Častým argumentom za legalizáciu potratov je, že ženy pôjdu na potrat tak či tak, a ak je potrat nezákonný, je nebezpečný a ženy v dôsledku toho zomierajú. Preto je lepšie potraty legalizovať, aj keď ste proti nim morálne. Tento argument má byť silný, pretože sa’neopiera o žiadne kontroverzné stanovisko týkajúce sa práv dieťaťa alebo morálnej prípustnosti interrupcií.
Keďže kľúčovou funkciou práva je zabezpečiť bezpečnosť občanov, argumentuje sa, že zákon by mal chrániť ženy tým, že im umožní legálne (a teda, predpokladá sa, “bezpečne”) podstúpiť interrupciu. Argument “právo na život” sa dokonca obrátil tak, aby sa vzťahoval na ženy: ak ženy zomrú v dôsledku nebezpečného potratu, ich právo na život bolo porušené zákazom potratu zo strany štátu - a preto by tento zákaz nemal ďalej platiť. Tvrdí sa, že legalizácia interrupcií zníži počet úmrtí (matiek) v dôsledku interrupcií a keďže interrupcie sa započítavajú medzi úmrtia matiek, zníži sa aj celková úmrtnosť matiek.
Tradične na to zástancovia života reagovali morálnym argumentom: aj keby boli zákazy interrupcií neúčinné a spôsobovali by úmrtia žien, stále by boli spravodlivé, pretože zákonom presadzujú rovnakú hodnotu - a právo na život - nenarodených detí. Túto argumentáciu by sme nikdy nepoužili v prípade akéhokoľvek iného údajného závažného porušenia ľudských práv - čiastočne preto, že empirické tvrdenie o neúčinnosti je prima facie veľmi nepravdepodobné, ale najmä preto, že zákon musí ako vec ľudskej dôstojnosti uznávať osobnosť a základné práva, ktoré s ňou súvisia, nech by bolo presadzovanie akokoľvek neúčinné. Podobné argumenty napríklad za zachovanie právnej regulácie obchodu s otrokmi boli vyslovené a správne odmietnuté
Nedávne prípady legalizácie
Dôkazy z Mozambiku od legalizácie (2014) sú zriedkavé, ale celoštátne prehľady tamojších úmrtí matiek naznačujú, že počet úmrtí na potrat klesol o 82 % za len päť rokov od roku 2007 do roku 2012, pred legalizáciou – zo 4.1 % na 1,4 % úmrtí matiek. Rwanda legalizovala potraty zo širokých sociálno-ekonomických dôvodov v roku 2012. Tým sa však počet úmrtí súvisiacich s interrupciou zvýšil z trvalo približne 3 % materských úmrtí na 5,7 % v roku 2012 a 7,0 % v roku 2013. Etiópia legalizovala potraty podobne v roku 2006; na inom mieste som podrobne ukázal, že neexistujú dôkazy, že by to viedlo k akémukoľvek poklesu úmrtí matiek súvisiacich s potratmi. V skutočnosti sa počas obdobia legalizácie a desať rokov po nej výrazne zvýšila chorobnosť spôsobená potratmi, ako aj počet žien, ktoré podstúpili nelegálny potrat. Toto je dobrá ilustrácia toho, prečo ekonomický argument v prospech legalizácie potratov zlyháva: Etiópia nielenže musela vynaložiť viac prostriedkov na liečbu komplikácií z nebezpečných potratov, ale navyše bola zaťažená nákladmi na 300 000 legálnych potratov. Pre systém zdravotnej starostlivosti s nedostatočnými zdrojmi môžu tieto dodatočné náklady spôsobiť veľké utrpenie a straty na životoch.
Vyzerá to tak, že v Rwande a Etiópii legalizácia potratov zhoršila chorobnosť a úmrtnosť na potraty, zatiaľ čo v Mozambiku bol tento problém pred legalizáciou takmer odstránený. Na údaje po legalizácii sa stále čaká.
Tieto výsledky sa niektorým západným pozorovateľom môžu zdať neintuitívne, ale potvrdzujú múdrosť mnohých lekárov pracujúcich v tejto oblasti. Prieskum medzi lekármi v Nigérii, kde podľa najnovších údajov nepatrný podiel úmrtí matiek pripadá na potraty (6,2 % v rokoch 2003 - 2007; pokles na 0,7 % v roku 2011; a v štúdii z rokov 2012 - 2015 sa vôbec nespomína), ukázal, že celá polovica z nich sa domnieva, že legalizácia potratov nezlepší úmrtnosť matiek. Vysvetľovali, že by to skôr zvýšilo šarlatánstvo, ako ho znížilo, že by to podporilo sexuálnu promiskuitu a že legalizácia by neviedla k dostupnosti interrupcií. Ako dôvod uviedli nedostatočné vzdelanie a bohatstvo, ako aj veľmi vysokú mieru výhrady vo svedomí medzi lekármi.
Ale názor tejto veľkej časti lekárov, ktorí sa zaoberajú realitou nebezpečných potratov v subsaharskej Afrike, rôzne autority na Západe bežne odmietajú. Zdá sa však, že dôkazy úplne potvrdzujú názor Afričanov’, podobne ako pred 50 rokmi názor Kráľovskej akadémie pôrodníkov a gynekológov.
V reakcii na tieto údaje sa často tvrdí, že po legalizácii stačí lepší prístup, ale tieto dôkazy ukazujú, že aj keď je lepší prístup k dispozícii, ako napríklad v Južnej Afrike na prelome tisícročí a po roku 2008 alebo v mestských oblastiach Zambie, komplikácie pri potrate sú niekedy ešte horšie. V každom prípade, ako poukazujú nigérijskí lekári, lepší prístup sa ľahšie povie, ako urobí: keby sa lepší prístup k zdravotnej starostlivosti dal získať tak ľahko, nebezpečné potraty by v prvom rade neboli takým veľkým problémom. Nehovoriac o nevyhnutne vysokej miere výhrady vo svedomí alebo o nespočetných štúdiách, ktoré ukazujú, že ženy vyhľadávajú nelegálne potraty, aj keď sú dostupné.
Možno tiež tvrdiť, že úmrtnosť na potraty zostáva v afrických krajinách, ktoré potraty umožňujú, vysoká z dôvodu nedostatku primeranej zdravotnej starostlivosti vo všeobecnosti. Ale práve o to ide: samotný právny status interrupcií je pri znižovaní úmrtnosti na potraty úplne impotentný, legalizácia ju niekedy naopak zvyšuje. Je to nedostatočné, ale aj zbytočné – krajiny ako Malta a Poľsko, okrem mnohých iných, s pro-life zákonmi a dobrými systémami zdravotnej starostlivosti majú minimálnu úmrtnosť na potraty.
Zaiste, africké krajiny sa čoraz viac uberajú týmto smerom aj bez legálnych potratov. Ako sa ukazuje na iných miestach, úmrtnosť na potrat v mnohých krajinách subsaharskej Afriky, ktoré sú za život, tvorí len nepatrnú časť úmrtí matiek, napriek tvrdeniam, že je hlavnou príčinou. Je zriedkavé nájsť nedávnu štúdiu s údajom nad 5 % a takmer neslýchané je počuť údaj nad 10 %. Je to obzvlášť pozoruhodné vzhľadom na to, že sepsa z umelého aj spontánneho potratu by sa mohla považovať za pravdepodobnejšiu v oblastiach s vysokým výskytom HIV. Na inom mieste demonštrujem, že úmrtnosť na potraty je v súčasnosti na celom svete na minimálnej úrovni, ako tomu bolo pred modernou dobou a pred 70. rokmi 20. storočia v Afrike.
Ale zdá sa, že úmrtnosť na potraty v subsaharských krajinách, ktoré legalizovali potraty, je, ak vôbec, na hornej hranici tohto spektra a že v každom jednotlivom prípade bola ovplyvnená buď škodlivo, alebo vôbec. Rovnaký model platí aj pre krajiny s nejednoznačnými zákonmi, ktoré by sa mohli (a sú podporované) vykladať liberálne, ako napríklad Ghana.
Dá sa povedať, že tu opísané skúsenosti subsaharskej Afriky sa zhodujú so skúsenosťami zvyšku sveta, ako to dokazuje môj pripravovaný komplexný prieskum. V skutočnosti existuje široká zhoda v tom, že legalizácia funguje len za prítomnosti ďalších faktorov, ako je dobrý prístup k bezpečnému potratu, dobrý prístup k pohotovostnej starostlivosti, neexistencia výhrady vo svedomí, neexistencia stigmy atď. Problémom je, že legalizácia sa tým stáva zbytočnou, keďže tieto faktory sú vo všeobecnosti buď a) refraktérne aj napriek legalizácii, alebo b) prítomné aj bez legalizácie. Postabortívna starostlivosť je azda najdôležitejším faktorom a je jednoznačne dostupná nezávisle od interrupčnej legislatívy. Misoprostol a vákuová aspirácia sú v súčasnosti široko dostupné aj tam, kde je interrupcia nelegálna, podobne ako mnohé interrupcie vykonávali lekári dávno pred legalizáciou vo veľkej časti rozvinutého sveta. Samovoľný potrat je v súčasnosti taký “bezpečný” (jeho bezpečnosť bola taká prehnaná, že ho Svetová zdravotnícka organizácia široko propaguje), že myšlienka nebezpečného potratu bola niektorými pro-choice aktivistami označená za ‘pravicovú reč.’Primárnym riešením materskej úmrtnosti je preto zabezpečenie dobrého prístupu k pohotovostnej pôrodníckej starostlivosti vrátane starostlivosti po potrate.
Teda legalizácia potratov nie je dostatočná ani nevyhnutná na zníženie záťaže nebezpečných potratov alebo materskej úmrtnosti. Krajinám podporujúcim život – v Afrike a inde – sa už mnohokrát podarilo výrazne znížiť potraty a úmrtnosť matiek pri zachovaní právnej ochrany dieťaťa. Ukazuje sa totiž, že takáto ochrana podporuje aj bezpečnosť matky.
Naopak, v žiadnej krajine subsaharskej Afriky sa záťaž nebezpečných potratov neznížila ich legalizáciou. V každom jednom prípade to bola neúspešná stratégia. V tomto ohľade africké údaje potvrdzujú globálne údaje, ktoré ukazujú rovnaký vzorec. Gebrehiwot a kol. sumarizujú: ‘Tieto výsledky tiež ukazujú ťažkosti, ktoré pretrvávajú pri odstraňovaní nebezpečných potratov aj v krajinách, kde je tento postup legálny… Od roku 1972 zmenili svoje zákony o potratoch len Etiópia, Ghana, Mozambik, Rwanda, Južná Afrika a Zambia… Žiadna z týchto krajín nevymýtila nebezpečné potraty a mnohé—ako Južná Afrika—sa o to pokúšali celé desaťročia.
V každej krajine, o ktorej sa tu hovorí, existujú dôkazy, že legalizácia potratov tento problém ešte zhoršila. Táto stratégia teda nielenže zlyhala, ale problém ešte zhoršila, čo viedlo k úmrtiu väčšieho počtu žien. V tejto práci som sa podrobne nezaoberal teoretickými dôvodmi týchto výsledkov, hoci som uviedol ich základný náčrt.
Dôsledky sú zrejmé. Toto je dokonalý príklad toho, ako sa legalizácia zásahu na účely znižovania škôd – aby sa stigmatizovaný alebo neschválený zásah stal legálnym, a teda (dúfajme) bezpečnejším – môže obrátiť proti nám a urobiť túto činnosť ešte menej bezpečnou, čiastočne tým, že sa stane bežnejšou. Právne zmeny na zvýšenie bezpečnosti zakázaných činností môžu niekedy fungovať, ale nie vždy. V tomto prípade sú ženy v dôsledku legalizácie potratov menej bezpečné. Obavy z úmrtnosti matiek nie sú dôvodom na legalizáciu potratov. Ak niečo, tak sú dôvodom na to, aby zostal zakázaný.
Naviac, nákladné zameranie na podporu interrupcií má značné náklady obetovanej príležitosti, pripravuje ženy o veľmi potrebnú a osvedčenú pohotovostnú pôrodnícku starostlivosť, a teda vedie k úmrtiam, ktorým sa dá predísť – ako v prípade pomoci Spojeného kráľovstva Malawi, ktorá sa príliš zamerala na kontrolu populácie a plánovanie rodiny na úkor záchrany životov žien v núdzových situáciách. Finančný tlak na darcov a mimovládne organizácie, aby skresľovali štatistické údaje s cieľom preukázať vplyv svojich intervencií (napr. lobovanie a poskytovanie potratov), je však mimoriadne silný. Vzhľadom na to, koľko peňazí sa vynakladá na podporu potratov v rozvojovom svete, môžu byť takéto finančné stimuly na publikovanie výskumu podporujúceho potraty bez ohľadu na jeho kvalitu ohromujúce. Takéto stimuly sa jasne prejavili v nedávnom straníckom článku, ktorý namietal proti práci Elarda Kocha’o úmrtnosti na potraty v Mexiku ako nedostatočne rigoróznej a čestnej. Tento článok bol uverejnený v časopise s jasným ideologickým a finančným záujmom o potraty. Tento článok bol nakoniec, hoci neochotne, stiahnutý z dôvodu, že jasne a dôsledne skresľoval a dokonca obracal hlavné zistenia. Predtým som skúmal širšiu škálu preukázateľne skreslených údajov poprednými akademickými obhajcami interrupcií; v niektorých prípadoch boli tiež stiahnuté.
Najlepšie dôkazy naznačujú rôzne intervencie na zlepšenie bezpečnosti žien v tehotenstve, pri pôrode a v popôrodnom období – predovšetkým prístup k pohotovostnej pôrodnej starostlivosti, kvalifikovanému vedeniu pôrodu a gramotnosť/vzdelávanie žien. Práve na tieto intervencie by sa mali zamerať verejné výdavky, a nie na legalizáciu potratov. Zákony chrániace nenarodené deti zároveň chránia ich matky a mali by sa zachovať a posilniť.
ČÍTAJTE: Dobbs nebol pyrrhovým víťazstvom: desiatky tisíc životov boli zachránené pred potratmi