“‘Z jedáka vyšlo mäso a zo siláka vyšla sladkosť.’ (Sudcov 14,14) Ľud s oceľovými zubami melúci národy sa dáva za pokrm tomu, ktorému bolo povedané: ‘Zabíjajte a jedzte’; (Skutky 10,13) ústa Hunov, predtým chrliace penu a hnev, teraz destilujú med lásky. Také sú, Kriste, tvoje zázraky; také sú tvoje skutky, Bože náš!" ” (Baronius, Annals. eccles. Silvestri II) Takto Baronius, keď vo svojich dejinách dospel k roku 1000 Krista, oslavuje príchod uhorských poslancov, ktorí prišli ponúknuť rímskej cirkvi suverenitu svojej krajiny a prosia Kristovho vikára, aby ich vojvodovi Štefanovi udelil titul kráľa.
Myšlienkami sa prenesieme o storočie skôr, keď pod vedením Arpáda, syna Almutzovho, pod zástavou jastraba, Maďari zostúpili z hôr Sedmohradska do nížin, ktoré napájajú rieky Theiss a Dunaj. Zdalo sa, že Attila opäť ožil v týchto synoch svojho rodu, ktorí sa ako príval vyliali na Nemecko, Galiu a Itáliu. Ale ríša Hunov nad znovudobytou Panóniou mala byť trvalá len pod podmienkou, že prestane byť bičom Božím a stane sa valom jeho Cirkvi. Na tomto svete, kým ešte nenastal čas večnej spravodlivosti, sa nástroje Božieho hnevu čoskoro zlomia, ak nie sú poddajné láske.
Päť storočí predtým sa Attila osobne rútil ako pretekajúca rieka na hlavné mesto sveta, keď mu vyšiel v ústrety zvrchovaný pápež. Uhorské kroniky zaznamenávajú nasledujúce posolstvo, ktoré vtedy univerzálny pustošiteľ dostal z neba: “Počúvajte príkaz Pána Boha, Ježiša Krista. Tvojej pýche nebude dovolené vstúpiť do svätého mesta, kde ležia telá mojich apoštolov. Vráť sa. Neskôr príde tvoj potomok do Ríma s pokorou; a ja spôsobím, že tam dostane korunu, ktorá bude trvať naveky.” (Chartuicius, Chronica Hungarorum, De Victoria Aquile regis)
Attila potom znovu prekročil Alpy a pred smrťou stihol len tak-tak dôjsť k Dunaju. Za čias svätého Štefana sa nebeský prísľub naplnil. Nech sa čitateľ nečuduje, že sa nezaoberáme jeho pravosťou. Legendárne alebo nie, čo sa týka foriem, do ktorých ho obliekli národné tradície, v tomto božskom záväzku nie je nič, čo by historik musel odmietnuť: je v súlade s pravidlami Božej’Prozreteľnosti, ktorá riadi dejiny. Boh nikdy nezabúda na službu; ani apoštolská vďačnosť sa rokmi neunavuje: dlh vďačnosti, ktorý si Lev Veľký zmluvne zaviazal, Silvester II. splatil v určenom čase. Z tohto hrobu, ktorý si vážil lúpežník, vyšla cnosť, ktorá zmenila pomstiteľa na apoštola. Koruna, ktorú na čelo Attilovho nástupcu položil Petrov nástupca, mu bola určená dovtedy, kým ho bude predchádzať kríž, to ďalšie čestné znamenie, ktoré mu bolo udelené. Podobne ako Svätá ríša, ku ktorej sa malo Uhorsko neskôr pripojiť bez toho, aby ho však pohltila, aj uhorská monarchia bola založená na Petrovi; kvôli nemu pretrvala a on jediný bol pod Božou ochranou jej budúcnosti.
Nech smutné predtuchy dnešnej hodiny nedovolia zabudnúť na obdivuhodnú moc, ktorú na tento sviatok preukázal Ján, vládca zeme. (Izaiáš 16,1) Sotva sa z ulíc miest vytratila krv, ktorú preliali Arpádovi synovia; sotva sa rozptýlil dym horiacich ruín a prach rozpadajúcich sa múrov; keď sa ich prudká energia, kalená ako vybrané ostrie vo vodách posvätnej krstiteľnice, stala obranou kresťanstva na Východe. Začal sa nový druh invázie; svätosť, ktorá vzišla zo Štefana, vydala početné ratolesti, ktoré rozlievajúc svoje nádherné kvety po celej zemi, naplnili všetky krajiny vôňou pre Manžela.
Prečítajme si dejiny apoštolského kráľa, ako sú uvedené v Knihe svätej Cirkvi.
Štefan zaviedol do Uhorska Kristovu vieru i kráľovskú dôstojnosť. Kráľovskú korunu získal od rímskeho pápeža; a keď bol na jeho príkaz pomazaný za kráľa, ponúkol svoje kráľovstvo Apoštolskej stolici. V Ríme, Jeruzaleme a Konštantínopole vybudoval niekoľko charitatívnych domov a s obdivuhodne štedrým náboženským duchom založil arcibiskupskú stolicu Gran a desať ďalších biskupstiev. Jeho láske k chudobným sa vyrovnala len jeho štedrosť voči nim, lebo keď v nich videl samého Krista, nikdy nikoho neposlal preč smutného alebo s prázdnymi rukami. Jeho dobročinnosť bola skutočne taká veľká, že aby zmiernil ich núdzu, po vynaložení veľkých finančných prostriedkov im často daroval svoje domáce potreby. Bolo jeho zvykom umývať chudobným nohy vlastnými rukami a v noci navštevovať nemocnice, sám a neznámy, slúžiť chorým a preukazovať im všetku láskavosť. Odmenou za tieto dobré skutky bola jeho pravá ruka, ktorá zostala po smrti neporušená, keď sa zvyšok jeho tela premenil na prach.
Bol veľmi oddaný modlitbe; takmer celé noci trávil bez spánku, ponorený do nebeského rozjímania; občas ho videli vytrhnutého zo zmyslov a vzneseného do vzduchu. S pomocou modlitby sa mu viackrát podarilo úžasným spôsobom uniknúť pred zradnými sprisahaniami a pred útokmi mocných nepriateľov. Po tom, čo sa oženil Ghiselou Bavorskou, sestrou cisára Svätého Henricha, mal s ňou syna Emerika, ktorého vychoval v takej pravidelnosti a zbožnosti, že z neho vytvoril svätca. Zvolával múdrych a svätých mužov zo všetkých končín, aby mu pomáhali pri správe kráľovstva, a nič nepodnikal bez ich rady. Vo vrecovine a popole prosil Boha s najpokornejšou modlitbou, aby neodišiel z tohto života bez toho, aby videl celé Uhorské kráľovstvo katolícke. Jeho horlivosť za šírenie viery bola skutočne taká veľká, že ho nazvali apoštolom jeho národa a od rímskeho pápeža dostal pre seba i pre svojich nástupcov privilégium, aby pred nimi niesol kríž.
Mal najhorlivejšiu úctu k Matke Božej, na ktorej počesť postavil veľkolepý kostol a slávnostne ju vyhlásil za patrónku Uhorska. Na oplátku ho blahoslavená Panna prijala do neba práve v deň svojho Nanebovzatia, ktorý Maďari na základe rozhodnutia svojho svätého kráľa nazývajú “dňom Veľkej Panny.” Jeho sväté telo, vydávajúce najvoňavejšiu vôňu a destilujúce nebeský mok, bolo na príkaz rímskeho pápeža prenesené medzi mnohými a rozličnými zázrakmi na dôstojnejšie miesto odpočinku a pochované s veľkými poctami. Pápež Inocent IX prikázal, aby sa jeho sviatok slávil štvrtého nóna v septembri; v tento deň, Leopold I zvolený cisár Rimanov a uhorský kráľ, dosiahol vďaka božej pomoci pozoruhodné víťazstvo nad Turkami pri obliehaní Budína.
Apoštol a kráľ, ochraňuj svoj ľud, pomáhaj Cirkvi, pomôž nám všetkým. Na sklonku toho desiateho storočia, keď anarchia prenikla aj do svätyne, nádej opäť vzkriesila v deň, keď si Duch Svätý, Stvoriteľ a Obnoviteľ, vyvolil tvoj rod v celej jeho prirodzenej sile, aby obnovil mladosť sveta. Satan, ktorý si myslel, že pápežstvo je raz navždy ponížené, sa zachvel od zúrivosti, keď videl, že k Petrovi prichádzajú noví robotníci, ako k jedinému základu, na ktorom sa dá stavať. Najpyšnejší rod, ktorý kedy spôsobil, že sa Romulova ríša otriasla, žiadal od Ríma právo, aby sa počítal medzi národy Západu. Aká je pravda, že brány pekla nikdy nepremôžu skalu, Cirkev na nej založenú, sväté mesto pripravené na vrchole hôr, aby k sebe pritiahlo všetky národy. Márne búrka rozvírila samotné bahno prúdov priepasti: bola to hodina, keď Boh pozdvihol svoju ruku, ako hovorí prorok, smerom k ďalekým krajinám, a prišli králi a priviedli k večne svätej Neveste tých neznámych synov, ktorých pre ňu sami vychovali. (Izaiáš 49,12-23)
Nie, Pán nemýli tých, čo ho čakajú. A preto budeme dúfať, dokonca proti nádeji, v budúcnosť vznešeného národa, ktorý si založil na apoštolskej sile. Ľud, ktorý je právom hrdý na toľkých bezúhonných hrdinov, nemohol dovoliť, aby sa dlho nechal zviesť falošnou slobodou udržiavanou židovským zlatom a vychvaľovanou všetkými nepriateľmi krajiny’tradíciami. Martin bdie spolu s tebou nad krajinou svojho narodenia; a panovníčka Uhorska, ctihodná kráľovná nebies, nedopustí, aby jej verný poddaný počúval návrhy pekelného ducha.
Tento text je prevzatý z Liturgického roka, ktorého autorom je Dom Prosper Gueranger (1841-1875). LifeSiteNews ďakuje Stránke Ecu-Men za jednoduché sprístupnenie tohto klasického diela online.