Včera sme v knihe Peter a Makabejci obdivovali podstavec paláca, ktorý Múdrosť postavila v čase, aby pretrval naveky. Dnes, v súlade s božskými spôsobmi tej Múdrosti, ktorá vo svojej hre siaha od konca do konca, je nám dovolené kontemplovať postup slávnej stavby, pozorovať vrchol diela, posledný rad skutočne položených kameňov. Teraz, vrchol a základ, dielo je jedno, všetky materiály sú neoceniteľné: svedčí o tom diamant z jemnej vody, ktorý dnes vykazuje svoj lesk.
Na tohto veľkého svätca, veľkého v dielach i v učení, sa priamo vzťahujú tieto slová Ducha Svätého: Tí, čo mnohých poučujú o spravodlivosti, budú žiariť ako hviezdy po celú večnosť. (Dn 12, 3) V čase, keď sa zjavil, istá odporná sekta popierala milosrdenstvo a sladkosť nášho nebeského Otca; triumfovala v praktickom správaní aj tých, ktorých šokovali jej kalvínske teórie. Pod zámienkou reakcie na pomyselnú školu laxnosti a odsudzujúc s veľkým rozrušením niektoré chybné návrhy, ktoré vyslovili nejasné osoby, sa noví farizeji stavali do úlohy horlivcov za zákon.
Natiahnutím prikázaní a zveličením sankcií zaťažili svedomie rovnakým neznesiteľným bremenom, aké Človek-Boh vyčítal starovekým farizejom, že ho kladú na plecia ľudí; no výkrik na poplach, ktorý vyvolali v mene ohrozenej morálky, napriek tomu oklamal jednoduchých a skončil zavádzaním aj tých najlepších. Vďaka ukážke prísnosti, ktorú predvádzali jeho prívrženci, sa jansenizmu, takému šikovnému v zahalovaní svojho učenia, príliš dobre darilo v jeho zámeroch vnucovať sa Cirkvi navzdory. Nič netušiaci spojenci vo svätom meste mu vydali na milosť zdroje spásy. Čoskoro sa na príliš mnohých miestach posvätné kľúče používali len na otváranie pekla; svätý stôl, rozprestretý na zachovanie a rozmnoženie života vo všetkých, sa stal prístupným len dokonalým; a títo poslední boli považovaní za takých, podľa toho, ako zvláštnym obrátením apoštolových slov podriadili ducha prijatia synov duchu otroctva a strachu.
Až na veriacich, ktorí sa nepozdvihli na vrchol tejto novej askézy, “našli v tribunáli pokánia namiesto otcov a lekárov len exekútorov a katov,” (Život svätého Alfonza, Supplices litteræ Episcopatus pro concessione tituli Doctoris S. Alphonso Mariæ), museli si vybrať len medzi zúfalstvom a ľahostajnosťou. Všade zákonodarné zbory a parlamenty podávali ruku takzvaným reformátorom, nedbajúc na záplavu odpornej nevery, ktorá sa okolo nich dvíhala, nevidiac zbiehajúce sa búrkové mračná.
“Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci, lebo zatvárate nebeské kráľovstvo pred ľuďmi, lebo sami doň nevchádzate, a tým, čo sa chystajú vojsť, nedovolíte vstúpiť… Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci, lebo obchádzate more i zem, aby ste urobili jedného prozelytu, a keď sa stane, urobíte z neho dieťa pekla dvojnásobne viac ako vy sami.” (Matúš 23,13.15) Nie o vašich konzekvenciách bolo povedané že synovia Múdrosti sú cirkvou spravodlivých, lebo bolo dodané: Jich pokolením je poslušnosť a láska. (Ekleziáš 3,1) Nie o bázni, ktorú si kázal žalmista spieval: Bázeň pred Pánom je začiatok múdrosti; (Psalm 110,10), lebo aj pod sinajským zákonom Duch Svätý povedal: Ty, čo sa bojíš Pána, ver mu, a tvoja odmena nebude zmarená. Vy, čo sa bojíte Pána, dúfajte v neho, a milosrdenstvo vám príde na potešenie. Vy, čo sa bojíte Pána, milujte ho, a vaše srdcia budú osvietené. (Ecclesiasticus 2:8-10)
Každá odchýlka, či už smerom k prísnosti alebo slabosti, uráža spravodlivosť; ale najmä od Betlehema a Kalvárie žiadny hriech tak neraní Božské Srdce ako nedôvera; žiadna vina nie je neodpustiteľná, iba ak v zúfalstve Judáša, ktorý hovorí ako Kain: Moja vina je väčšia, než aby som si zaslúžil odpustenie. (Genesis 4,13)
Kto by teda v pochmúrnom tichu, do ktorého vtedy módni učitelia uviedli aj tie najsilnejšie mysle, mohol opäť nájsť kľúč k poznaniu? Ale Múdrosť, hovorí Duch Svätý, uchovávala vo svojich pokladoch znamenanie disciplíny. (Ecclesiasticus 1,31) Tak ako v iných časoch vychovávala nových pomstiteľov pre každú napadnutú dogmu: tak aj teraz, proti heréze, ktorá napriek špekulatívnym nárokom svojho počiatku mala len vo svojom morálnom ponímaní akési trvanie, vyviedla Alfonza Liguoriho ako pomstiteľa porušeného zákona a lekára by excellence kresťanskej morálky. Cudzinec osudového rigorizmu i banálneho zhovievavosti vedel, ako prinavrátiť spravodlivosti svojho Pána ich správnosť a zároveň ich moc potešiť srdcia, jeho prikázaniam ich žiarivý jas, vďaka ktorému sú oprávnené samy v sebe, jeho svedectvám čistotu, ktorá priťahuje duše a verne vedie jednoduchých a malých od počiatkov Múdrosti až po jej vrcholy. (Psalm 18, 8-10)
Nielen v oblasti kazuistiky sa Alfonzovi podarilo vo svojej morálnej teológii čeliť jedu, ktorý hrozil zamoriť celý kresťanský život. Hoci na jednej strane nenechal bez odpovede žiadny útok, ktorý sa v tom čase viedol proti zjavenej pravde, jeho asketické a mystické diela vrátili zbožnosť k jej tradičným prameňom, k častému prijímaniu sviatostí a k láske k nášmu Pánovi a jeho Presvätej Matke. Posvätná kongregácia obradov po tom, čo v mene Svätej stolice preskúmala diela nášho svätca a vyhlásila, že v nich nemožno nájsť nič, čo by si zaslúžilo odsúdenie, (História pápežov, Decretum, 14. a 18. Maii, 1803) usporiadala jeho nespočetné spisy pod štyridsať samostatných titulov.
Alphonsus sa však až na sklonku života rozhodol prostredníctvom tlače odovzdať verejnosti svetlá, ktoré zaplavovali jeho dušu; jeho prvé dielo, zlatá kniha Navštívenia Najsvätejšej sviatosti a Najsvätejšej Panny, vyšlo až keď mal autor takmer päťdesiat rokov. Hoci mu Boh predĺžil život nad obvyklé hranice, neušetril ho ani dvojitého bremena biskupského úradu a riadenia Kongregácie, ktorú založil, ani najbolestivejších neduhov, ani ešte ťažších morálnych utrpení.
Počúvajme popis Cirkvi’o jeho živote
Alfons Mária de Liguori sa narodil zo šľachtickej rodiny v Napole a od ranej mladosti podával jasné dôkazy svätosti. Ešte ako dieťa ho raz rodičia predstavili svätému Františkovi Girolamovi z Spoločnosti Ježišovej. Svätec ho požehnal a prorokoval, že sa dožije deväťdesiatich rokov, že bude povýšený do biskupskej hodnosti a že urobí veľa dobrého pre Cirkev. Už ako chlapec sa vyhýbal hrám a svojimi slovami i príkladom podnecoval šľachetnú mládež ku kresťanskej skromnosti.
Keď dosiahol skorú mužskú dospelosť, zapísal sa do zbožných spolkov a s radosťou slúžil chorým vo verejnej nemocnici, veľa času trávil na modlitbách a v kostole a často prijímal sväté tajomstvá. Štúdium spojil so zbožnosťou s takým úspechom, že sotva šestnásťročný získal na univerzite vo svojom rodnom meste titul doktora kánonického aj občianskeho práva. Na želanie svojho otca sa stal advokátom, ale kým si získal meno pri výkone tohto úradu, na vlastnej koži spoznal, aké nebezpečenstvá číhajú na život právnika, a z vlastnej vôle sa vzdal tohto povolania. Potom odmietol skvelý sobáš, ktorý mu navrhol jeho otec, zriekol sa dedičského práva najstaršieho syna a zavesil meč na oltár Panny Márie a zasvätil sa službe Bohu.
Potom, čo sa stal kňazom, útočil na neresti s takou veľkou horlivosťou, že pri vykonávaní svojej apoštolskej služby sa ponáhľal z miesta na miesto a pôsobil obdivuhodné obrátenia. Mal osobitný súcit s chudobnými, a najmä s vidieckymi ľuďmi, a založil kongregáciu kňazov, ktorú nazval “Svätého Vykupiteľa”, ktorí mali nasledovať Vykupiteľa po poliach, dedinách a mestečkách a kázať chudobným.
Aby ho nič neodvrátilo od jeho zámeru, zaviazal sa večným sľubom, že nikdy nebude strácať čas. Zapálený láskou k dušiam sa usiloval získať ich pre Krista a priviesť ich k dokonalejšiemu životu, a to tak kázaním Božieho slova, ako aj spismi plnými posvätnej náuky a zbožnosti. Obdivuhodné bolo množstvo nenávisti, ktorú utíšil, a bludárov, ktorých priviedol späť na cestu spásy. Najväčšiu úctu preukazoval Božej Matke a vydal knihu o “Slávach Panny Márie.” Viackrát, keď o nej s veľkou vážnosťou hovoril počas svojich kázní, z obrazu Panny Márie’naňho dopadol nádherný jas a všetci ľudia ho videli, ako je unesený v extáze.
Utrpenie nášho Pána a svätá Eucharistia boli predmetom jeho nepretržitej kontemplácie a on k nim šíril zbožnosť v obdivuhodnej miere. Keď sa modlil pred oltárom Najsvätejšej sviatosti alebo slávil svätú omšu, čo nikdy nezabudol urobiť, pre prudkosť svojej lásky ronil horiace slzy, bol neobyčajne rozrušený a občas ho to vyvádzalo z miery. Úžasnú nevinnosť, ktorú nikdy nepoškvrnil smrteľným hriechom, spojil s rovnako úžasným duchom pokánia a svoje telo trestal pôstom, železnými reťazami, vlasovými košeľami a bičovaním až do krvi. Zároveň sa vyznačoval darom proroctva, čítania zo srdca, bilokácie a mnohými zázrakmi.
Rázne odmietol cirkevné hodnosti, ktoré mu boli ponúknuté, ale autorita pápeža Klementa XIII ho prinútila prijať správu kostola svätej Agáty Gótskej. Ako biskup síce zmenil svoj vonkajší odev, ale na prísnosti svojho života nič nezmenil. Dodržiaval rovnakú striedmosť; jeho horlivosť za kresťanskú disciplínu bola najhorlivejšia a prejavoval najväčšiu oddanosť pri vykorenení neresti, pri ochrane pred falošným učením a pri plnení ostatných povinností vyplývajúcich z pastoračného poverenia. K chudobným bol nanajvýš štedrý, rozdeľoval im všetky príjmy svojej stolice a v čase nedostatku obilia predával dokonca aj nábytok svojho domu, aby nakŕmil svoj hladujúci ľud.
Bol všetkým ľuďom všetkým. Privádzal rehoľníčky k dokonalejšiemu životu a postaral sa o vybudovanie kláštora pre mníšky svojej kongregácie. Ťažká a neustála choroba ho prinútila vzdať sa biskupského úradu a vrátil sa k svojim deťom rovnako chudobný, ako keď ich opúšťal. Hoci jeho telo bolo vyčerpané starobou, prácou, chronickou dnou a inými bolestivými neduhmi, jeho myseľ bola svieža a jasná a nikdy neprestal hovoriť alebo písať o nebeských veciach, až napokon na Kalendy augusta čo najpokojnejšie zomrel v Nocera-dei-Pagani uprostred svojich plačúcich detí. Bolo to v roku 1787, v jeho deväťdesiatom roku života.
Jeho cnosti a zázraky ho preslávili a z tohto dôvodu ho v roku 1816 pápež Pius VII zapísal medzi blahoslavených. Boh ho stále oslavoval novými znameniami a zázrakmi a na sviatok Najsvätejšej Trojice v roku 1839 Gregor XVI slávnostne zapísal jeho meno do zoznamu svätých; napokon pápež Pius IX ho po porade s Kongregáciou pre posvätné obrady vyhlásil za doktora univerzálnej Cirkvi.
“Tvoju spravodlivosť som vo svojom srdci neskrýval: Ohlasoval som tvoju pravdu a tvoju spásu.” (Graduál omše, Psalm 39, 11) Takto dnes spieva Cirkev v tvojom mene, vďačná za veľkú službu, ktorú si jej preukázal v dňoch hriešnikov, keď sa zbožnosť zdala byť stratená. Vystavená útokom extravagantného farizejstva a sledovaná skeptickou a posmešnou filozofiou, dokonca aj dobráci váhali, ktorá je Pánova cesta. Keď sa vtedajší moralisti mohli stať kovačmi listov pre svedomie, nepriateľ mal dobrú príležitosť zvolať: Pretrhnime ich putá a odhoďme od seba ich jarmo. Starodávna múdrosť, ktorú si ctili ich otcovia, sa teraz, keď ju kompromitovali títo nerozumní učitelia, zdala ľuďom túžiacim po emancipácii len zrúcaninou. V tejto nevídanej krajnosti si bol ty, Alfonz, tým rozvážnym mužom, ktorého Cirkev potrebovala, ktorého ústa vyslovovali slová na posilnenie ľudských sŕdc.
Dávno pred tvojím narodením jeden veľký pápež povedal, že lekárom patrí osvietiť Cirkev, ozdobiť ju cnosťami, formovať jej mravy; nimi, dodal, žiari uprostred tmy ako ranná hviezda; ich slovo, ktoré je plodné zhora, rieši záhady Písma, rozplieta ťažkosti, odstraňuje nejasnosti, vysvetľuje to, čo je pochybné; ich hlboké diela, skrášlené výrečnosťou reči, sú toľkými neoceniteľnými perlami, ktoré zušľachťujú nie menej ako zdobia Boží dom. Takto hovoril Bonifác VIII v trinástom storočí, keď povyšoval na hodnosť dvojníkov (druhej a tretej triedy) sviatky apoštolov a evanjelistov a štyroch vtedy uznávaných doktorov, svätého Gregora, svätého Augustína, svätého Ambróza a svätého Hieronyma. Ale či to nie je opis, úderný ako proroctvo, verný ako portrét, všetkého, čím si bol?"
Slávu ti teda vzdávam, ktorý v našich dňoch úpadku obnovuješ mladosť Cirkvi a prostredníctvom ktorého sa spravodlivosť a pokoj opäť objímajú na stretnutí milosrdenstva a pravdy. Pre tento cieľ si doslova bezvýhradne obetoval svoj čas a svoje sily. “Božia láska,” hovorí svätý Gregor, “nikdy nie je nečinná: tam, kde existuje, robí veľké veci: ak odmieta konať, nie je to láska.” (Svätý Gregor Veľký, Homília 30) Aká vernosť bola tvoja pri plnení toho strašného sľubu, ktorým si si odoprel možnosť čo i len chvíľky’oddychu. Keď si trpel neznesiteľnými bolesťami, ktoré by sa komukoľvek inému zdali oprávnené, ak nie priam prikázané, aby si si trochu oddýchol, jednou rukou si si pridržiaval na čele kúsok mramoru, ktorý akoby prinášal nepatrnú úľavu, a druhou si pokračoval vo svojich vzácnych spisoch.
Ale ešte väčší bol príklad, ktorý Boh dal svetu, keď ťa v tvojej starobe dopustil, aby ťa kvôli zrade jedného z tvojich vlastných synov zneuctil ten apoštolský stolec, pre ktorý si si obetoval život a ktorý ťa na oplátku ako nehodného stiahol zo samotného inštitútu, ktorý si založil! Vtedy peklu bolo dovolené spojiť svoje rany s tými nebeskými a ty, doktor pokoja, si znášal strašné pokušenia proti viere a svätej nádeji. Tak sa tvoje dielo zdokonalilo v tej slabosti, ktorá je silnejšia ako sila; a tak si si zaslúžil pre utrápené duše podporu Kristových cností. Napriek tomu, keď si sa opäť stala dieťaťom v slepej poslušnosti, ktorá sa vyžaduje v takých bolestných skúškach, bola si hneď blízko nebeskému kráľovstvu a jasličkám, ktoré si oslavovala takými sladkými prívlastkami. A cnosť, ktorú Človek-Boh cítil, ako z neho vychádza počas jeho smrteľného života, unikala aj z teba, a to v takom hojnom množstve, že malé choré deti, ktoré ich matky predkladali na tvoje požehnanie, boli všetky uzdravené.
Až teraz, keď sa skončili tvoje slzy a tvoje námahy, bdej nad nami stále. Zachovaj v Cirkvi plody svojej práce. Tebou splodená rehoľná rodina nezdegenerovala; počas prenasledovaní v posledných dvoch storočiach ju nepriateľ viackrát poctil osobitnými znakmi svojej nenávisti; už aj aureola blahoslavených prešla z otca na synov; nech si tieto vznešené tradície vždy ctia! Večný Otec, ktorý nás v krste všetkých urobil hodnými účasti na údele svätých vo svetle, nech nás všetkých šťastne vedie svojím príkladom a učením (z kolekty svätej omše) po stopách nášho najsvätejšieho Vykupiteľa do kráľovstva tohto Syna svojej lásky. (Kol 1,12-13)
Pamätná spomienka na slávneho pápeža a mučeníka Štefana I. dodáva svätosti tohto dňa, zasväteného úcte pomerne moderného svätca, vôňu starobylosti. Štefana’osobitne preslávilo v Cirkvi to, že bol strážcom dôstojnosti svätého krstu. Raz udelený krst sa už nikdy nemôže opakovať, lebo charakter Božieho dieťaťa, ktorý vtláča kresťanovi, je večný; a táto nevýslovná dôstojnosť prvej sviatosti v žiadnom prípade nezávisí od dispozície alebo stavu služobníka, ktorý ju udeľuje.
Podľa učenia svätého Augustína, či krstí Peter, Pavol alebo Judáš, je to ten, na ktorého zostúpila v Jordáne božská holubica, je to on sám a vždy, kto nimi krstí v Duchu Svätom. Taká je obdivuhodná veľkorysosť nášho Pána, pokiaľ ide o tento nevyhnutný prostriedok spásy, že ho môže s plnou platnosťou udeľovať aj samotný pohan, ktorý nepatrí do Cirkvi, a schizmatik alebo heretik od nej oddelený, a to pod jedinou podmienkou, že splní vonkajší obrad v jeho podstate a chce tým robiť to, čo robí Cirkev.
V čase Štefana I. nebola táto pravda tak všeobecne známa ako teraz. Veľkí biskupi, ktorí si svojou učenosťou a svätosťou právom získali obdiv svojej doby, chceli, aby konvertiti z rôznych siekt opäť prešli lavórom spásy. Pomoc prisľúbená Petrovi však nechýbala ani jeho nástupcovi a zachovaním tradičnej disciplíny Rím prostredníctvom Štefana zachránil vieru cirkví. Svedčme svätému pápežovi svoju vďačnosť za jeho vernosť pri strážení posvätného depozitu, ktorý je pokladom všetkých ľudí; a prosme ho, aby aj v nás nemenej účinne zachovával vznešenosť a práva nášho svätého krstu.
Bože, ktorý nám dávaš radosť každoročnou slávnosťou blahoslaveného Štefana, tvojho mučeníka a biskupa, milostivo daj, aby sme sa mohli tešiť z ochrany toho, ktorého sviatok slávime. Skrze nášho Pána, t.j.
Tento text je prevzatý z Liturgického roka, ktorého autorom je Dom Prosper Guéranger (1841-1875). LifeSiteNews ďakuje Ecu-Men webovej stránke za jednoduché sprístupnenie tohto klasického diela online.