Úlohou rímskeho magistéria, či už priamo pápeža alebo sprostredkovane Dikastériom pre náuku viery, je verne zachovávať pravdu Božieho zjavenia. Je ustanovené Kristom a pôsobí v Duchu Svätom, aby katolícki veriaci boli chránení pred všetkými herézami, ktoré ohrozujú spásu, a pred akýmkoľvek zmätkom vo veciach náuky a morálneho života (porov. II. vatikánsky koncil, Lumen gentium 18;23).
Odpovede dikastéria’na rôzne otázky brazílskeho biskupa (3. novembra 2023) na jednej strane pripomínajú všeobecne známe pravdy viery, ale na druhej strane otvárajú aj nedorozumenia, že v Božej Cirkvi predsa len existuje priestor pre koexistenciu hriechu a milosti.
PREČÍTAJTE SI: Pápež František hovorí, že ‘transrodoví’ ľudia môžu byť krstnými rodičmi, homosexuálni ‘rodičia’ môžu dať pokrstiť deti
Krst ako brána k novému životu v Kristovi
Božieho Syna, nášho Vykupiteľa a Hlavu Cirkvi, ktorá je jeho telom, ustanovil sviatosť krstu, aby všetci ľudia mohli dosiahnuť večný život skrze vieru v Krista a život, ktorým ho napodobňujú. Bezpodmienečná Božia láska oslobodzuje ľudí od smrteľnej nadvlády hriechu, ktorý človeka vrhá do nešťastia a oddeľuje ho od Boha, zdroja života. Všeobecná spásonosná Božia vôľa (1 Tim 2, 4f) nehovorí, že na to, aby sme vstúpili do Božieho kráľovstva, stačí, aby sme ústami vyznali Ježiša ako svojho Pána, a zároveň sa z povinnosti plniť svätú a posväcujúcu Božiu vôľu’ospravedlňujeme poukazom na našu ľudskú slabosť (porov. Mt 7, 21–23). Jednoduchá metafora “Cirkev nie je colnica”, ktorá má povedať, že kresťan nesmie byť byrokraticky meraný literou zákona, nachádza svoje hranice tam, kde hovoríme o milosti, ktorá nás vedie k novému životu mimo hriechu a smrti.
Apoštol Pavol hovorí, že všetci sme boli “otrokmi hriechu”, kým sme uverili v Krista. Teraz sme sa však krstom v mene Krista, Božieho Syna a pomazaného Duchom Svätým, “stali zo srdca poslušnými učeniu, ktorému sme boli odovzdaní.”Nesmieme teda hrešiť, lebo už nie sme podriadení zákonu, ale sme podriadení milosti. “Preto hriech nebude ovládať vaše smrteľné telo a vy už nebudete podliehať jeho žiadostiam … ako ľudia, ktorí prešli zo smrti do života” (Rim 6, 12f).
Najstaršie cirkevné nariadenie napísané v Ríme (okolo roku 200 n. l.) pomenúva kritériá prijatia alebo odmietnutia (alebo aj odkladu) [osoby] do katechumenátu a prijatia krstu a požaduje, aby sa zanechali všetky pochybné povolania, nelegálne partnerstvá a akékoľvek nemorálne správanie, ktoré sú v rozpore so životom v milosti krstu (Traditio Apostolica 15–16).
Svätý Tomáš Akvinský, ktorý je vďačne citovaný v odpovediach dikastéria’dáva diferencovanú dvojakú odpoveď na otázku, či môžu byť hriešnici pokrstení:
1. Hriešnici, ktorí v minulosti osobne zhrešili a sú pod mocou “Adamovho hriechu” (t. j. prvotného a dedičného hriechu), určite môžu byť pokrstení. Krst je totiž na odpustenie hriechov, ktoré nám Kristus vydobyl svojou smrťou na kríži.
2. Nemôžu však byť pokrstení tí, “ktorí sú hriešnici, pretože prichádzajú na krst s úmyslom naďalej hrešiť”, a tak sa vzpierajú svätej Božej vôli. Platí to nielen pre vnútorný rozpor medzi Božou’milosťou voči nám a naším hriechom proti Bohu, ale aj pre falošné svedectvo navonok, ktoré podkopáva dôveryhodnosť ohlasovania Cirkvi’pretože sviatosti sú znakom milosti, ktorú sprostredkúvajú (porov. Tomáš Akvinský, Summa theologiae III q. III Quaestio 68, čl. 4).
V pasci transhumanistickej terminológie
Je mätúce a škodlivé, keď sa Magistérium opiera o terminológiu nihilistickej a ateistickej antropológie, a tak akoby jej nepravdivému obsahu prepožičiavalo status legitímneho teologického názoru v Cirkvi.
“Či ste nečítali,” hovorí Ježiš farizejom, ktorí na neho chceli nastražiť pascu, “že na počiatku Stvoriteľ stvoril muža a ženu?" (Mt 19, 4) V skutočnosti transsexuálne alebo homofilné (homoafektívne alebo homosexuálne) osoby neexistujú ani v poriadku stvorenej prirodzenosti, ani v milosti Novej zmluvy v Kristovi. V logike Stvoriteľa človeka a sveta sú dve pohlavia dostatočné na to, aby zabezpečili zachovanie ľudstva a pomohli deťom prekvitať a rozkvitať v rodinnom spoločenstve s otcom a matkou. Ako vie každý filozof a teológ, “človek” je ľudská bytosť vo svojej duchovnej a morálnej individualite, ktorá ju priamo spája s Bohom, jej Stvoriteľom a Vykupiteľom.
Každá ľudská osoba však existuje v duchovno-telesnej prirodzenosti a konkrétne buď ako muž, alebo ako žena prostredníctvom aktu stvorenia, v ktorom ju Boh stvoril (a vo vzájomnom vzťahu manželstva) na podobu svojej večnej dobroty a trojjedinej lásky. A tak ako ich stvoril, Boh aj vzkriesi z mŕtvych každú ľudskú bytosť v jej mužskom alebo ženskom tele, bez toho, aby sa rozčuľoval nad tými, ktorí (za veľké peniaze) genitálne alebo hormonálne zmrzačili iných ľudí alebo ktorí – pomýlení falošnou propagandou – sa dobrovoľne nechali oklamať o svojej mužskej alebo ženskej identite.
Transhumanizmus vo všetkých svojich variantoch je diabolská fikcia a hriech proti osobnej dôstojnosti ľudských bytostí, aj keď v podobe transsexualizmu a terminologicky vyšperkovaný ako “zmena pohlavia na základe vlastného rozhodnutia.” Učenie a prax Rímskej cirkvi jasne predpisuje: “Neviestka, smilník, ten, kto sa mrzačí, a každý, kto robí niečo, o čom sa nehovorí (1 Kor 6, 6 - 20), má byť [z katechumenátu a krstu] vylúčený ” (Traditio Apostolica 16).
‘Zdravé učenie’ (1 Tim 4:3) ako najprospešnejšia pastoračná starostlivosť
Pastoračný motív, ktorý nás nabáda, aby sme s tými, ktorí sa prehrešili proti šiestemu a deviatemu prikázaniu Dekalógu, zaobchádzali čo “najšetrnejšie a najsúcitnejšie” ako je to len možné, je chvályhodný len dovtedy, kým pastier ako zlý lekár neklame svojho pacienta o vážnosti jeho choroby, teda len vtedy, keď sa dobrý pastier “viac teší s nebom z jedného hriešnika, ktorý robí pokánie, než z deväťdesiatich deviatich spravodlivých, ktorí [pri falošnom sebahodnotení] pokánie nepotrebujú.” (Lk 15, 6) Tu treba tiež zásadne rozlišovať medzi (jednorazovou) sviatosťou krstu, ktorá ruší všetky predchádzajúce hriechy a dáva nám trvalý charakter začlenenia do Kristovho tela, a (opakovanou) sviatosťou pokánia, ktorá odpúšťa hriechy, ktoré sme spáchali po krste.
Podľa starostlivosti Cirkvi’o spásu je vždy správne, že dieťa môže a má byť pokrstené, keď jeho katolícku výchovu môžu zaručiť zodpovední, najmä aj príkladným životom.
Cirkev však nemôže nechať na pochybách prirodzené právo dieťaťa vyrastať s vlastnými biologickými rodičmi alebo v prípade núdze s adoptívnymi rodičmi, ktorí v morálnom a právnom zmysle legitímne zaujmú ich miesto. Akákoľvek forma náhradného materstva alebo výroba dieťaťa v laboratóriu (ako veci) na uspokojenie egoistických túžob je podľa katolíckeho názoru vážnym porušením osobnej dôstojnosti ľudskej bytosti, ktorú Boh chcel fyzicky a duchovne priviesť k existencii prostredníctvom jej vlastnej matky a otca, aby ju povolal za Božie dieťa vo večnom živote.
Prečo Boh buduje Cirkev len prostredníctvom pravej viery
V súvislosti so synodou o synodalite sa často spomínala táto biblická formulácia: “Kto má ucho, nech počuje, čo Duch hovorí cirkvám” (Zjv 2, 11). Rovnako ako v poslednej knihe Svätého písma: “vernosť Božiemu slovu a svedectvu Ježiša Krista” (Zjv 1, 2).
Autor Traditio Apostolica v Ríme apoštolských kniežat Petra a Pavla je presvedčený, že “budovanie Cirkvi sa uskutočňuje prijatím správnej viery.”Svoj spis uzatvára podnetnými slovami, ktoré stoja za zamyslenie: “Lebo ak všetci počujete apoštolskú tradíciu, nasledujete ju a zachovávate, žiadny heretik ani iný človek vás nebude môcť zviesť z cesty. Veď mnohé herézy vznikli preto, lebo predstavení [biskupi] sa nechceli dať poučiť učením apoštolov, ale konali podľa vlastného úsudku a nie tak, ako sa patrí. Ak sme na niečo zabudli, milovaní, Boh to odhalí tým, ktorí sú toho hodní. On totiž vedie Cirkev, aby dosiahla prístav jeho pokoja.” (Traditio Apostolica 43).
Preložil LifeSiteNews’ Dr. Maike Hickson