, ktorý sa môže rozhodnúť, či bude sláviť omšu mimoriadnou formou.
Z dôvodov, ktoré som tu vymenoval, spolu s nespočetným množstvom pokrstených ľudí (z ktorých mnohí nechcú, alebo nemôžu vyjadriť svoj názor), pokorne prosím Svätého Otca, aby nariadil zrušenie predpisov, nedávno vydaných Štátnym sekretariátom, ktoré sa vyznačujú ako nedostatkom spravodlivosti, tak aj lásky, nekorešpondujú s pravdou, ani zákonom a dekórum slávenia sv. omše skôr ohrozujú, než by mu napomáhali. Rovnako ohrozujú nábožnú účasť veriacich na sv. omši a v neposlednom rade slobodu Božích detí.
V Ríme, 29. marca 2021