Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965) predstavuje víťazstvo progresívnych síl v Cirkvi, ktoré zmenili tradičný prístup predstaviteľov Cirkvi k pozemskému svetu, a to napriek zvyčajnému označeniu tohto koncilu len ako pastoračného. Spasiteľ varoval, že pozemský svet je v moci zlého. Predmetné víťazstvo služobníkov pozemskej revolúcie je víťazstvom nebezpečných myšlienok, proti ktorým Cirkev bojovala už od čias Francúzskej revolúcie v 18. storočí. Jedným z prejavov tejto revolúcie je pretvorenie Cirkvi bojujúcej na Cirkev putujúcu. Revolucionári presvedčili predstaviteľov Cirkvi, aby zakázali sami sebe bojovať proti všetkému zlu, ktoré Cirkev pomenovala, odsúdila a bojovala proti nemu v predchádzajúcich storočiach. Mnoho súčasných predstaviteľov Cirkvi podľahlo tomuto pokušeniu, a prijalo záver, že Spasiteľ môže žiadať zánik Cirkvi bojujúcej, a zánik jej aktívneho zápasu so všetkými nepriateľmi večnej spásy človeka. Výsledkom je tragický obraz predstaviteľov Cirkvi, zápasiacich za zámery diktované staviteľmi babylonských veží. Táto zrada Spasiteľa prináša obrazy rúhavých posolstiev svetu, v ktorých Spasiteľ dojednáva mier so svojimi nepriateľmi, čím aj existencia pravej Cirkvi a Satana stráca význam. Rafinovaní revolucionári vedeli správne už dávno, že najviac antikristovský svet možno vytvoriť až vtedy, ak Cirkev bojujúca prestane bojovať. Cirkev putujúca nedokáže odporovať tomuto satanskému zámeru, keďže ani nechce. Súčasnosť presviedča nás o tom stále viac.
Cirkev jediná a pravá je nevyhnutná pre večnú spásu
Pán Ježiš Kristus založil jedinú Cirkev z dôvodu, aby prostredníctvom svojho nemenného bezchybného učenia viedla ľudí bezpečnou cestou k večnej spáse. Katolícka cirkev musí plniť túto úlohu tak, že vykonáva s Božou pomocou trojaký úrad Pána Ježiša Krista, a to učiteľský, kňazský a kráľovský.
Tradičná katolícka náuka nás učí, že kto nepatrí ku Katolíckej cirkvi z vlastnej viny, nemôže byť spasený, a to preto, že Pán Ježiš Kristus stanovil túto jedinú Cirkev za riadny prostriedok, ktorým ľudia majú byť vedení k večnej spáse. Je síce možné aj to, že človek môže dosiahnuť večnú spásu aj mimoriadnymi prostriedkami, avšak nikdy nie tak prirodzene, ako s pomocou Cirkvi, a jej riadnych prostriedkov.
Nesmieme zabúdať na slová Spasiteľa: „Kto vás počúva, mňa počúva, a kto vami pohŕda, mnou pohŕda. Kto však pohŕda mnou, pohŕda tým, ktorý ma poslal.". (Lk 10,16). „Keby ani ich nepočúvol, povedz to Cirkvi. A keby ani Cirkev nechcel poslúchnuť, nech ti je ako pohan a mýtnik. Veru, hovorím vám: Čo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi.“. (Mt 18, 17 - 18).
Vyššie uvedené slová Spasiteľa zaväzujú každého človeka vo svedomí, aby bol údom tejto pravej Cirkvi, aby veril učeniu tejto Cirkvi, a aby konal, čo táto Cirkev prikazuje. Táto závažná skutočnosť nie je ponechaná na ľubovôľu človeka. Ak niekto vediac o nevyhnutnosti svojho vstupu do tejto Cirkvi nestane sa jej údom z vlastnej viny, nemôže dúfať v svoju večnú spásu prostredníctvom mimoriadnych prostriedkov.
Cirkev bojujúca a tradičná katolícka náuka
Cirkev bojujúca, t. j. pozemskí pravoverní veriaci katolíci, bojujúci proti nepriateľom večnej spásy, t. j. proti Satanovi, svetu a telu, Cirkev trpiaca, t. j. duše trpiace v očistci, a Cirkev víťazná, t. j. svätí v nebi, predstavujú jednu jedinú Cirkev, ktorej členovia nachádzajú sa v troch rôznych pomeroch, avšak nepredstavujú tri rôzne cirkvi. Podobajú sa vojsku, ktorého jedna časť bojuje s nepriateľom, druhá časť trpí bolesťou po zranení v boji, a tretia časť raduje sa z dobytého víťazstva. (1).
Rímsky katechizmus z roku 1566 patrí k najdôležitejším plodom katolíckej literatúry. Bol zostavený z moci Tridentského koncilu (1545 - 1563). Nasledujúci text prevzatý z tohto diela poukazuje na významné skutočnosti, ktoré mnohí predstavitelia Cirkvi nehlásajú svetu v súčasnosti. To je dôkazom protikatolíckej revolúcie v Cirkvi a v spoločnosti, prebiehajúcej v posledných desaťročiach.
Cirkev je zložená z dvoch hlavných častí, a to jednej víťaznej, a druhej bojujúcej.
Cirkev víťazná predstavuje šťastný zástup blahoslavených duchov, a tých, ktorí zvíťazili slávne nad svetom, nad telom, a nad neprávosťou diabla. Teraz sú oslobodení od utrpení tohto života, a požívajú bezpečie večného blaha.
Cirkev bojujúca je spoločnosť všetkých veriacich, ktorí žijú doposiaľ na zemi. Bojujúcou sa nazýva preto, lebo vedie ustavičnú vojnu s najkrutejšími nepriateľmi, so svetom, s telom, s diablom. Nemôžeme sa však domnievať, že existujú dve Cirkvi, ale že jedna a tá istá Cirkev skladá sa z dvoch častí. Z nich jedna časť nás už predišla, a prebýva teraz v nebeskej vlasti, a druhá časť postupuje deň po dni, až kým nebude zjednotená s naším Spasiteľom, a bude odpočívať vo večnej blaženosti.
Kto patrí a kto nepatrí do Cirkvi bojujúcej
V Cirkvi bojujúcej sú ľudia dobrí a zlí. Zlí ľudia, hoci sa podieľajú na tých istých sviatostiach, a vyznávajú rovnakú vieru ako dobrí ľudia, líšia sa svojim životom a morálkou.
Kto sú tí, ktorí patria do niektorej skupiny, o tom ľudia môžu sa domýšľať podľa niektorých znamení, avšak nemôžu to vedieť s istotou. Cirkev zahrňuje v sebe dobrých ľudí a bezbožných ľudí, ako to dosvedčuje Sväté písmo, a spisy svätcov.
Do Cirkvi bojujúcej nepatria tri skupiny osôb: 1. Neveriaci, 2. Heretici a schizmatici, a 3. Ľudia exkomunikovaní.
Pohania nepatria do Cirkvi bojujúcej, keďže neboli nikdy v Cirkvi, bez toho, aby ju niekedy poznali, a bez toho, aby sa stali účastnými na nejakej sviatosti spoločnosti kresťanského ľudu.
Heretici a schizmatici nepatria do Cirkvi bojujúcej, keďže odpadli od Cirkvi. Títo ľudia nepatria do Cirkvi podobne, ako zbehovia nepatria k armáde, z ktorej ušli. Avšak nie je možné popierať, že zostávajú pod mocou Cirkvi tým, že sú ňou volaní pred súd, trestaní, a môžu byť aj exkomunikovaní. Exkomunikovaní sú preto, že rozhodnutím Cirkvi sú z nej vylúčení, a nepatria do jej spoločenstva, až kým nezmúdrejú.
Zvyšní ľudia patria stále do Cirkvi bojujúcej, hoci by boli akokoľvek bezbožní, a oddaní neprávostiam. Aj keby život cirkevných predstavených bol hriešny, zostávajú stále v Cirkvi, a nestrácajú nič zo svojej moci. (2).
Vnútorní nepriatelia Cirkvi a boj proti nim
Cirkev musí bojovať s nepriateľmi, ktorí do nej nepatria, avšak aj s predstaviteľmi Cirkvi, hlásajúcimi rôzne herézy a bludy, t. j. s vnútornými nepriateľmi. Možno poukázať na niektoré príklady.
Heréza arianizmu spochybňovala rovnocennosť Pána Ježiša Krista s Bohom. Prvý všeobecný koncil v Nicei, v roku 325, odsúdil túto herézu. Tento koncil stanovil definitívne, že Ježiš Kristus je pravý Boh z pravého Boha, jednej podstaty s Otcom.
Árius a jeho heréza boli jednoznačne odsúdené, a každý, kto by hlásal tieto tvrdenia, mal byť exkomunikovaný. Napriek tomu predmetné herézy šírili sa ďalej, a mnoho pravoverných katolíkov bolo prenasledovaných mocnými podporovateľmi tejto herézy. Druhý všeobecný koncil v Konštantínopole, v roku 381, znamenal definitívne porazenie tejto herézy.
Svätý Hilár z Poitiers (315 - 367), konštatoval, že veriaci, ktorí vykladali pravoverne dvojznačné výroky semiariánskych teológov v období ariánskej krízy, mali svätejšie uši, než boli srdcia kňazov. Kresťania, ktorí odolávali cisárom počas troch storočí, museli odolávať teraz vlastným pastierom, a v niektorých prípadoch aj pápežovi, ktorí boli vinní prinajmenšom vážnou nedbalosťou, resp. otvorenou herézou. (3).
Pápež Pius IX., vlastným menom Giovanni Maria Mastai Ferretti (1792 - 1878), zvolal Prvý vatikánsky koncil (1869 - 1870), na ktorom bola potvrdená neomylnosť pápežov vo veciach viery a mravov za stanovených podmienok. Tento pápež vyhlásil vieroučnú pravdu Cirkvi ako dogmu o nepoškvrnenom počatí Panny Márie, bulou Ineffabilis Deus, zo dňa 8. decembra 1854. Panna Mária potvrdila túto pravdu prostredníctvom svojich zjavení aj dievčaťu Márii Bernarde Soubirous, (známej ako Bernadeta Soubirousová), ku ktorým došlo vo Francúzsku v meste Lurdy, pri jaskyni Massabielle, v roku 1858. Panna Mária predstavila sa v priebehu týchto zjavení ako „Nepoškvrnené počatie“, čím potvrdila učenie Cirkvi o tom, že Panna Mária bola uchránená od dedičného hriechu už od počatia v tele svojej matky.
Pápež Pius IX. reagoval na hlavné bludné názory zasahujúce spoločnosť a Cirkev vo svojej encyklike Quanta cura, zo dňa 8. decembra 1864. Prílohou tejto encykliky je Syllabus errorum, t. j. sylabus, resp. zoznam, 80. hlavných bludov, resp. omylov, škodiacich spoločnosti a Cirkvi.
Cirkev v boji proti modernistickým herézam
Pápež svätý Pius X., vlastným menom Giuseppe Melchiorre Sarto (1835 - 1914), v dekréte Lamentabili sane exitu, zo dňa 3. júla 1907, predstavil 65 téz, resp. výrokov, ktoré vyjadrujú modernistické bludné tvrdenia, ktoré sú šírené niektorými katolíckymi teológmi a katolíckymi spisovateľmi, čím dochádza k ničeniu katolíckej viery z vnútra katolíckeho prostredia.
So zreteľom na požiadavku hlbšej analýzy modernistických bludov, pápež svätý Pius X. zanechal svetu pozoruhodnú encykliku Pascendi Dominici gregis, (Pásť Božie stádo), zo dňa 8. septembra 1907, (ďalej len „PDG“), týkajúcu sa bludov modernizmu.
Možno pripomenúť, že v zmienenom roku 1907 narodila sa aj Lucia de Jesus dos Santos, ktorá sprostredkovala posolstvo Panny Márie svetu, prijaté v Portugalsku, vo Fatime, v roku 1917.
Pápež svätý Pius X. v encyklike proti bludom modernizmu dôsledne analyzuje postupy vnútorných nepriateľov katolíckej viery, zameraných na rozklad katolíckeho svetonázoru šírením bludného učenia priamo v prostredí Cirkvi. Tento pápež viedol zápas proti šíreniu modernistických bludov v Cirkvi s veľkou rozhodnosťou. Svedčí o tom aj jeho Motu proprio Sacrorum antistitum, zo dňa 1. septembra 1910, ktorým bola zavedená povinnosť zloženia Protimodernistickej prísahy pre všetkých katolíckych kandidátov na kňazstvo, kňazov, biskupov, kazateľov, predstavených reholí, vyučujúcich, úradníkov biskupských kúrií, a cirkevných tribunálov, a taktiež pre úradníkov rímskych kongregácií. Na základe predmetnej prísahy museli prísažne potvrdiť, že nie sú prívržencami bludného modernistického učenia zavrhnutého v dokumente PDG.
Pápež Pius XII., vlastným menom Eugenio Maria Giuseppe Giovanni Pacelli (1876 - 1958), vydal encykliku Humani generis, zo dňa 12. augusta 1950, v ktorej poukázal na „otrávené ovocie“ pochádzajúce z „novôt v takmer každej oblasti teológie“.
Pápež Pius XII. odsúdil v predmetnej encyklike myslenie všetkých ľudí, bez uvedenia konkrétnych osôb, ktorí osvojili si mentalitu a jazyk modernej filozofie, a ktorí tvrdili, že dogmy je možné „vyjadriť kategóriami modernej filozofie, najmä existencializmu, imanentizmu, idealizmu, alebo nejakého iného systému.“. Základným omylom odsúdeným touto encyklikou bol relativizmus, podľa ktorého ľudské poznanie nemá nikdy nezmeniteľnú a reálnu hodnotu, ale len relatívnu hodnotu. Predmetný relativizmus, ktorý bol charakteristický pre modernizmus odsúdený pápežom svätým Piom X., začal objavovať sa znova pod plášťom „novej teológie“. Snaženie pápeža Pia XII. v boji proti modernistickým herézam nebolo rovnako výrazné a úspešné, ako v prípade pápeža svätého Pia X., ktorý využíval aj nevyhnutné represívne opatrenia. Možno poukázať na značný vplyv modernistických heretikov v Cirkvi, ktorý zosilnel po smrti pápeža svätého Pia X., ku ktorej došlo v roku 1914.
Modernistické herézy v Cirkvi sa rozširujú
Mons. Umberto Benigni (1862 - 1934), profesor cirkevných dejín na Pontifikálnej univerzite Apollinare, katolícky kňaz, bol zakladateľom protimodernistického združenia Sodalitium Pianum, ktoré vzniklo v roku 1909. Pápež svätý Pius X. podporoval predmetné združenie, poslal tri pápežské rukopisné požehnania tomuto združeniu, a zabezpečoval jeho každoročnú finančnú podporu. Po smrti pápeža svätého Pia X. došlo k rozpusteniu tohto združenia, následne bolo obnovené v roku 1915, a definitívne zrušené v roku 1921.
Protimodernistická prísaha zavedená pápežom svätým Piom X. bola zrušená za pontifikátu pápeža Pavla VI. v roku 1967, teda 50 rokov po odovzdaní fatimského posolstva svetu.
Pápež Pavol VI. verejne odložil pápežskú tiaru, t. j. pokrývku pápežovej hlavy, symbolizujúcu trojitú kráľovskú korunu pápežskej moci, a viditeľnej autority, existujúcu dlhé stáročia. Stalo sa to v roku 1964. Nasledujúci pápeži nevrátili sa už k pápežskej tiare.
Pápež Pavol VI. zrušil Index Librorum Prohibitorum, t. j. Zoznam zakázaných kníh, ktorých čítanie bolo možné len so súhlasom biskupa, a „uznal ho za historický dokument“. Stalo sa to v roku 1966. Cirkev využívala tento nástroj ochrany veriacich pred nebezpečenstvom pre vieru, mravy, a pred škodlivým pôsobením heréz a bludov, už od roku 1559, t. j. od čias konania Tridentského koncilu (1545 - 1563).
Jacques Maritain (1882 - 1973), francúzsky filozof, vypracoval myšlienku „nouvelle Chrétienté“, t. j. nového kresťanstva, z ktorej „nová teológia“ čerpala. J. Maritain chcel namiesto kresťanskej civilizácie sekulárnu „civitas humana“, chápanú ako „dočasný režim, alebo civilizačné obdobie, ktoré bolo by inšpirované kresťanstvom, a zodpovedalo by historickej klíme epochy, do ktorej vstupujeme.“. V základoch tejto filozofie dejín, ktorá hľadala hypotetickú „tretiu cestu“ medzi „stredovekým ideálom“ a „liberálnym ideálom“, bola deterministická téza o nezvrátiteľnosti moderného sveta, a marxistický postulát o „historickej úlohe proletariátu“. Jeho filozofia dejín a jeho sociológia zbiehali sa s neomodernizmom. Jeho vplyv bol obrovský najmä v Latinskej Amerike, v Spojených štátoch amerických, a v Ríme, kde bol francúzskym veľvyslancom pri Vatikáne. (4).
Pierre Teilhard de Chardin (1881 - 1955), francúzsky jezuita, filozof, antropológ, paleontológ a geológ, vplýval na myslenie pápeža Jána XXIII., najmä so zreteľom na zníženie významu vnímania reality zla pôsobiaceho na Cirkev a na človeka. Snažil sa aplikovať myšlienku evolúcie na všetko, t. j. na rastliny, zvieratá, človeka, Cirkev, a aj na samotného Boha. Snažil sa vysvetliť všetko geologickým spôsobom: evolúciu vedomia, evolúciu Cirkvi, evolúciu Boha, avšak prestal vnímať súčasne zlo. Marxisti, socialisti, slobodomurári, boli fascinovaní tým, že medzi jezuitmi našiel sa niekto, kto nekritizuje nikoho, a snaží sa nájsť pochopenie u všetkých, a realizovať dialóg. Všetky novodobé heslá šírené v súčasnom kresťanstve, ako optimizmus, dialóg, viera v pokrok, majú korene z veľkej časti v myslení tohto jezuitu. P. T. de Chardin považoval vojnu za brutálnu biologickú nevyhnutnosť. Bol zástancom kolektivizmu veľmi blízkeho marxizmu. Je autorom výroku: „Sníval by som o christianizácii krajiny skrze krst, ktorý prináša komunizmus.“. Podľa neho svet potrebuje vykúpenie a Ježiš Kristus je magnet, energia, ktorá prichádza, aby urýchlila evolúciu, ktorá vedie do určitého bodu, ktorým je omega. Je to konvergentná dráha, a všetko podlieha konvergencii. Všetky vyznania zjednocujú sa v jedinom náboženstve, to je súčasný ekumenizmus. Kresťanstvo považoval za náboženstvo pokroku, a za výsledok ľudského úsilia. Ľudstvo dosahuje spásu skrze prácu. Modlitba a obrátenie sú zbytočné, dôležité je angažovať sa v práci na premenene sveta. Sovietsky komunizmus a ani čínsky komunizmus nekritizoval nikdy, jediným predmetom jeho kritiky bola Cirkev, ktorú považoval za spolok pesimistov. Súbor jeho kníh stal sa jediným dielom kresťanského autora, ktoré bolo vystavené v Moskve, v múzeu ateizmu. Priznával sa otvorene k panteistickým sklonom. Svoje heretické modernistické postoje formuloval aj vo výroku: „Niektorí ľudia cítia sa šťastní, že nachádzajú sa v Cirkvi. Pokiaľ ide o mňa, ja si myslím, že budem šťastný, keď zomriem, aby som sa uvoľnil od Cirkvi, a našiel za ňou svojho Pána.“. Niektorí ľudia pýtali sa ho, prečo nevystúpi z Cirkvi, a prečo nestane sa svetským profesorom, a on odpovedal: „Moje pôsobenie je účinné viac z vnútra, než z vonka.“. Sväté ofícium vystríhalo pred jeho omylmi v roku 1962. Búrlivá spoločenská atmosféra, spojená s konaním Druhého vatikánskeho koncilu (1962 - 1965), prispela k podceňovaniu týchto varovaní. Tragické dôsledky akceptácie jeho heréz v súčasnej Cirkvi zvýraznili prorocký hlas pápeža svätého Pia X., ktorý vo svojom boji proti vnútorným nepriateľom Cirkvi popísal precízne charakteristiky modernistického heretického myslenia, jeho rafinované metódy, ktoré vystihujú skvele aj rozvratné pôsobenie P. T. de Chardina. (5).
Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965) a zmierenie s duchom sveta
Pápež Ján XXIII. rozhodol sa zvolať Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965) napriek radám obozretných poradcov, ktorí odmietali zvolanie koncilu v tomto období. Predmetné obavy vyplývali najmä z dôvodu rastúceho prenikania heretického myslenia do všetkých oblastí cirkevného života, čo prispelo k rozhodnutiu predchádzajúcich pápežov nezvolávať koncil. So zreteľom na Cirkev bojujúcu, možno poukázať na niektoré dokumenty tohto koncilu, ktoré charakterizujú Cirkev spôsobom odporujúcim jej definícii v zmysle cirkevných dokumentov z predchádzajúceho obdobia.
Gaudium et spes, je pastorálnou konštitúciou o Cirkvi v súčasnom svete, zo dňa 7. decembra 1965, (ďalej len „GS“). Pierre Teilhard de Chardin a jeho myslenie malo významný vplyv na priebeh koncilu pri schvaľovaní tohto dokumentu. (6).
P. Benedikt Reetz, generálny predstavený Benediktínskej kongregácie v Beurone, v Nemecku, varoval pri koncilovej diskusii o dokumente GS, že filozofický systém P. T. de Chardina, vyznačujúci sa „prehnaným optimizmom“ musí byť odstránený zo schémy k tomuto dokumentu, keďže neberie náležite do úvahy „smrť, hriech, diabla, a samotné vzkriesenie.“.
Dom Prou, opát zo Solesmes, kritizoval nejasnú hranicu medzi prirodzenosťou a milosťou, prirodzeným poriadkom a nadprirodzeným poriadkom, a to s odvolaním sa na stúpencov P. T. de Chardina, najmä Henriho de Lubaca. (7).
V dokumente GS je venovaný pojmu hriech jediný veľmi stručný bod, (GS, 13), z celkového počtu 93 bodov tohto dokumentu. Dokument GS neobsahuje žiadne charakteristiky rozšíreného bludu boľševizmu a marxizmu, preceňuje pôsobenie svetských ľudských inštitúcií, resp. medzinárodných organizácií, a sníva o príprave čias, v ktorých so súhlasom národov zakáže sa akákoľvek vojna. So zreteľom na mnohé aktivity medzinárodných organizácií v súčasnosti, podporujúcich mnohé satanské zámery „v mene pokroku“, založené najmä na šírení antikoncepcie, potratov, eutanázie, a ideológie genderizmu, zjavne ako nezodpovedné a zjednodušujúce pôsobí konštatovanie dokumentu GS: „Už jestvujúce medzinárodné ustanovizne, tak celosvetové, ako aj regionálne, istotne poskytli ľudstvu veľké služby. Tieto inštitúcie javia sa ako prvé pokusy o položenie medzinárodných základov celosvetového spoločenstva na vyriešenie najzávažnejších otázok našich čias: napomáhať pokrok všade na svete, a predísť vojnám každého druhu.“. (GS, 84). Skutočný katolík musí vedieť, že najzávažnejšou otázkou všetkých čias nie je „napomáhať pokrok“, ale dosiahnutie večnej spásy službou Bohu prostredníctvom prijatia spasiteľnej náuky Ježiša Krista a Jeho Cirkvi.
Pápež Ján XXIII. je autorom encykliky Pacem in terris, zo dňa 11. apríla 1963. Predmetný dokument konštatuje:
„Zjavne ďalekosiahlym činom Organizácie Spojených národov je Všeobecná deklarácia ľudských práv, schválená na valnom zhromaždení dňa 10. decembra 1948. V úvode tejto deklarácie sa tvrdí, že všetky národy a štáty majú celkom osobitne dbať o to, aby sa všetky práva a slobody, o ktorých je tam reč, vskutku uznávali, a neporušene zachovávali. Vieme, že proti niektorým bodom tejto deklarácie podaktorí prejavili opodstatnené výhrady. No napriek tomu domnievame sa, že túto deklaráciu treba pokladať za krok vpred na ceste k organizovaniu celosvetového právno - politického zriadenia. V nej sa totiž slávnostne priznáva všetkým ľuďom bez výnimky osobná dôstojnosť, okrem toho sa tam potvrdzuje právo každého človeka na slobodné hľadanie pravdy, na možnosť žiť podľa zásad mravnosti a spravodlivosti, právo nárokovať si život dôstojný človeka, a iné s tým súvisiace práva. (8).
Pápež Pius XII. postavil Katolícku cirkev do protikladu k Organizácii spojených národov, (ďalej len „OSN“), ako vzoru medzinárodnej organizácie, keďže len Cirkev môže byť prameňom autentického práva, a pravých hodnôt. Jezuitský časopis Civilta Cattolica za pontifikátu pápeža Pia XII. odsúdil inštitučnú nejednoznačnosť OSN, ktorá prijala Zväz sovietskych socialistických republík do Bezpečnostnej rady s právom veta, ale vylúčila katolícke Španielsko. OSN zlyhalo aj pri sovietskej invázii do Maďarska v roku 1956, t. j. zlyhávala podobne ako Spoločnosť národov v predchádzajúcom období. (9).
Predstavitelia katolíckej tradície poukazujú na vnútrocirkevnú revolúciu
Mons. Marcel Francois Lefebvre (1905 - 1991), arcibiskup, je významnou postavou katolíckeho tradicionalizmu, a je zakladateľom Kňazského bratstva svätého Pia X. (Fraternitas Sacerdotalis Sancti Pii X., skrátene „FSSPX“).
Mons. M. Lefebvre konštatoval, že Cirkev prostredníctvom svojich pápežov odporovala vždy liberalizmu a jeho bludom, a to až do Druhého vatikánskeho koncilu (1962 - 1965). Základné princípy liberalizmu predstavujú rovnosť, bratstvo a sloboda. Predmetné princípy Francúzskej revolúcie z konca 18. storočia predstavujú súčasne tri oblasti, ktoré Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965) aplikoval na vymedzenie nového chápania Cirkvi, ktoré nemožno stotožniť s tradičným chápaním Cirkvi v čase pred týmto koncilom. Predmetná skutočnosť je nesmierne závažná. Liberalizmus presiakol postupne do Cirkvi, do zmýšľania seminaristov, biskupov a duchovných osôb.
Rovnosť predstavuje postupné zavedenie kolegiality, resp. demokracie, do Cirkvi, čo je v rozpore s cirkevným učením všetkých pápežov a koncilov.
Bratstvo predstavuje nové chápanie ekumenizmu, objímajúce všetkých protestantov, moslimov, budhistov, resp. všetky náboženstvá, ako vlastných bratov.
Sloboda predstavuje nové chápanie náboženskej slobody, avšak spôsobom odporujúcim tradičnému katolíckemu učeniu, a zodpovedajúcim chápaniu liberálov a revolúcie.
Všetci pápeži cirkevnej histórie až Druhého vatikánskeho koncilu 1962 - 1965) chápali náboženskú slobodu výlučne ako slobodu jedného, a nie mnohých náboženstiev. Pápeži hlásali dovtedy neustále slobodu pravdy, pravého náboženstva, katolíckeho náboženstva, avšak vôbec nie všetkých náboženstiev a bludov. Týmto nepravým náboženstvám a bludom môže byť poskytnutá tolerancia, ale bez toho, aby vlastnili rovnaké práva, ktoré patria Cirkvi.
Pápeži ako Pius VI., Pius VII., Gregor XVI., Pius IX., pápež svätý Pius X., a Pius XII., museli bojovať s liberalizmom a s bludmi liberálneho katolicizmu v období 18. až 20. storočia. Boli nútení potvrdzovať neustále pravosť Cirkvi, jediného prostriedku spásy, a hovoriť o potrebe prináležania k Cirkvi, keďže jedine ona vlastní celú pravdu, zverenú jej Ježišom Kristom. (10).
Na Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965) boli prizvaní aj odborníci z oblasti teológie, označení pojmom peritus, t. j. poradca, ktorí mali vplyv na rozhodovanie koncilových otcov. Medzi nimi boli aj mnohí teológovia, ktorí boli v podozrení Svätého ofícia vzhľadom na svoje progresívne názory v oblasti teológie. Do tejto skupiny patrí Karl Joseph Erich Rahner, Yves Marie Joseph Congar, Marie Dominique Chenu, Henri de Lubac, a ďalší. Na zasadaniach bolo prítomných aj 50 pozorovateľov z 18 nekatolíckych spoločenstiev, a 11 laikov, pričom počet laikov sa neskôr rozšíril na 52, z toho 29 mužov a 23 žien.
Progresívni biskupi a teológovia na koncile z nemecky hovoriacich krajín a zo západnej Európy schádzali sa pravidelne každý pondelok v rezidencii Josepha Richarda Fringsa, kardinála, ktorého poradcom bol mladý teológ Joseph Aloisius Ratzinger, neskorší pápež Benedikt XVI.. Táto skupina predstavovala najprogresívnejšie zoskupenie, a hovorilo sa, že členovia tejto skupiny nepripustili by exkomunikáciu Martina Luthera, ale presadili by v prípade jeho prítomnosti, aby bol jedným z poradcov na tomto koncile. (11).
J. Ratzinger, kardinál, konštatoval pre francúzsky denník Le Monde, dňa 17. októbra 1992: „Nechceme vnútiť katolicizmus Západu, túžime len po tom, aby základné hodnoty kresťanstva a liberálne hodnoty dominujúce dnešnému svetu, mohli sa stretnúť a vzájomne obohatiť.“. Je potrebné poukázať aj na ďalšie pozoruhodné konštatovanie J. Ratzigera, kardinála, resp. na jeho priznanie, že Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965) podľa neho bol antisyllabom. J. Ratzinger, kardinál, poukazoval týmto na pápeža Pia IX., a ním vydaný Syllabus errorum, t. j. sylabus, resp. zoznam, 80. hlavných bludov, resp. omylov, škodiacich spoločnosti a Cirkvi. J. Ratzinger, kardinál, konštatoval: „Cirkev otvorila sa učeniu, ktoré nie je naše, ale pochádza zo spoločnosti.“. Predmetná skutočnosť potvrdzuje realitu revolučného prevratu v Cirkvi, ktorej progresívna časť snažila sa dosiahnuť rafinovaným spôsobom prerušenie kontinuity s Cirkvou bojujúcou počas všetkých storočí so všetkými nepriateľmi večnej spásy človeka. (12).
Cirkev bojujúca mení sa na Cirkev putujúcu
Katechizmus Katolíckej cirkvi, vydaný za pontifikátu pápeža Jána Pavla II., v roku 1992, nadväzujúci na Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965), (ďalej len „KKC“), charakterizuje Cirkev ako putujúcu, resp. kráčajúcu, t. j. vôbec nie ako bojujúcu. Takéto chápanie Cirkvi je v rozpore s chápaním Cirkvi v celých jej predchádzajúcich dejinách, najmä so zreteľom na Tridentský koncil (1545 - 1563), a na katechizmy vydané po tomto koncile. Predmetné tradičné katolícke výklady vnímali Cirkev ako bojujúcu proti vnútorným a vonkajším nepriateľom večnej spásy. Život katolíka bol vnímaný najmä ako nevyhnutný osobný boj s nepriateľmi večnej spásy, a nie ako kráčanie, resp. putovanie. Vymedzenie Cirkvi a života katolíka novým spôsobom v zmysle KKC z roku 1992 možno predstaviť v nasledujúcom texte.
„Posvätná Tradícia a Sväté písmo tvoria jeden posvätný poklad Božieho slova,“ v ktorom putujúca Cirkev ako v zrkadle kontempluje Boha, prameň celého svojho bohatstva.“. (KKC, § 97).
„Cirkev … bude zavŕšená až v nebeskej sláve pri Kristovom slávnom príchode. Až dovtedy „Cirkev kráča na svojej púti medzi prenasledovaniami sveta a Božími útechami.“. (KKC, § 769).
„Koncil „na základe Svätého písma a Tradície učí, že táto putujúca Cirkev je nevyhnutne potrebná na spásu.“. (KKC, § 846).
„Putujúca Cirkev je svojou povahou misionárska, lebo má svoj pôvod v poslaní Syna a v poslaní Ducha Svätého podľa plánu Boha Otca.“. (KKC, § 850).
„Putujúca Cirkev veľmi dobre pochopila toto spoločenstvo celého tajomného tela Ježiša Krista, a preto si už od prvotných čias kresťanstva veľmi nábožne uctievala pamiatku zosnulých, a keďže je svätá a spasiteľná myšlienka modliť sa za mŕtvych, aby boli zbavení hriechov, obetovala za nich aj prosby.“. (KKC, § 958).
„Pre ľudí bude toto zavŕšenie konečným uskutočnením jednoty ľudského pokolenia, ktorú chcel Boh už od stvorenia sveta, a ktorej bola putujúca Cirkev „akoby sviatosťou.“. (KKC, § 1045).
„Kristovo pôsobenie v liturgii je sviatostné, lebo jeho tajomstvo spásy sa v nej sprítomňuje mocou jeho Svätého Ducha, lebo jeho telo, ktorým je Cirkev, je akoby sviatosť (znak a nástroj), ktorou Duch Svätý dáva účasť na tajomstve spásy, lebo putujúca Cirkev prostredníctvom svojich liturgických slávení už má účasť na nebeskej liturgii, a vopred ju okusuje.“. (KKC, § 1111).
„Putujúca Cirkev sa vo svojej modlitbe spája s modlitbou svätých, a prosí ich o orodovanie.“. (KKC, § 2692).
KKC z roku 1992 vymedzuje život katolíka ako putovanie:
„Smrť je koniec pozemského putovania človeka, času milosti a milosrdenstva, ktorý mu Boh dáva, aby žil svoj pozemský život podľa Božieho plánu, a rozhodol o svojom konečnom osude.“. (KKC, § 1013).
„Kristus, ktorý odišiel z tohto sveta k Otcovi, dáva nám v Eucharistii závdavok slávy u neho, účasť na svätej obete nás pripodobňuje jeho srdcu, udržiava naše sily, kým putujeme týmto životom, vzbudzuje v nás túžbu po večnom živote, a už teraz nás spája s nebeskou Cirkvou, s preblahoslavenou Pannou Máriou, a so všetkými svätými.“. (KKC, § 1419). (13).
Nevyhnutnosť boja proti nepriateľom večnej spásy
P. Lukasz Szydlowski, katolícky kňaz FSSPX z Poľska, venoval jednu zo svojich prednášok Cirkvi bojujúcej. P. L. Szydlowski konštatuje, že nepriateľ našej večnej spásy existuje, a každé klasické katolícke duchovné dielo chápe ho v troch podobách: 1) Satan, 2) Svet, a 3) Trojaká žiadostivosť.
1. Satan, resp. Diabol, padlý anjel, osobné zlo, spojené s celou históriou sveta, v protiklade k Bohu, ktorý zosobňuje dobro. Toto nepriateľstvo predstavuje nepriateľstvo medzi Spasiteľom, Pannou Máriou a jej duchovným potomstvom, na jednej strane, a Satanom, jeho duchovným potomstvom, resp. jeho služobníkmi, na druhej strane. Človek nemôže stáť nikdy mimo niektorého z týchto táborov bojujúcich proti sebe, vedome, alebo nevedome.
Súčasní mnohí predstavitelia Cirkvi nehovoria takmer vôbec o Satanovi, resp. o Diablovi, a o našom nevyhnutnom boji proti tomuto osobnému zlu, ale chápu ho len ako metaforu, alebo alegóriu. Dôsledkom je aj odstránenie svätenín v mnohých prípadoch, napríklad odstránenie pokropenia veriacich ľudí svätenou vodou pred svätou omšou podľa Nového omšového poriadku. Takto pokropený človek zbavoval sa všedných hriechov pri prejavení ľútosti nad nimi, čo spôsobovalo odpustenie všedných hriechov, a prispievalo k ochrane pred pokúšaním zlého ducha. Súčasné opatrenia proti šíreniu koronavírusu, znemožňujúce tento styk so svätenou vodou aj pri vstupe do kostola, je ďalším z víťazstiev Satana v duchovnom boji.
2. Svet je ďalším nepriateľom na ceste k večnej spáse. Tento svet predstavujú všetci ľudia a inštitúcie pôsobiace na strane Satana, a to vedome, alebo nevedome. Tento svet je založený na láske k sebe, snažiaci sa vyhnať Boha. Stúpenci tohto sveta sú otrokmi trojakej žiadostivosti. Patria tu neveriaci ľudia odporujúci náboženstvu odsudzujúcemu hriechy týchto ľudí, a ľudia ľahostajní k tomuto náboženstvu, nekajúci hriešnici, resp. aj veriaci ľudia v stave hriechu bez snahy o obrátenie, t. j. zotrvávajúci v hriechu, a ľudia zamilovaní do hriechu, liberálni, polovičatí, pripomínajúci soľ, ktorá zvetrala.
Taktika tohto sveta je založená na zvádzaní prostredníctvom bludných zásad. Možno poukázať najmä na neprimeraný individualizmus, ľudské práva, prehnanú starostlivosť o sociálne veci, ekológiu, migráciu, a pod.. Človek zvedený týmito zásadami odsúva Boha a pravé náboženstvo na okraj. Bludné zásady a pokušenia šíria aj rôzne inštitúcie, univerzity a média, pôsobiace na trojakú žiadostivosť, so zreteľom najmä na čistotu, chamtivosť, a pestovanie kultu tela.
3. Trojaká žiadostivosť je žiadostivosť tela, žiadostivosť očí, a pýcha života. „Veď nič z toho, čo je vo svete, ani žiadostivosť tela, ani žiadostivosť očí, ani honosenie sa bohatstvom, nie je z Otca, ale zo sveta.“. (1 Jn 2,16).
Žiadostivosť tela predstavuje nezriadené zamilovanie si zmyslovej rozkoše, resp. príjemnosti spojenej napríklad s jedlom, s pitím, s pohlavnosťou, a s príkazom života. Možno tu zaradiť aj prehnanú starosť o svoje zdravie a telo.
Žiadostivosť očí je nezriadená láska k časným dobrám. Človek potrebuje vlastniť veci, avšak môže sa to stať jeho bôžikom.
Pýcha života je zamilovanie si svojej vlastnej veľkosti, vlastného ja, vlastnej pozície, nezriadená túžba po moci, uznaní a úcte, vyhľadávanie potlesku, ješitnosť.
Príčiny straty bojovnosti súčasných katolíkov
P. L. Szydlowski konštatuje, že mnoho ľudí považujúcich sa za katolíkov nedokáže akceptovať význam slova Cirkev bojujúca v súčasnosti.
Spasiteľ povedal, že nepriniesol pokoj na zem, ale meč, resp. že bude dôvodom nezhôd medzi ľuďmi. Cirkevná história je dôkazom, že pápeži vyzývali na krížové výpravy, vyzývali na boj za čistotu viery, hovorili aj o spravodlivej vojne, o potrebe bránenia svojej vlasti a katolíckej viery.
Súčasné duchovenstvo stotožňuje sa často s chápaním Cirkvi zo strany sveta, ako spolku podriadených a poddaných ľudí poslušných všetkému, a neodporujúcich nikomu. Tento postoj je želaním Satana, aby paralyzoval Cirkev v nevyhnutnom boji proti nemu, a proti jeho nástrojom, aby bol vyhlásený falošný mier. Satan presvedčil toto duchovenstvo, že vojna proti nemu nepribieha, že vojaci môžu vyjsť zo zákopov, a že prípadný výstrel nemôže zabiť nikoho. Za tieto výstrely možno označiť najmä všetky herézy a bludy, ktoré ohrozujú večnú spásu človeka.
Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965) predstavuje drámu stretu týchto dvoch nezmieriteľných vnímaní Cirkvi. Alfredo Ottaviani, kardinál, prefekt Kongregácie pre náuku viery, predložil schému o Cirkvi na tomto koncile, pod názvom O podstate Cirkvi bojujúcej. Progresívni konciloví otcovia odmietli tento precízne formulovaný dokument, pripravovaný jeden a pol roka, a bol prijatý dokument Lumen Gentium, zo dňa 21. novembra 1964. Za odmietnutím stáli najmä Augustin Bea, kardinál, zodpovedný za jednotu kresťanov, resp. za ekumenizmus, Julius August Döpfner, kardinál, a Bernardus Johannes Alfrink, kardinál. Zmienení kardináli nesúhlasili najviac s ponechaním doterajšieho označenia Cirkev bojujúca, a prispeli výrazne k presadeniu označenia Cirkev putujúca. Pápež Ján Pavol II. stotožnil sa výrazne s týmto chápaním Cirkvi, aj so zreteľom na svoje mnohé zahraničné cesty, čím získal zvyčajné označenie „lietajúci pútnik“.
Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965) priniesol zmenu v prístupe Cirkvi k nebezpečenstvu slobodomurárstva. Slobodomurárstvo bolo odsúdené po jeho vzniku zo strany 15 pápežov. Koncilový dokument GS predstavuje myslenie, podľa ktorého svet nie je našim nepriateľom, ale priateľom, čo zmenilo aj prístup Cirkvi k slobodomurárstvu. Kánonické právo trestalo členstvo v slobodomurárskej sekte automatickou exkomunikáciou. Nový Kódex kánonického práva z roku 1983 nehovorí o treste automatickej exkomunikácie v tomto prípade, ale len o potrestaní spravodlivým trestom.
Cirkev spája ľudí rôznych kultúr a rás, avšak jedného vyznania. Slobodomurárstvo chce stvoriť svet bez Boha, založený na zjednotení ľudí bez ohľadu na vyznanie. Slobodomurárstvo chce zjednotiť ľudí na zásadách ľudských práv, človečenstva, ekológie, a pod.. Toto predstavuje anticirkev.
Ak nebojujeme s dôsledkami dedičného hriechu, svet vie, kde nás má zasiahnuť. Satan pôsobí bezprostredne, ale aj cez inštitúcie pozemského sveta, poskytujúce príležitosti k hriechu. Katolíci musia budovať také štáty a inštitúcie, aby neposkytovali blízke príležitosti k hriechu. Súčasný svet vytvára presne opačné štáty a inštitúcie, ktoré snažia sa kaziť aj malé deti, aby získali náklonnosť k skazenosti. Jeho služobníci trápia Bohu verné deti šírením tejto skazy. Európska únia často prenasleduje členské štáty za snahu týchto štátov neodporovať Božiemu zákonu svojím právnym poriadkom. Budova Európskeho parlamentu v Bruseli pripomína zjavne Babylonskú vežu podľa antického zobrazenia. Nie je to náhoda, je to budova ľudskej pýchy.
Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965) a následný vývoj v Cirkvi spôsobili odstránenie mnohých dôležitých nástrojov disciplíny a askézy pre veriacich a klerikov. Pre kňazov a laikov bol stanovený pôst počas 3 dní až 4 krát v roku pred týmto koncilom. Veľký pôst predstavoval až 40 dní pôstu, t. j. možnosť najesť sa do sýta len raz počas dňa, a možnosť prijať len trochu jedla ráno a večer, s výnimkou nedele. V súčasnosti je to stanovené len pre dni ako Veľký Piatok a Popolcová streda. Rehole odstránili taktiež podobnú disciplínu. Tradičné rehole zachovávali tradíciu bičovania každý piatok pred posledným koncilom, rehoľníci nosili ostnaté náramky a opasky, nosili tvrdé habity, spali v zime, na doskách, a pod.. Zanechanie tradičnej disciplíny a askézy v súčasnej Cirkvi prinieslo mnoho zlyhaní a škandálov v cirkevnom prostredí.
Tradičná Cirkev slávi sviatok Ježiša Krista Kráľa poslednú októbrovú nedeľu. Modlitba Postkomúnie v tradičnej katolíckej rímskej liturgii z tohto sviatku poukazuje na význam bojovať a slúžiť za Spasiteľovo kraľovanie, poukazuje na náš nevyhnutný boj, t. j. militárny aspekt je tu zdôraznený. Tento sviatok bol zavedený so zámerom zvýrazniť tento náš boj za spoločenskú vládu Ježiša Krista Kráľa na zemi. Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965), a následná reforma liturgie, priniesli „novú omšu“, v ktorej predmetný militárny aspekt vôbec nie je. Cirkev vyhlasuje pred svetom po tomto koncile, že Spasiteľ svetu už nevládne. Významne k tomu prispieva aj nové chápanie náboženskej slobody, ktoré je v rozpore s tradičnou katolíckou náukou.
Absencia tradičnej katolíckej bojovnej spirituality vedie k skresleniam v cirkevnej doktríne, v liturgii, a v postojoch katolíkov. Tradične formovaný katolík nebojuje proti osobe hriešnika, bludára, alebo pohana, ale bojuje proti šíreniu hriechu, bludu a pohanstva. Predmetná absencia vyvoláva ľahostajnosť k Cirkvi, a smeruje k strate skutočného misijného ducha. Nedostatok odsúdenia hriechu vedie ku kompromisu s hriechom. Tradične formovaný katolík musí strpieť rany adresované sebe od nepriateľov Spasiteľa a Jeho Cirkvi, avšak nesmie akceptovať rany adresované Spasiteľovi a Jeho Cirkvi. Každý dobrý manžel bráni svoju manželku podobne, t. j. nemôže pripustiť, aby ktokoľvek zraňoval jeho manželku akýmkoľvek spôsobom. Možno nastaviť vlastné líce, avšak nemožno nastaviť líce toho, koho sme povinní milovať a brániť. To sa týka nášho vzťahu k Bohu, k Cirkvi, k vlastnému národu, a k vlastnej rodine. Musíme byť statočnými katolíkmi, a nesmieme byť zbabelcami. To sa týka predstaviteľov Cirkvi a všetkých katolíckych veriacich.
Svätý Maximilán Mária Kolbe (1894 - 1941) je príkladom skutočného katolíckeho bojovníka. Založil združenie Rytierstvo Nepoškvrnenej, resp. Militia Immaculatae, ktoré malo bojovného ducha. Predmetné združenie vzniklo v roku 1917, t. j. v roku zjavení Panny Márie v Portugalsku, vo Fatime. Predmetný boj bol zameraný na obrátenie hriešnikov, proti slobodomurárstvu, proti nepriateľom Cirkvi, a proti šíreniu bludných myšlienok. Toto je skutočný katolícky misijný duch, ktorý nenávidí hriech, blud proti viere, a pohanstvo, aby zachránil čo najviac ľudí z moci Božieho nepriateľa. (14).
Modlime sa, aby všetci predstavitelia Cirkvi a katolícki veriaci podľa svojich skutkov zaslúžili si patriť do Cirkvi bojujúcej, a aby nerobili kompromisy s duchom sveta v moci zlého.
Svätý Pius X., oroduj za nás.
ZDROJ:
(1). PODLAHA, Antonín: Výklad velikého katechismu katolického náboženství. Praha, 1940, s. 308 - 311.
(2). KATECHIZMUS PRE DUCHOVNÝCH PASTIEROV VYDANÝ Z NARIADENIA TRIDENTSKÉHO KONCILU A Z PRÍKAZU PÁPEŽA SV. PIA V. V ROKU 1566. (Text preložený z: Katechismus z nařízení sněmu Tridentského k pastýřům duchovním a z rozkazu Pia V. papeže římského na světlo vydaný. Nákladem dědictví sv. Prokopa. Číslo IV. V Praze. Tiskem kníž. Arcib. Knihtiskárny. 1867. Prvá časť, Hlava X., Otázka V., Otázka VI., Otázka VII., Otázka VIII.. S. 92 - 94.
(3). MATTEI, Roberto de: Náboženská válka ve čtvrtém století a v naší době. Převzato z rorate-caeli.blogspot.com. Přeložila Lucie Cekotová. In: Te Deum, 2018, č.: 3, s. 26 - 27.
(4). MATTEI, Roberto de: Druhý vatikánsky koncil. Doposiaľ nenapísané dejiny. Bratislava: Nadácia Slovakia Christiana, 2019, s. 20 - 22, s. 40 - 42. ISBN: 978-80-972597-6-1.
(5). KARAS, Marcin: Největší a nejnebezpečnejší modernista. Teilhard de Chardin a jeho filozofie. Podle přepisu zvukového záznamu přednášky na Katolické univerzitě v Lublinu. In: Lumen de Lumine. [online]. [citované: 04.01.2022]. Dostupné na internete:
Nebezpečný modernista | Lumen de Lumine.
(6). DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, Gaudium et spes. Pastorálna konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete.
(7). MATTEI, Roberto de: Druhý vatikánsky koncil. Doposiaľ nenapísané dejiny. Bratislava: Nadácia Slovakia Christiana, 2019, s. 252 - 256. ISBN: 978-80-972597-6-1.
(8). PÁPEŽ JÁN XXIII.. Encyklika Pacem in terris. Bod 50.
(9). MATTEI, Roberto de: Druhý vatikánsky koncil. Doposiaľ nenapísané dejiny. Bratislava: Nadácia Slovakia Christiana, 2019, s. 298 - 301. ISBN: 978-80-972597-6-1.
(10). LEFEBVRE, Marcel, Arcibiskup: Cirkev nasiaknutá modernizmom. Červ je v ovocí. Názov originálu: „L'Eglise infiltrée par le Modernisme.“. „Le ver est dans le fruit.“. Kniha obsahuje päť prednášok arcibiskupa Marcela Lefebvra na tému súčasnej krízy v Církvi. Prednášky boli prednesené: v Španielsku, v Barcelone, v roku 1974, vo Francúzsku, v Angers, v roku 1980, v Kanade, v Montreale, v roku 1982, vo Švajčiarsku, v Sierre, v roku 1988, a vo Švajčiarsku, v Econe, v roku 1990. S. 57 - 60.
(11). VNUK, František: Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965). In: Kultúra, 7. ročník, č.: 9/2004. [online]. [citované: 04.01.2022]. Dostupné na internete:
KULTURA - Dvojtýždenník závislý od etiky (kultura-fb.sk).
(12). LEFEBVRE, Marcel, Arcibiskup: Cirkev nasiaknutá modernizmom. Červ je v ovocí. Názov originálu: „L'Eglise infiltrée par le Modernisme.“. „Le ver est dans le fruit.“. Kniha obsahuje päť prednášok arcibiskupa Marcela Lefebvra na tému súčasnej krízy v Církvi. Prednášky boli prednesené: v Španielsku, v Barcelone, v roku 1974, vo Francúzsku, v Angers, v roku 1980, v Kanade, v Montreale, v roku 1982, vo Švajčiarsku, v Sierre, v roku 1988, a vo Švajčiarsku, v Econe, v roku 1990. S. 57, s. 104 - 105.
(13). Katechizmus Katolíckej cirkvi. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2009. ISBN 978-80-7162-776-0. § 97, § 769, § 846, § 850, § 958, § 1013, § 1045, § 1111, § 1419, § 2692.
(14). SZYDLOWSKI, Lukasz, P.: Cirkev bojujúca. Prednáška. 2021. [online]. [citované: 04.01.2022]. Dostupné na internete:
P. Lukasz Szydlowski FSSPX: Cirkev bojujúca (prednáška) - YouTube.
SNÍMKY: www.gods-and-demons.fandom.com, www.rorate-caeli.blogspot.com, www.opusdeialert.com.