Rím, ktorý Peter prvého dňa tohto mesiaca vyslobodil z otroctva, ponúka svetu nádherné divadlo. Ó, Múdrosť, ktorá sa od slávnych Letníc rozprestieraš nad celým svetom, kde by mohlo byť pravdivejšie spievať o tebe, že si pošliapal pyšné výšiny pod svoje víťazné nohy? Na siedmich pahorkoch si pohanský Rím zriadil svoju panychídu a postavil chrámy svojim falošným bohom; sedem kostolov sa teraz objavuje na vrcholoch, na ktorých očistený Rím spočíva na svojich teraz už skutočne večných základoch.
Baziliky svätého Petra a Pavla, svätého Vavrinca a svätého Sebastiána, umiestnené na štyroch vonkajších uhloch mesta Cæsars, pripomínajú svojím umiestnením dlhé obliehanie, ktoré trvalo tri storočia okolo starovekého Ríma, kým sa zakladal nový Rím. Helena a jej syn Konštantín, obnovujúc práce na základoch svätého Mesta, preniesli priekopy ďalej; napriek tomu kostoly, ktoré boli ich vlastným osobitným dielom, t. j , Svätý Kríž v Jeruzaleme a Svätý Spasiteľ’na Lateráne, sú stále pri samom vchode do pohanskej pevnosti, blízko brány a opierajú sa o hradby; presne tak, ako vojak, ktorý vkročí do obrovskej pevnosti, do ktorej sa už dávno investovalo, postupuje opatrne a skúma priepasť, cez ktorú práve prešiel, aj labyrint neznámych ciest, ktoré sa pred ním otvárajú.
Kto zasadí zástavu Sionu v centre Babylonu? Kto prinúti nepriateľa k poslednému ústupu a vyháňajúc márnivé modly, postaví v ich chrámoch svoj palác? Ó, ty, ktorému bolo povedané toto slovo Najvyššieho: Ty si môj syn, za dedičstvo ti dám národy, ty mocný, so svojimi ostrými šípmi smerujúcimi vojsko, vypočuj volanie, ktoré sa ozýva z celého vykúpeného sveta: So svojou krásou a krásou vyraz, úspešne pokračuj a kraľuj!
Ale Syn Najvyššieho má na zemi matku; žalmistova pieseň pozývajúca ho na triumf velebí aj Kráľovnú stojacu po jeho pravici v zlatom rúchu; ak od svojho Otca má svoju moc, od svojej Matky dostáva korunu a na oplátku jej zanecháva korisť mocných. Vyjdite teda, dcéry nového Siona, a pozrite sa na kráľa Šalamúna v diadéme, ktorým ho korunovala jeho Matka v radostný deň, keď sa jej prostredníctvom zmocnil hlavného mesta sveta a zasnúbil si pohanský rod.
Vskutku to bol deň radosti, keď sa Mária v Ježišovom mene prihlásila o svoje právo panovníčky a dedičky rímskej pôdy! Na východe, na najvyššom bode večného mesta, sa v to požehnané ráno zjavila doslova ako vychádzajúce svitanie; krásna ako mesiac svietiaci v noci; mocnejšia ako augustové slnko, prekvapená, že svojím snehovým plášťom zmierňuje jeho žár a zdvojnásobuje jas jeho svetla; hroznejšia ako vojsko; lebo od toho dňa, odvážiac sa toho, o čo sa nepokúsili ani apoštoli, ani mučeníci a čo by bez nej neurobil ani sám Ježiš, zbavila božstvá Olympu ich uzurpovaných trónov. Ako sa patrilo, povýšenecká Juno, ktorej oltár zneuctila Esquiline (Venuša), falošná kráľovná týchto lživých bohov, ako prvá utiekla pred Máriou’a prenechala nádherné stĺpy svojej znečistenej svätyne jedinej pravej kráľovnej zeme a neba.
Uplynulo štyridsať rokov od čias svätého Silvestra, keď sa “obraz nášho Spasiteľa, zobrazený na stenách Lateránu, po prvý raz zjavil rímskemu ľudu.” (Lectiones ii. Noct. in Dedic. Basilicæ Salvatoris) Rím, ešte napoly pohanský, dnes uzrel Matku nášho Spasiteľa; pod vplyvom čistého symbolu, na ktorý prekvapene hľadel, cítil, ako v ňom odumiera zlý zápal, ktorý z neho kedysi urobil pohromu národov, zatiaľ čo teraz sa mal stať ich matkou; a v radosti svojej obnovenej mladosti videl svoje kedysi ošarpané vrchy zahalené bielym rúchom Nevesty.
Už od čias apoštolského kázania vyvolení, ktorí sa napriek nej vo veľkom počte zhromažďovali v Ríme, poznali Máriu a vzdávali jej v tých dňoch mučeníctva úctu, akú nikdy nemohlo dostať žiadne iné stvorenie; svedkami v katakombách tých primitívnych fresiek, na ktorých je Panna Mária buď sama, alebo držiaca svoje božské Dieťa, ale vždy sediaca, prijímajúca zo svojho čestného miesta chválu, posolstvá, modlitby či dary prorokov, archanjelov a kráľov. (Cintoríny Priscilly, Nerea a Achillea atď.
V Trastevere, kde za vlády Augusta vytryskol tajomný prameň oleja, ohlasujúci príchod Pánovho pomazaného, dal Kallixtus v roku 222 postaviť kostol na počesť tej, ktorá je vždy pravým fons olei, prameňom, z ktorého vzišiel Kristus a spolu s ním všetka nezištnosť a všetka milosť. Bazilika, ktorú dal postaviť Liberius, miláčik Panny Márie, na Esquiline, nebola vtedy najstaršou pamiatkou zasvätenou rímskymi kresťanmi Božej Matke, ale pre slávnostné a zázračné okolnosti svojho vzniku hneď zaujala a vždy si udržala prvé miesto medzi kostolmi Panny Márie’v meste, ba aj vo svete.
Vstúpil si, povedal Pán Jóbovi, do zásobární snehu, alebo si videl poklady krupobitia; ktoré som pripravil na čas nepriateľa, na deň boja a vojny? (Job 38,22-23) Vtedy 5. augusta sa na Boží príkaz otvorili poklady a sneh sa rozsypal ako svetlo vtákov na zemi a jeho príchod bol signálom pre blesky jeho súdov nad bohmi národov. Dávidova veža teraz dominuje nad všetkými vežami pozemského mesta; zo svojej nedobytnej pozície Panna Mária nikdy neprestane so svojimi víťaznými výpadmi, kým nedobyje poslednú nepriateľskú pevnosť.
Ako krásne budú tvoje kroky na týchto bojových výpravách, ó, dcéra kniežaťa, ó, kráľovná, ktorej zástava z vôle tvojho zbožňovaného Syna musí mávať nad celým svetom zachráneným z moci prekliateho hada. Hanebná bohyňa, zvrhnutá zo svojho nečistého piedestálu jediným tvojím pohľadom, zanechala Rím stále zneuctený prítomnosťou mnohých márnych modiel. Ty však, všemocná Pani, si pokračovala vo svojom triumfálnom pochode. Chrám Panny Márie v Ara cœli nahradil na Kapitole odiózny Jupiterov chrám; svätyne a háje zasvätené Veste, Minerve, Ceres a Proserpíne sa ponáhľali prijať titul tej, ktorá sa v ich bájnej histórii zobrazovala pod znetvorenými a poníženými podobami. Opustený Panteón čakal na deň, keď mal dostať vznešené a veľkolepé meno svätej Márie ad Martyres. Akou prípravou na tvoje slávne Nanebovzatie je séria pozemských triumfov, ktoré tento deň otvára!
Bazilika sv. Márie Snežnej, nazývaná aj Liberia, podľa svojho zakladateľa, a tiež Siksta, podľa Sixta III, ktorý ju obnovil, vďačí tomuto poslednému za to, že sa stala pamiatkou božského materstva vyhláseného v Efeze; meno sv. Márie Matky, ktorý dostala pri tejto príležitosti, sa stal za Teodora I., ktorý ju obohatil o najvzácnejšiu relikviu, Svätej Márie z jasličiek: všetky tieto vznešené tituly sa neskôr spojili do titulu Svätej Márie Väčšej, čo je dostatočne odôvodnené skutočnosťami, ktoré sme uviedli, všeobecnou úctou a prvenstvom, ktoré jej vždy prisudzovali panovníci.
Hoci je v časovom poradí posledným zo siedmich kostolov, na ktorých je založený kresťanský Rím, predsa len sa v stredoveku zaradil vedľa kostola Svätého Spasiteľa; v sprievode väčších litánií 25. apríla starobylé Rímske Ordo pripisovalo krížu Panny Márie’s svoje miesto medzi krížom svätého Petra’s, ktorý je pod ním, a krížom Lateránu, (Museum Italicum: Joan. Diac. Li. de Eccl. Lateran XVI, de Episcopis et Cardinal. per patriarchatus dispositis; Romani Ordin. xi, xii), ktorý nasledoval po ňom
Dôležité a početné liturgické stanice určené v bazilike na Eskvilíne svedčia o úcte Rimanov a všetkých katolíkov k nej. Bola poctená tým, že sa v jej múroch slávili koncily a volili Kristovi vikári; pontifikovia si ju na istý čas urobili svojou rezidenciou a zvykli tam v emauzské stredy, keď sa tam vždy koná stanica, zverejňovať mená kardinálov diakonov alebo kardinálov kňazov, ktorých sa rozhodli ustanoviť. (Paulus de Angelis, Bascilicæ S Mariæ Maj., opis vi & v)
Ak ide o každoročnú slávnosť jej zasvätenia, ktorá je predmetom tohto sviatku, niet pochýb, že sa na Eskvilíne slávila veľmi skoro. V trinástom storočí ho však ešte nezachovávala celá Cirkev, lebo Gregor IX v bule o kanonizácii sv. Dominika, ktorého smrť nastala 6.tého augusta, predvídal jeho sviatok na 5.tého dňa v mesiaci, keďže bol v tom čase voľný, zatiaľ čo 6.tého už bol obsadený, ako uvidíme zajtra, inou slávnosťou. Bol to práve Pavol IV., ktorý v roku 1558 definitívne stanovil sviatok svätého zakladateľa na 4.teho augusta; ako dôvod uviedol, že sviatok Panny Márie Snežnej, ktorý sa medzitým stal všeobecným a má prednosť pred druhým, by sa mohol dostať do tieňa, ak by sa jeho sviatok naďalej slávil v ten istý deň. Breviár svätého Pia V. čoskoro potom vyhlásil pre celý svet ofícium, o ktorom sleduje legenda:
Počas pontifikátu Libéria Ján, rímsky patricij, a jeho manželka, ktorá pochádzala z rovnako vznešeného rodu, keďže nemali deti, ktorým by mohli zanechať svoje majetky, zasľúbili celý svoj majetok Presvätej Bohorodičke a neustále ju úpenlivo prosili, aby im nejakým spôsobom oznámila, na aké zbožné dielo si želá, aby tieto peniaze použili. Blahoslavená Panna Mária milostivo vypočula ich úprimné modlitby a sľuby a odpovedala na ne zázrakom.
Na augustové nedele, ktoré sú v Ríme zvyčajne najteplejším obdobím roka, sa časť kopca Esquiline počas noci pokryla snehom. V tú istú noc sa Matka Božia zjavila vo sne Jánovi a jeho manželke zvlášť a povedala im, aby na mieste, ktoré nájdu pokryté snehom, postavili kostol a zasvätili ho Panne Márii, pretože práve takýmto spôsobom sa chcela stať ich dedičkou. Ján to rozprával pápežovi Libériovi, ktorý povedal, že sa mu snívalo to isté.
Odišiel teda so slávnostným sprievodom kňazov a ľudí na zasnežený vrch a vybral miesto na stavbu kostola, ktorý bol postavený z peňazí Jána a jeho manželky. Neskôr ho dal prestavať Sixtus III. Spočiatku sa nazýval rôznymi menami: Liberská bazilika, Panna Mária pri jasličkách. Ale keďže v Ríme je veľa kostolov zasvätených Panne Márii a keďže tento prevyšuje všetky ostatné baziliky svojou dôstojnosťou a zázračným začiatkom, odlišuje sa od nich aj názvom Svätá Mária Väčšia. Kvôli zázračnému padaniu snehu sa výročie zasvätenia každoročne oslavuje slávnosťou.
Aké spomienky, Mária, v nás prebúdza tento sviatok tvojej najväčšej baziliky! A akú dôstojnejšiu chválu, akú lepšiu modlitbu by sme ti dnes mohli vzdať, ako pripomenúť si milosti, ktoré sme dostali v jej obvode, a prosiť ťa, aby si ich obnovila a navždy potvrdila? Či sme napriek vzdialenosti spojení s našou Matkou Cirkvou neokúsili v jej tieni najsladšie a najtrúfalejšie pocity cyklu, ktorý sa teraz blíži k svojmu koncu?
V prvú adventnú nedeľu sme práve tu začali rok, ako na mieste “najvhodnejšom na pozdravenie blížiaceho sa Božieho narodenia, ktoré malo potešiť nebo i zem a zjaviť vznešenú predzvesť panenskej Matky.” (Gueranger, prvá adventná nedeľa) Naše srdcia boli preplnené túžbou v tú svätú vigíliu, keď sme od skorého rána boli pozvaní do svetlej baziliky, (Gueranger, Štedrý deň – Popoludnie Štedrého dňa) kde mala čoskoro rozkvitnúť “mystická ruža a naplniť svet svojou vôňou. Najveľkolepejší zo všetkých kostolov, ktoré Rímčania postavili na počesť Božej Matky, stál pred nami bohatý na svoj mramor a zlato, ale ešte bohatší na to, že spolu s portrétom Panny Márie, ktorý namaľoval svätý Lukáš, vlastnil skromné, ale slávne Ježišove jasličky, o ktoré nevyspytateľné Božie plány pripravili Betlehem.
Počas tejto požehnanej noci sa v bazilike zhromaždil obrovský zástup ľudí, ktorí očakávali šťastnú chvíľu, keď mal byť prinesený tento pomník lásky a poníženia Boha, nesený na pleciach kňazov ako archa novej zmluvy, ktorej vítaný pohľad dodáva hriešnikovi dôveru a spravodlivého človeka vzrušuje radosťou.”Žiaľ!" Prešlo niekoľko mesiacov a my sme sa opäť ocitli vo vznešenej svätyni, tentoraz súcitiac s našou “svätou Matkou, ktorej srdce bolo naplnené dojímavým smútkom z predtuchy pripravovanej obety.” (Gueranger, pašiové dni, streda Veľkého týždňa)
Ale čoskoro sa augustová bazilika opäť naplnila novou radosťou, keď Rím “spravodlivo spojil s veľkonočnou slávnosťou spomienku na tú, ktorá si viac ako všetky ostatné stvorenia zaslúžila jej radosť nielen pre výnimočný podiel na všetkých Ježišových utrpeniach, ale aj pre neochvejnú vieru, s ktorou počas tých dlhých a krutých hodín jeho ležania v hrobe očakávala jeho vzkriesenie.”
Oslnivá ako sneh, ktorý padal z neba, aby označil miesto tvojej záľuby na zemi, Mária, bielo odetá skupina neofytov prichádzajúcich od vôd tvorila tvoj pôvabný dvor a umocnila triumf toho veľkého dňa. Získaj pre nich a pre nás všetkých, Matka, city čisté ako biele mramorové stĺpy tvojho milovaného kostola, lásku žiarivú ako zlato trblietajúce sa na jeho strope, diela žiariace ako veľkonočná svieca, tento symbol Krista, víťaza smrti, ktorý ti vzdal hold svojimi prvými plameňmi.
Tento text je prevzatý z Liturgického roka, ktorého autorom je Dom Prosper Guéranger (1841-1875). LifeSiteNews ďakuje Ecu-Men webovej stránke za jednoduché sprístupnenie tohto klasického diela online.