Pápež František sa minulý týždeň dostal na titulné stránky novín, keď sa posťažoval na kňazov, ktorí nedostávajú “humanistickú formáciu.”
“Potrebujeme normálnych seminaristov, ktorí majú svoje problémy, hrajú futbal a nechodia do štvrtí dogmatizovať,” povedal pracovníkom španielskych katolíckych novín Nueva Vida.
“Nemám rád rigiditu, pretože je zlým príznakom vnútorného života.”
František bližšie nešpecifikoval, čo má na mysli pod pojmom “rigidita.” Neuviedol ani konkrétny príklad toho, kto v Cirkvi je vinný z neprimeraného “dogmatizovania” druhých. To by nemalo byť prekvapujúce. Vyhýbavosť je charakteristickým znakom všetkých liberálov.
Francis pokračoval varovaním, že semináre by nemali byť “ideologickou kuchyňou”, skôr musia “vychovávať pastierov”, ktorí nie sú “uväznení v teologickej príručke, neschopní dostať sa do problémov a posunúť teológiu vpred.”
Po desiatich rokoch počúvania týchto malicherných výlevov nie je’ťažké zistiť, koho má František na mysli, napriek tomu, že odmieta menovať. Má na mysli, samozrejme, vás a mňa, tých, ktorí neochvejne zostávajú verní depozitu viery a ktorí sa stavajú proti jeho zlovestným snahám podkopať tradičné učenie a liturgiu Cirkvi’.
František’ nepriateľstvo je inými slovami namierené proti tým, ktorí berú vážne Príslovie 22, 28: “Neprekračuj staré hranice, ktoré stanovili tvoji otcovia.”
František sa vyslovene mýli, keď ide o ‘rigidných’ seminaristov
Na mieste sú teraz dve otázky. Po prvé, sú Františkove’ poznámky spravodlivým opisom toho, čo sa v Cirkvi skutočne deje? Druhá, akú prípravu by mali seminaristi absolvovať?"
Ako účastník latinskej omše si’nie som vedomý žiadneho tradične zmýšľajúceho seminára, ktorý by mladým mužom zakazoval aspoň nejakú rekreáciu, vrátane futbalu. Nepoznám ani žiadny, ktorý by sa dal kvalifikovať ako “ideologická kuchyňa,” nech už to znamená čokoľvek.
Všetci mladí muži, ktorých som’stretol a ktorí sú zapísaní v SSPX, FSSP a iných formačných domoch, sú úplne “normálni” a absolvujú štandardný kurz štúdia. Všetci chcú verne slúžiť Bohu tým, že svoj život zasvätia modlitbe a obete.
Akkoľvek ľavicoví teológovia môžu omdlievať nad Františkovou povýšeneckou a karikatúrnou charakteristikou, jeho slová sú celkom bez skutočného obsahu. Bol napríklad svätý Tomáš Akvinský naivne “uväznený v teologickej príručke”, keď bol študentom alebo keď písal Summa Theologica? Konal svätý Patrik Írsky “rigidne”, keď “dogmatizoval” obyvateľov Smaragdového ostrova objektívnou pravdou?
Nepochybne pápežovi apologéti povedia, že všetko, čo sa František snažil “dosiahnuť”, je, že kňazi nemôžu’byť takí posadnutí doktrínou, že zabúdajú, že majú do činenia so skutočnými ľuďmi v reálnom čase, ktorí potrebujú skutočnú pastoračnú starostlivosť.
Samozrejme, ale to zabúda na škaredú pravdu, že František od roku 2013 vedie neúprosnú vojnu proti týmto doktrínam. Pozri Amoris Laetitia, pozn. 351, kde je to najzjavnejší príklad.
Františkovo’ karhanie tých, ktorí sú proti posúvaniu teológie “dopredu”, je len pekný spôsob, ako vyjadriť svoj paušálny odpor ku katolíkom, ktorí s ním odmietajú mútiť vody hriechu. Použijem analógiu: Chce rozotrieť sivú farbu po celom plátne, kde predtým bola len čierna a biela, a útočí na tých, ktorí sa mu v tom snažia zabrániť.
V konečnom dôsledku chce František kňazov, ktorí sú príliš emocionálnymi sociálnymi pracovníkmi, ktorí budú laikov utvrdzovať v ich hriechoch. Otec James Martin je prototypom Františkovho kňaza. Ten stojí v protiklade k tradičným kňazom, ktorí sa riadia pevnosťou a opierajú sa o objektívnu pravdu, aby pomohli hriešnikom prekonať ich zlé správanie.
Svätý Alfonz by nepodporil Františkove’ názory na seminaristov
Svätý Alfonz Liguori založil v roku 1730 rád redemptoristov. Predpokladá sa, že je jedným z najpredávanejších duchovných autorov všetkých čias vďaka obrovskému počtu prekladov, vydaní a reedícií, ktorými prešli jeho publikácie. Jeho kniha Dôstojnosť a povinnosti kňaza podrobne vysvetľuje, ako by sa mali formovať kňazi.
“Odstúpiť od svetských rozhovorov a zábav … nemyslieť na nič iné ako na modlitbu a časté pristupovanie k sviatostiam a nebyť nikde inde ako doma a v kostole,” píše. “Stačí jeden deň zábavy, jedno slovo od priateľa … a všetky naše predsavzatia odísť zo sveta sa rozplynú.”
Pokračuje: “Všetko je bláznovstvo: hostiny, divadlá, večierky, zábavy – to sú statky tohto sveta, ale statky, ktoré sú plné horkosti žlče a ostrých tŕňov.”
“Udržujte sa v dokonalej rozvahe, odpútajte sa od všetkého z tohto sveta,” dodáva. “Počas tohto obdobia by sme nemali myslieť na nič iné, len na modlitbu a časté pristupovanie k sviatostiam. … Kto to nebude robiť, ale bude sa kontrahovať zábavami, nech sa presvedčí, že bezpochyby stratí svoje povolanie.”
Svätý Alfonz však pripúšťa, že seminaristi nemusia vždy hovoriť o vážnych témach. “Smejte sa, zabávajte sa, hovorte aj na zábavné témy,”poznamenáva, “ale zachovajte si spomienku tým, že budete vnútorne robiť občasné úkony lásky k Bohu alebo prosby o jeho milosti.”
Mohol by som pokračovať, keďže som práve napísal knihu o učení svätého Alfonza, ktorá má vyjsť koncom tohto mesiaca, ale pointa by mala byť zrejmá: Františkova’ rada pre výchovu seminaristov je v príkrom rozpore s múdrosťou svätého Alfonza. Môj tip pre rektorov seminárov na celom svete? Ak chcete skutočných kňazov, ktorí pôjdu v Kristových stopách, počúvajte jeho, a nie Františka.