Podnietený blížiacim sa triumfom Vavrinca povstane svätý Štefan, aby mu pomohol v boji; je to stretnutie plné krásy a sily, ktoré odhaľuje dielo večnej Múdrosti v usporiadaní posvätného cyklu. Súčasný sviatok nám však ponúka aj iné učenie.
Prvé vzkriesenie, o ktorom sme hovorili vyššie, pokračuje pre svätých. Po Nazariovi a Celsovi a všetkých mučeníkoch, ktorým Kristovo víťazstvo ukázalo, že sú podľa božského prísľubu účastní na jeho sláve, sám práporčík bieloodetej armády slávne vstáva z hrobu, aby viedol cestu k novým triumfom. Zúriví pomocníci Božieho hnevu proti modloslužobnému Rímu, po tom, čo rozpučili falošných bohov na prach, musia byť zasa podrobení; a toto druhé víťazstvo bude dielom mučeníkov, ktorí pomáhajú Cirkvi svojimi zázrakmi, tak ako to prvé bolo dielom ich viery pohŕdajúcej smrťou a mučením.
Prijatá metóda písania dejín v našich dňoch takéto úvahy ignoruje; to však nie je dôvod, prečo by sme mali nasledovať túto módu: presnosť jej údajov, na ktorú si veda tohto veku zakladá, je len ďalším dôkazom toho, že nepravda sa rovnako ľahko živí vynechávaním ako pozitívnym skresľovaním.
Čím hlbšie je súčasné mlčanie o tejto otázke, tým istejšie je, že práve roky, v ktorých barbari napadli a rozvrátili ríšu, sa vyznačovali prílivom cnosti zhora, ktorý sa dá vo viacerých ohľadoch porovnať s tým, čo poznačilo časy apoštolského kázania. Nič iné sa nevyžadovalo, aby sa veriaci na jednej strane upokojili a na druhej strane vzbudili úctu k Cirkvi títo brutálni útočníci, ktorí nepoznali iné právo ako moc a necítili nič iné ako pohŕdanie rasou, ktorú si podmanili.
Božský zámer, ktorý sprevádzal pád Ríma v roku 410 objavmi tiel svätých’, sa jasne prejavil v najdôležitejšom z týchto vynálezov (objavov; latinsky inventio), ktorý dnes oslavujeme. Otvoril sa rok 415. Taliansko, Galia a Španielsko boli napadnuté, Afrika sa chystala zdieľať ich osud.
Uprostred všeobecnej skazy kresťania, v ktorých jediných spočívala nádej sveta, prednášali svoje prosby pri každej svätyni, aby dosiahli aspoň to, podľa vyjadrenia španielskeho kňaza Avita, “aby Pán nadchol jemnosťou tých, ktorých trpí, aby zvíťazili.” (Avitus, list Palchonovi o relikviách svätého Štefana)
Vtedy sa odohralo to úžasné zjavenie, o ktorom prísny kritik Tillemont, presvedčený svedectvom všetkých vtedajších kroník, dejín, listov a rečí (Marcellina, Sozomena, Augustína, et. al.), umožňuje, aby bol “jednou z najslávnejších udalostí piateho storočia.” (Církevné memoáre) Prostredníctvom kňaza Lukiána dostal Ján – jeruzalemský biskup – od svätého Štefana, prvého mučeníka, a jeho spoločníkov v hrobe posolstvo formulované takto: “Ponáhľajte sa otvoriť náš hrob, aby Boh naším prostredníctvom otvoril svetu dvere svojej milosti a zľutoval sa nad svojím ľudom vo všeobecnom súžení.” (Životy svätých, zv. 2)
Objav, uskutočnený uprostred zázrakov, bol zverejnený celému svetu ako znamenie spásy. (Luciani Epistle ad omnem Ecclesiam, de revelatione S. Stephen) Relikvie svätého Štefana, všade roztrúsené na znak bezpečnosti a pokoja, (List Avita) spôsobili úžasné obrátenia; (List Severa) nespočetné zázraky, “ako v dávnych časoch,” svedčili o tej istej Kristovej viere, ktorú mučeník vyznával svojou smrťou pred štyrmi storočiami. (Augustín, Božie mesto, 22, 8 & 22, 9)
Taký mimoriadny charakter malo toto zjavenie, taký ohromujúci bol počet vzkriesení mŕtvych, že sv. Augustín, obracajúc sa na svoj ľud, považoval za rozumné pozdvihnúť ich myšlienky od sluhu Štefana ku Kristovi, jeho Majstrovi. “Hoci je mŕtvy,” povedal vo svojej 319. kázni, “kriesi mŕtvych k životu, pretože v skutočnosti nie je mŕtvy. Ale ako doteraz za svojho smrteľného života, tak aj teraz koná výlučne v mene Kristovom; všetko, čo teraz vidíte konať pri pamiatke Štefana, koná sa výlučne v tomto mene, aby bol Kristus vyvýšený, aby bol Kristus uctievaný, aby bol očakávaný ako sudca živých a mŕtvych.”
Zakončime touto chválou, ktorú o niekoľko rokov neskôr adresoval Štefanovi Bazil zo Seleucis vo svojom 41. Oratio, ktorá tak dobre v niekoľkých slovách podáva dôvod tohto sviatku: “Niet miesta, niet územia, niet národa, niet ďalekej krajiny, ktorá by nezískala pomoc tvojich dobrodení. Niet nikoho, cudzinca či občana, barbara či Skýta, ktorý by na tvoj príhovor nezažil veľkosť nebeských skutočností.”
Nasledujúci Legenda vystihuje a dopĺňa históriu, ako ju podal kňaz Lukián:
Počas vlády Císař Honorius, boli na mieste, kde sa nachádzali telá svätého Štefana, protomartyra, Gamaliel, Nikodém a Abibas boli nájdené neďaleko Jeruzalema. Dlho ležali pochovaní, neznámi a zanedbaní, keď ich Boh zjavil kňazovi menom Lukián. Keď spal, zjavil sa mu Gamaliel ako ctihodný a majestátny starec, ukázal mu miesto, kde ležali telá, a prikázal mu, aby išiel k jeruzalemskému biskupovi Jánovi a presvedčil ho, aby dal tieto telá čestnejšie pochovať.
Keď sa to jeruzalemský biskup dozvedel, zhromaždil okolitých biskupov a duchovenstvo a vybral sa na uvedené miesto. Hroby našli a vychádzala z nich veľmi príjemná vôňa. Na zvesť o tom, čo sa stalo, sa zišiel veľký zástup ľudí a mnohí z nich, ktorí boli chorí a slabí na rôzne neduhy, odišli dokonale uzdravení. Posvätné telo svätého Štefana potom s veľkými poctami preniesli do svätého chrámu na Sione. Za Teodózia mladšieho ho preniesli do Konštantínopolu a odtiaľ ho za pápeža Pelagia I previezli do Ríma a uložili do hrobu svätého mučeníka Vavrinca v Agro Verano.
Aký vzácny doplnok k tvojim dejinám v posvätných zákutiach nám poskytuje, ó, protomartyr, príbeh o tvojom vynáleze! Teraz vieme, kto boli tí “bohabojní muži, ktorí Štefana pochovali a nad ním veľmi smútili.”Gamaliel, učiteľ doktora pohanov, bol pred svojím učeníkom premožený naším Pánom; inšpirovaný Ježišom, ktorému si pri umieraní zveril svoju dušu, uctil po ich smrti pokorného Kristovho vojaka rovnakou starostlivosťou, akú venoval Človeku-Bohu vznešený radca Jozef z Arimatey, a uložil tvoje telo do nového hrobu, ktorý si pripravil.
Nedlho Nikodém, Jozefov’spoločník v zbožnom diele veľkého piatku, prenasledovaný Židmi počas toho prenasledovania, ktorého si bol prvou obeťou, našiel útočisko pri tvojich posvätných relikviách a zomierajúc svätou smrťou bol uložený vedľa teba. Úctyhodné meno Gamalielovo zvíťazilo nad rozhnevanou synagógou; kým rodina Annáša a Kajfáša udržala vo svojich rukách kňazskú moc vďaka neistej priazni Ríma, vnuk Hillela zanechal svojim potomkom prvenstvo v poznaní a jeho najstarší rod zostal po štyri storočia depozitármi jedinej morálnej autority, ktorú vtedy rozptýlení Izraeliti uznávali.
Šťastnejší však bol ten, kto počúvaním apoštolov a teba, Štefan, prešiel od náuky o tieňoch k svetlu skutočnosti, od Zákona k Evanjeliu, od Mojžiša k tomu, ktorého Mojžiš ohlasoval; šťastnejší ako najstarší urodzený bol milovaný syn Abibas, ktorý bol pokrstený spolu s otcom vo veku dvadsať rokov a ktorý odchádzajúc k Bohu naplnil hrob vedľa tvojho sladkou vôňou nebeskej čistoty. Aká dojímavá bola posledná vôľa slávneho otca, keď po príchode svojej hodiny prikázal otvoriť Abibasov hrob pre seba, aby sa otec a syn videli ako bratia dvojčatá, ktorí sa spoločne narodili pre jediné pravé svetlo!
Štefan, štedrosť nášho Pána ťa v smrti umiestnila do dôstojnej spoločnosti. Ďakujeme vznešenému človeku, ktorý ti preukázal pohostinnosť pri tvojom poslednom odpočinku; a sme mu vďační, že v určenom čase sám prelomil mlčanie, ktoré o ňom zachovávala jemná rezervovanosť Písma. Aj tu vidíme, ako sa Človek-Boh chce podeliť o svoje pocty so svojimi vyvolenými.
Tvoj hrob, podobne ako jeho, bol slávny; a keď ho otvorili, zem sa zatriasla, okolostojaci uverili, že zostúpilo nebo; svet bol vyslobodený z pustošivého sucha a uprostred tisícok zla opäť vzkvitla nádej. Teraz, keď náš Západ vlastní tvoje telo a Gamaliel prenechal Vavrincovi právo pohostinstva, povstaň ešte raz, Štefan; a spolu s veľkým rímskym diakonom nás vysloboď od nových barbarov tým, že ich obrátiš, alebo vymažeš z povrchu zeme, ktorú Boh dal svojmu Kristovi.
Tento text je prevzatý z Liturgického roka, ktorého autorom je Dom Prosper Gueranger (1841-1875). LifeSiteNews je vďačný Ecu-Men webovej stránke za jednoduché sprístupnenie tohto klasického diela online.